Americký paradox. Priklonia clá najväčšieho producenta ropy k Rusku?

V čase, keď Donald Trump vedie obchodnú vojnu proti svojim najbližším ekonomickým susedom a najväčším obchodným partnerom, je tu jeden malý, ale významný detail, ktorý stojí za pozornosť. Hlavnou položkou, ktorú USA dovážajú z Kanady, totiž nie je neslávne známy fentanyl, ale surová ropa.

To, že je Amerika tak veľmi závislá od Kanady, pokiaľ ide o ropu, je zaujímavý paradox. Koniec koncov, ako je dnes už všeobecne známe, USA sú v súčasnosti najväčší producent ropy na svete. Dokonca najväčší producent všetkých čias. Je to dôsledok revolúcie v oblasti bridlicovej ropy - pravdepodobne najviac podceňovaného hospodárskeho príbehu posledných 50 rokov.

Amerika, ktorá desaťročia nariekala nad svojím obrovským energetickým deficitom, teraz produkuje oveľa viac ropy, ako spotrebuje, čo z nej robí čistého vývozcu ropy. A napriek tomu naďalej odčerpáva obrovské množstvo kanadskej ropy.

Závislosť od kanadskej ropy sa v posledných rokoch dokonca zvýšila.

V súčasnosti sa Kanada podieľa na celkovom dovoze ropy do USA neuveriteľnými 61 percentami. To je celkom mimoriadna miera závislosti, ktorá vysvetľuje, prečo sa jeden z mála ústupkov, ktoré Biely dom urobil v súvislosti s hlavnou 25-percentnou colnou sadzbou, týkal ropy, ktorá bude podliehať nižšiemu, ale stále významnému 10-percentnému clu.

Treba zároveň dodať, že táto nadmerná závislosť od Kanady je relatívne nová vec. Na začiatku prvého funkčného obdobia Donalda Trumpa dovážala Amerika približne rovnaké množstvo ropy od členov OPEC - predovšetkým z Blízkeho východu - ako z Kanady. No až do zavedenia tohtoročných ciel sa americký energetický príbeh stával podstatne viac severoamerickým. Prečo sa to deje?

Kanadská ropa je hustá a mazľavá. Väčšina z nej pochádza z dechtových pieskov a časť z viskóznych ložísk v strede krajiny. Nevyviera, ale vyteká, je to viskózna čierna látka, ktorá je niekde medzi tekutinou a pevnou látkou.

Odborne sa nazýva aj ťažká ropa. Jej rafinácia si vyžaduje podstatne viac práce, procesov a technológií. Nie je to jednoduché. Mnohé prelomové objavy v oblasti spracovania ťažkej ropy na benzín, petrolej a iné produkty sa udiali v USA, pretože kalifornská ropa bola väčšinou ťažká.

A keďže to bolo dlhoročné americké know-how a Amerika bola dlho obklopená zásobami ťažkej ropy – v Kalifornii, Kanade a vo Venezuele –, väčšina amerických rafinérií je nastavená na jej spracovanie.

Neskôr však prišla veľká revolúcia v oblasti bridlicovej ropy. Ukázalo sa, že tá americká je vo väčšine prípadov ľahká a vysokokvalitná. No nie je veľmi vhodná pre domáce rafinérie. Výsledkom je, že hoci je Amerika na papieri energeticky nezávislá – produkuje oveľa viac ropy, ako spotrebuje –, v praxi je to inak. Stále musí dovážať ťažkú ropu odinakiaľ, aby zásobovala svoje rafinérie, a zároveň posielať ropu z Texasu na rafináciu do Európy či Ázie.

Paradox zvýrazňuje ešte aj to, že ľahká ropa zvykne byť oveľa čistejšia, keď vychádza zo zeme, a jej rafinácia je jednoduchšia, keď pri nej netreba všetky zložité technológie, ktoré majú americké rafinérie. Je to zásadná irónia. USA sú síce – aspoň štatisticky – energeticky nezávislé a produkujú oveľa viac ropy, ako potrebujú, ale druh ropy, ktorý ťažia, nie je kompatibilný s ich rafinériami.

Z dlhodobého hľadiska nie je vylúčené, že firmy v Spojených štátoch začnú upravovať svoje rafinérie tak, aby boli kompatibilné s domácou bridlicovou ropou. Dosiaľ to však nikomu nestálo za námahu a peniaze, keďže proces prechodu na iný typ ropy je drahý a trvá dlho. Svoje by o tom vedel povedať aj slovenský Slovnaft.

Zároveň dnes americký priemysel zarába relatívne viac peňazí na dovoze ťažkej ropy, ktorá je lacnejšia, a na predaji svojej kvalitnej a drahšej ľahkej ropy v zahraničí.

Prinajmenšom v krátkodobom horizonte tak zostanú Spojené štáty závislé od hustej mazľavej ťažkej ropy z iných častí sveta. A keďže sa Donald Trump rozhodol zaviesť 10-percentné clá na kanadskú ťažkú ropu, čoskoro to prinesie v Amerike aj zvýšenie konečných cien palív.

Navyše ak sa bude obchodná vojna protiopatreniami stupňovať, pravdepodobným scenárom je, že rafinérie v USA začnú hľadať ťažkú ropu inde. To môže predstavovať problém.

Ukazuje sa, že v skutočnosti nie je až tak veľa krajín, ktoré ťažia veľké objemy ťažkej ropy. Isté množstvo jej je v Perzskom zálive, ale väčšina ropy, ktorá pochádza napríklad zo Saudskej Arábie, je príliš ľahká pre americké rafinérie. V Severnom mori je takisto niekoľko malých ťažkých ropných polí. Okrem Kanady sú však na svete už len dvaja vážni uchádzači o ťažbu ťažkej ropy.

Je to Venezuela a Rusko. Teda krajiny, ktoré sú pod prísnymi americkými sankciami. Donald Trump tak svojimi krokmi môže spôsobiť to, že zo závislosti od ropy odoberanej od demokratického suseda sa stane závislosť od dodávok komodity z podstatne rizikovejších krajín s pochybnými režimami.

Keď sa presunieme na Slovensko, Slovnaft v Bratislave rieši podobný problém. Rafinéria bola postavená na spracovanie stredne ťažkých až ťažkých zmesí, predovšetkým ruskej a severomorskej ropy, čo umožňovalo efektívne využívať existujúcu technológiu, navrhnutú ešte pre ropovod Družba v Československu.

Po uvalení sankcií EÚ na Rusko investoval Slovnaft 200 miliónov eur do úprav technológií, aby dokázal spracovať rôzne druhy ťažších zmesí aj od iných dodávateľov a zvýšil svoju flexibilitu. Slovnaft podobne ako americké rafinérie stále profituje z diskontu ťažšej ropy, ktorú môže z Ruska odoberať pre slovenské potreby, no súčasne je zraniteľný voči výkyvom na trhu a geopolitickým tlakom.