Kto zvrhne Rusko, keď sa USA stiahnu z Európy?

Prezident USA Donald Trump pred pár dňami kritizoval svojho ruského kolegu Vladimira Putina za útoky na ukrajinskú civilnú infraštruktúru. Zároveň prorokoval, že snaha o dobytie celej Ukrajiny vyústi do pádu Ruska.

„Vždy som mal veľmi dobrý vzťah s ruským prezidentom Vladimirom Putinom, ale niečo sa s ním stalo. Úplne sa zbláznil! Zbytočne zabíja veľa ľudí, a to nehovorím len o vojakoch. Rakety a drony strieľajú do miest na Ukrajine, a to bez akéhokoľvek dôvodu. Vždy som hovoril, že chce celú Ukrajinu, nielen jej kúsok, a možno sa to ukazuje ako správne, ale ak to urobí, povedie to k pádu Ruska!“ napísal na sieti Truth Social.

Rovnako však skritizoval ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského a svojho predchodcu Joea Bidena za to, že nezabránili vojne, a opätovne vyhlásil, že rusko-ukrajinská vojna by sa „nezačala, keby bol prezidentom“.

„Prezident Zelenskyj nerobí svojej krajine žiadnu službu, keď hovorí tak, ako hovorí. Všetko, čo vypustí z úst, spôsobuje problémy, nepáči sa mi to a radšej by to malo prestať. Toto je vojna, ktorá by sa nikdy nezačala, keby som bol prezidentom. Toto je Zelenského, Putinova a Bidenova vojna, nie ‚Trumpova‘,“ pokračoval v príspevku.

Kto spôsobí pád Ruska?

Vyzeralo by to, že Trump sľubuje Putinovi koniec jeho vlády, ak sa Moskva pokúsi obsadiť celú Ukrajinu. Hoci nič nenasvedčuje tomu, že by sa o to Kremeľ a jeho predstavitelia pokúšali, týmto spôsobom argumentovala práve Bidenova administratíva. Investície do obrany Kyjeva tak predstavovali pomoc v zápase o suverenitu.

Niektorí autori preto poukazovali na vzťah USA-Ukrajina ako na zástupnú vojnu, aké podporovali Spojené štáty i vtedajší Sovietsky zväz počas studenej vojny. Išlo o oslabenie „strategického protivníka“, čo však v kombinácii s nerovnakým rastom ekonomík spôsobilo destabilizáciu komunistickej vlády a následný rozpad ZSSR. Teraz sa však pozrime najmä na vojenské kapacity a na ich kapacitu „zvrhnutia“ krajiny.

Ako na to v knihe V zajatí geografie poukázal autor Tim Marshall, dôvodom, prečo sa Rusko snaží stabilizovať situáciu na východnej Ukrajine vo svoj prospech, je geopolitické rozloženie hraníc. Východný okraj Luhanskej oblasti a západná hranica Kazachstanu tvoria hranice pozemného koridoru, ktorý spája Moskvu a centrálne Rusko s regiónom severného Kaukazu, na ktorom Rusko ťaží väčšinu svojich fosílnych surovín európskeho pôvodu. V strede tohto koridoru je predovšetkým mesto Volgograd.

Je tiež otázne, od akého momentu (threshold) by bola Trumpova administratíva ochotná prísť Ukrajine na pomoc priamo – najmä v súvislosti s vyjadreniami amerických predstaviteľov, ktorí vehementne odmietali priame vojenské nasadenie. V súčasnosti je totiž v Európe stále nasadených asi 100-tisíc amerických vojakov, po túto hranicu ich počet navýšil práve Biden.

Trumpove vyjadrenia vyznievajú o to nereálnejšie, že Pentagón pravdepodobne zníži počet vojakov nasadených na starom kontinente, ako na to upozornil nemecký denník Handelsblatt. V tejto súvislosti je však markantný jeden rozdiel. Ministerstvo obrany počas prvej Trumpovej vlády do istej miery pracovalo proti prezidentovi, tento úkon sa však udeje s Trumpovým požehnaním.

Koordinátorom stiahnutia vojsk USA z Európy má byť podľa zdrojov nemeckého denníka námestník ministra obrany Elbridge Colby, dlhoročný Trumpov spojenec a v súčasnosti číslo dva v Pentagóne po Peteovi Hegsethovi. Náznaky, ktoré hovorili o odchode vojakov, sa objavovali už pár týždňov.

Berlín v reakcii na správy o možnom stiahnutí USA presunulo jednu z brigád do Litvy, teda na východné krídlo NATO. Pôjde o prvé stále nasadenie vojakov Bundeswehru za hranicami Nemecka od konca druhej svetovej vojny, podľa dostupných informácií ich však bude asi len 4 800, čo predstavuje značné oslabenie obranyschopnosti.

Trump však zatiaľ ani raz nevysvetlil, či „pádom“ Ruska myslí „zmenu režimu“ a výmenu Putina na poste šéfa Kremľa, alebo rozloženie najväčšej krajiny sveta prostredníctvom ozbrojených či hybridných akcií.

Oba tieto scenáre tiež pôsobia nepravdepodobne, keďže Putin si udržuje úroveň popularity na úrovni 87 percent Rusov – ako na to poukázali aprílové štatistiky inštitútu Levada, ktorý Moskva považuje za zahraničného agenta –, a priame vojenské akcie proti krajine s najväčším jadrovým arzenálom by spĺňali doktrínu „vzájomného zaručeného zničenia“ (MAD).

Udržali by sa európske vojská?

Po údajnom stiahnutí amerických vojakov vyvstáva otázka, kto by sa o „pád Ruska“ mohol aspoň potenciálne zaslúžiť. Odpoveď je pre Európanov žalostná: žiadna armáda zo štátov EÚ či mimo nej nemá dostatok vojakov ani na vyrovnaný stret s ruskými silami.

Odhady počtu aktívnych príslušníkov sa líšia, podľa Medzinárodného inštitútu pre strategické štúdiá (IISS) je najväčšou európskou armádou paradoxne tá ukrajinská s počtom 730-tisíc aktívnych vojakov. Za Kyjevom nasleduje Francúzsko s aktívnym personálom v počte asi 202-tisíc ľudí.

Spomedzi európskych členov NATO má najvyšší počet vojakov Turecko, a to približne 335-tisíc, tamojší prezident Recep Tayyip Erdogan však v súčasnej vojne vystupuje ako neutrálny arbiter ochotný hostiť rokovania o prímerí.

Ďalšie európske štáty so zvykom investovať do obrany ako Nemecko (179-tisíc), Taliansko (161-tisíc), Británia (141-tisíc), Grécko (132-tisíc) či Španielsko (122-tisíc) by podľa dlhodobých plánov NATO slúžili na spomalenie postupu z východu až do momentu príchodu amerických vojsk. USA pritom majú podľa posledných údajov Pentagónu približne 1,3 milióna aktívnych príslušníkov.

V roku 2025 má Rusko podobné množstvo ľudí v aktívnej vojenskej službe – asi 1,32 milióna, ako priblížil portál Statista na základe údajov ruského ministerstva obrany. Jednotlivé európske ozbrojené sily tak nemajú v pomere k Rusom ani šestinu aktívneho personálu.

Príchod amerických vojsk podľa článku päť Washingtonskej zmluvy sa podľa respondentov týždenníka Politico tiež zdá čoraz menej reálny. Bruselský magazín pripomenul, že veľké časti európskej infraštruktúry ako cesty či železnice, postavené v časoch studenej vojny, nasmerovali väčšinu trasovania východozápadným smerom – presne v dôsledku čakania na pomoc USA.

Problémom je najmä logistika

Ako podotkol týždenník, aj „nové projekty vojenskej mobility vychádzajú z predpokladu, že Američania prídu – čo je presvedčenie, ktoré je do veľkej miery nespochybnené – hoci politické záväzky USA voči Európe vykazujú čoraz väčšie známky napätia“.

Respondenti Politica sa zhodli v tom, že európski členovia Aliancie sa v plánovaní stále spoliehajú na americké kapacity, a potenciálne stiahnutie amerických vojakov by predstavovalo vážne bezpečnostné ohrozenie.

„To, či Spojené štáty zostanú zapojené v NATO alebo Európe, je legitímnou otázkou,“ varoval bývalý veliteľ armády USA v Európe Ben Hodges. „Mám o to obavy. Pevne dúfam, že výrazne nezmeníme náš záväzok voči Európe. Bola by to pre Spojené štáty hrozná chyba,“ dodal bez vysvetlenia.

Obranní konzultanti a akademici venujúci sa tejto téme tiež upriamili pozornosť na základný nedostatok európskeho vojenského plánovania – ktoré má podľa vyhlásení vládnych predstaviteľov dosahovať určitú strategickú autonómiu. „Existujú dôležité spôsobilosti, v ktorých sme závislí od USA,“ varovala holandská konzultantka Kimberley Kruijverová zo spoločnosti TNO.

Americký Pentagón hrá v európskom plánovaní stále primárnu úlohu v otázke logistiky. Lietadlá, lode, nástroje tankovania vo vzduchu, satelity či nástroje kyberbezpečnosti totiž stále podliehajú americkému veleniu.

Európe chýbajú ťažké dopravné lietadlá, vojenské nákladné lode a špecializované vozidlá potrebné na presun tankov a obrnených jednotiek, vymenovala Kruijverová. „Môžeme presúvať ľahšie vozidlá, ale nie ťažšie veci,“ dodala. Armádam na starom kontinente tiež chýbajú takzvané predsunuté zásoby – vojenský materiál na východnom krídle NATO, ktorý nepodlieha domácim armádam, je americký, vysvetlila.

Tento negatívny trend v logistike potvrdil aj výskumník Nemeckej rady pre zahraničné vzťahy Jannik Hartmann. Stiahnutie USA z leteckej základne Ramstein či z iných objektov by podľa neho pripravilo nemecký Bundeswehr o fundamentálne nakladacie zariadenia ako rampy či plošinové vozne.

Američania tiež financujú a obstarávajú sieť potrubí pre fosílne palivá, ktoré dopravujú pre lietadlá na východe NATO na dopĺňanie paliva vo vzduchu. Po stiahnutí USA by sa efektivita tejto siete značne oslabila, hoci Paríž či Berlín by sa snažili o jej udržanie, vysvetlil.

Dokonca aj pri zvýšených investíciách by Európa mala v krátkodobom horizonte problém nahradiť tieto kapacity, poznamenal Hartmann.

Pechota nestačí, no stále je kľúčová

Pomery medzi počtom vojakov, samozrejme, nestačia pre pochopenie situácie. Dôležitým rozmerom je aj vojenská technika či práve logistika, a presne s týmito parametrami pracuje index vojenskej sily, ktorý každoročne aktualizuje inštitút Global Firepower (GFP).

Index slúži na to, aby zhodnotil nielen počet vojakov, ale aj ich pripravenosť. Ako príklad môže poslúžiť Severná Kórea, ktorá je podľa IISS celosvetovo štvrtou najväčšiu armádou z hľadiska počtu aktívnych vojakov (1,28 milióna), v indexe GFP sa pre rok 2025 umiestnila na 34. mieste.

Jedným z piatich rozhodujúcich meradiel je v metodológii GFP aj „financovanie“, teda investície do obrany. Vďaka nim sa Nemecko pre tento rok umiestnilo na 14. mieste, hoci v počte personálu ho KĽDR predbieha takmer desaťnásobne.

Prvých päť mocností si tiež oproti predošlému roku udržalo svoje postavenie na vrchole rebríčka: USA, Rusko, Čína, India a Južná Kórea. Prvú dvadsiatku krajín tiež uzatvára Ukrajina, ktorej vysoké skóre je paradoxne výsledkom vojnového stavu. Indexu sme sa na stránkach Štandardu venovali práve v otázke zbrojenia.

Práve na ukrajinskom bojisku však vidno, že napriek prevahe na mori či vyrovnaniu vzdušného boja skrze drony sily Kyjeva od poslednej protiofenzívy stále ustupujú. To isté vyzdvihol aj bývalý náčelník britského generálneho štábu Patrick Sanders v rozhovore pre denník Wall Street Journal: „Potrebujete superschopné vzdušné sily. Potrebujete superschopné námorníctvo. My ich máme. Ale nie ste kompletní, ak nemáte pozemné vojsko.“

Generál vo výslužbe síce opisoval ťažkosti britských ozbrojených síl – ktorých pozemná zložka vlani počítala len niečo vyše 73-tisíc vojakov –, tento faktor platí pri všetkých armádach. Napriek výnimočnej technologickej prevahe Západu a rastúcemu sebavedomiu Ukrajiny v dronovej vojne, je to totiž stále Rusko, ktoré od leta 2023 kontinuálne postupuje.

Rusom sa totiž od 6. augusta 2024, keď ukrajinské vojská vtrhli do Kurskej oblasti, podarilo takmer úplne vytlačiť ukrajinské sily zo svojho územia. Tento prekvapivý vpád tiež napriek želanému efektu nijako nespomalil postup na Donbase na východe Ukrajiny. Každých pár dní sa objavujú správy, ktoré citujú ruský rezort obrany, a ktoré hovoria o postupe síl Moskvy.

Okrem dedín Novojehorivka a Hrekivka v Luhanskej oblasti obsadili Rusi prakticky celý región, ktorý tamojší separatisti v roku 2014 jednostranne vyhlásili za „ľudovú republiku“. Najrýchlejší postup však zaznamenávajú v Doneckej oblasti, kde 12. mája obsadili väčšinu mesta Časiv Jar, ktoré západní komentátori považovali za kľúčový bod východného frontu.

Hoci niektorí komentátori pomalý postup Rusov ironizovali, faktom ostáva, že Rusi podľa neokonzervatívneho Inštitútu pre štúdium vojny (ISW) od začiatku invázie nasadili len asi 700-tisíc vojakov. Ich kapacity v prípade celoplošnej mobilizácie teda môžu byť takmer dvojnásobné, nepočítajúc rezervistov a polovojenské zoskupenia.

Napriek tomu, že tento krok by bol aj v Rusku mimoriadne nepopulárny – od začiatku vojny vyhlásil Putin len jedno kolo mobilizácie a väčšina ruských vojakov je zmluvných –, v prípade potenciálnych západných snáh o „zvrhnutie Ruska“ by práve na popularite získali.

Putinova obľúbenosť totiž podľa Levady narástla v období po vpáde Ukrajincov do Kurskej oblasti. Napadnutie „Matičky Rusi“ tak očividne drvivá väčšina obyvateľov stále vníma na osobnej úrovni.

Jedinou silou schopnou – trumpovským slovníkom – zvrhnúť Rusko sú spomedzi členov NATO iba Spojené štáty. Ak sa tie stiahnu, v Európe zrejme neostane nikto s touto kapacitou.