Za Alasdairom MacIntyreom. Život oddaný hľadaniu pravdy

Odišiel mimoriadne vplyvný filozof a nesmierne vzácny človek – Alasdair MacIntyre (1929 – 2025). Človek, ktorý sa celú svoju životnú a akademickú cestu vymykal jednoduchému zaškatuľkovaniu. Presvedčený ľavičiar, zamlada aj marxista, člen Komunistickej strany Veľkej Británie a súčasne kresťan, nekompromisný kritik liberalizmu a kapitalizmu, ktorý opustil rodnú Britániu a usadil sa v USA. MacIntyre bol predovšetkým mimoriadne konštruktívny kritik modernej spoločnosti, politiky a etiky, najmä liberálneho individualizmu.

MacIntyreov kľúčový intelektuálny záujem sa týkal jeho pocitov istoty a neistoty zoči-voči étosu moderného – kapitalistického a liberálneho – sveta, ktorý vnímal ako morálne pochybný na základe osobnej skúsenosti v širšej rodine. Sám uviedol: "Nikdy som nemal (...) veľké pochybnosti o súbore morálnych právd, pravdách, ktoré som sa najprv naučil od svojich rodičov a tiet. O čom som však pochyboval, (...) bolo, ako tieto morálne pravdy odôvodnene filozoficky vysvetliť." Zdá sa, že celé jeho filozofické úsilie je snahou poskytnúť takéto vysvetlenie.

MacIntyrea som spoznal knižne i osobne. S jeho filozofiou som sa prvýkrát stretol ako doktorand. Spočiatku som vôbec nevnímal to, že bol bývalým prominentným anglojazyčným marxistom. Skôr mi imponoval ako katolícky obhajca Aristotela a jeho etiky cnosti, ktorý za najlepšieho aristotelika považoval môjho obľúbeného Tomáša Akvinského.

Neskôr sme sa spoznali aj osobne, a to najmä počas výučby jeho bakalárskeho predmetu God, Philosophy and Politics (Boh, filozofia a politika) v roku 2006 na katolíckej Notre Dame University v USA, kde som bol v tom čase na výskumnom pobyte. Láskavo mi dovolil, aby som navštevoval jeho predmet, ale pod podmienkou, že budem mlčať. Táto skúsenosť ma utvrdila v presvedčení, že MacIntyre bol provokatívny a inšpiratívny nielen tým, čo hovoril, ale aj tým, ako robil veci. Prosto vždy plával proti prúdu. Veď ako filozofická celebrita prvej veľkosti vyučoval bakalárov!

Na vysvetlenie, zatiaľ čo americkí akademici výrazne preferujú, aby učili najmä starších – magisterských a doktorandských študentov –, on robil pravý opak. MacIntyreove dôvody mi vysvetlil jeho kolega a priateľ David Solomon tým, že podľa MacIntyrea má najväčší zmysel učiť práve bakalárov. Tí podľa neho ešte nie sú na rozdiel od starších študentov pokazení neduhmi dominantnej anglojazyčnej filozofie, či už po obsahovej, alebo metodologickej stránke.

Inak na samotných hodinách bol pomerne strohý a odmeraný. To bolo veľmi nezvyčajné zvlášť v americkom kontexte, v ktorom sú učitelia zvyčajne nesmierne priateľskí až žoviálni. MacIntyre bol v tomto ohľade presný opak. Študentov striktne oslovoval priezviskom vrátane „mister“ či „miss“. Hodina bola najmä jeho pomalým, mierne monotónnym monológom. Študenti boli veľmi vážni a pôsobili zakríknuto.

Z času na čas MacIntyre sucho britsky zažartoval, ale nikto sa nikdy nezasmial. Tipujem, že to bolo nielen z rešpektu k žijúcej filozofickej legende, ale aj z neistoty, či to myslel ako vtip alebo vážne. Raz napríklad s ľahkým úsmevom na perách vyhlásil, aký je šťastný, že sa nestal americkým občanom a na rozdiel od Jacquesa Maritaina odolal tomu, aby sa zamiloval do americkej demokracie.

MacIntyreov filozofický záber bol nesmierny. Zásadne však ovplyvnil najmä smerovanie etiky dvadsiateho storočia. Svojou knihou After Virtue (Strata cnosti, 1982) vrátil do etiky uvažovanie o dôležitosti morálneho charakteru pre dobré ľudské konanie a plnohodnotný ľudský život. Tým spochybnil moderný filozofický status quo, podľa ktorého je etika primárne otázka – tých či oných – pravidiel, respektíve čisto vecou emócií, nie rozumového odôvodenia.

Filozoficky vďačím MacIntyreovi za mnohé. Ním nastolené témy, ale aj kritické i konštruktívne podujatia natrvalo ovplyvnili spôsob, akým uvažujem o zmysle ľudského života a otázkach, ako urobiť svet lepším miestom. Vážim si jeho intelektuálnu poctivosť a náročnosť. A verím, že nie som sám, kto to môže povedať. To však nie je všetko, za čo MacIntyreovi vďačím.

Ľudsky ma na ňom veľmi oslovovala jeho autentická osobná skromnosť a intelektuálna pokora človeka a filozofa. Človeka, ktorý v univerzitnej bazilike pokľakol k tichej modlitbe. A filozofa, ktorý bral vážne svojich kritikov a starostlivo sa usiloval poradiť si s ich námietkami. Najmä však kedykoľvek, keď usúdil, že našiel lepšiu filozofickú a ľudskú odpoveď na svoje otázky, neváhal zmeniť svoju intelektuálnu i osobnú pozíciu. Nasledoval rozpoznanú pravdu a súčasne sa snažil pochopiť, aké boli hlavné dôvody jeho dovtedajšieho omylu.

A tak len čo si uvedomil amorálnosť stalinizmu a v podstate aj reálneho komunizmu v sovietskom bloku, opustil rady komunistov. A keď rozpoznal intelektuálno-spoločenskú vyprázdnenosť marxizmu, prestal byť marxistom. Intelektuálne sa následne inšpiroval Aristotelom a najmä – podľa neho „najlepším aristotelikom“ – Tomášom Akvinským.

Ako človek úprimne hľadajúci pravdu v jej plnosti prijal katolícku vieru. V tejto viere odišiel do večnosti a pevne verím, že jeho vznešená duša našla pokoj v Bohu, jeho Spasiteľovi. Nech odpočíva v pokoji.