Transgender aktivisti sa považujú za dedičov hnutia za občianske práva černochov a homosexuálov. Toto hnutie však bolo zamerané na získanie sympatií väčšinovej Ameriky na svoju stranu. Dnes je už známe, že Rosa Parksová, černoška, ktorá si sadla na miesto v autobuse vyhradené pre bielych, a tým odštartovala jednu z najvýznamnejších kampaní za práva černochov, nebola nejaká náhodná žena. Naopak, bola starostlivo vybraná vodcami hnutia pre svoju absolútne bezúhonnú povesť.

Deväť mesiacov pred Parksovou odmietla opustiť miesto vyhradené pre bielych Claudette Colvinová. Keďže však išlo o pätnásťročnú dievčinu, ktorá neskôr otehotnela, rozhodlo sa, že sa nestane tvárou hnutia. Mladá dievčina s nemanželským dieťaťom bola považovaná za potenciálny problém pre reputáciu hnutia.

Takisto aj hnutie za práva homosexuálov sa snažilo pôsobiť čo najviac seriózne. Vrcholom ich úsilia bola legalizácia manželstiev osôb rovnakého pohlavia. Predchádzala tomu dlhá kampaň, v ktorej gejovia a lesby tvrdili, že nie sú žiadnou hrozbou pre tradície. Naopak, chcú sa na nich podieľať, pretože čo môže byť tradičnejšie ako monogamné manželstvo? Vlastne tradíciu posilňujú, nenarúšajú ju. Tým si získali podporu nielen väčšiny Američanov, ale aj mnohých konzervatívcov.

Tento postup je Strangiovi absolútne vzdialený. Podľa profilu New York Times je to „aktivista za práva LGBTQ, ktorý má pocit, že jeho hnutie sa príliš sústreďuje na homosexuálnych bielych mužov so ‚sociálnou mocou, kapitálom a politickým vplyvom‘ a na ‚v podstate násilnú inštitúciu civilného manželstva‘. Patrí medzi mladších LGBT aktivistov, ktorí sa často identifikujú ako queer – označenie, ktoré môže znamenať podporu radikálnej politiky podobne ako akúkoľvek sexuálnu alebo rodovú identitu – a nesúhlasia s postupnou asimilačnou politikou, ktorá vybojovala právo na manželstvo osôb rovnakého pohlavia. Snaží sa dekonštruovať predpoklady o tom, čo je normálne – rozobrať buržoázne inštitúcie, nie usilovať sa o začlenenie do nich“, píše New York Times.

Strangio má zároveň tendenciu bojovať na nesprávnom bojisku. V roku 2016 schválila Severná Karolína zákon, ktorý nariaďoval, že toalety a šatne sa musia používať podľa biologického pohlavia. Stal sa z toho prvý veľký celoamerický spor o transgender. Organizácie za práva LGBT sa rozhodli rozbehnúť kampaň.

Zverejnili klip, v ktorom manažér reštaurácie zabráni transžene vojsť na toaletu, kým sa jej nezastanú dve dámy. „Narodila som sa v mužskom tele, ale vo vnútri som vždy vedela, že som žena,“ hovorí divákom hlavná hrdinka reklamy. Plán kampane podporilo viac ako dvadsať LGBT organizácií. Proti bola ACLU [Americká únia občianskych slobôd, pozn. red.].

Mužské telo vraj neexistuje

Podľa Strangia neexistuje nič také ako „mužské telo“. Transžena sa podľa neho narodí ako žena – rovnako ako každá iná. „Penis nie je mužská časť tela. Je to len neobvyklá časť tela pre ženu,“ povedal svojim kolegom. „Mnoho podporovateľov obhajuje používanie výrazov ‚narodený ako muž‘ alebo ‚narodený s mužským telom‘ s tým, že sú zrozumiteľnejšie pre ľudí, ktorí nie sú transgender. Samozrejme, že sú zrozumiteľnejšie, pretože posilňujú hlboko zakorenené predstavy o tom, čo robí muža mužom a ženu ženou. Ale práve tieto predstavy musíme zmeniť,“ napísal Strangio v článku pre server Slate.

Mnoho podporovateľov transgender ľudí pochybovalo o tom, či je múdre ťahať práve spor Spojené štáty verzus Skrmetti pred Najvyšší súd, keďže sa týkal maloletých, a tak bol veľmi kontroverzný. Umiernení navrhovali iné prípady, napríklad Trumpove obmedzenia pre transgender ľudí v armáde. Strangio však trval na tom, že pôjde do bojov za zákon z Tennessee.

Ešte jedna zaujímavosť o Strangiovi. Keď v roku 2020 vyšla kniha Abigail Shrierovej Nezvratné poškodenie o tom, ako naše dcéry padajú do transgenderovej mánie, tvítoval: „Zastaviť šírenie tejto knihy a týchto myšlienok je pre mňa absolútnou prioritou, za ktorú som ochotný položiť život.“

Než sa ACLU pred približne desiatimi rokmi rozhodla vydať na vojnovú cestu kvôli transrodovým osobám, bola rešpektovanou apolitickou organizáciou, ktorá bránila občianske práva Američanov všetkých politických presvedčení. To znamenalo aj principiálnu ochranu prejavu.

Najznámejšia je takzvaná aféra zo Skokie z roku 1977. Vtedy sa americkí neonacisti rozhodli pre pochod cez Skokie, predmestie Chicaga s veľkou židovskou populáciou. Miestne úrady to zakázali. Obhajobu neonacistov prevzala ACLU s tým, že s ich názormi nesúhlasí, ale aj oni majú právo na ochranu prejavu.

Spor pred Najvyšším súdom vyhrala. To, že čelný predstaviteľ ACLU teraz vyzýva na zákaz knihy, ukazuje, nakoľko sa táto organizácia pretvorila.

Možno Strangio nemal pred Najvyšším súdom nikdy šancu. Veď predsa väčšinu sudcov nominujú republikánski prezidenti. A lekárske poznatky sa pomaly prikláňajú k názoru, že so zmenou pohlavia u maloletých je potrebné postupovať maximálne opatrne a zdržanlivo.

Ľavicový aktivizmus má problém

Zároveň však dobre ilustruje všetky problémy súčasného ľavicového aktivizmu. Má maximalistické požiadavky a v podstate sa snaží o premenu celej spoločnosti.

Topí sa v malicherných vojnách vnútri hnutia namiesto toho, aby zvolil stratégiu s najväčšou šancou na úspech. A vyberá si politicky nepopulárne témy a ignoruje tie, pri ktorých by mal šancu získať nejakú sympatiu.

Takto Strangio a jej kumpáni skvelé progresívne zajtrajšky nevybudujú. Našťastie.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.