Väčšinou sa tento výrok podporí kostrbatou logikou, ktorá do jedného argumentu skladá rastúci majetok bohatých ľudí a rozpočtové trápenia štátov, ignorujúc to podstatné: skutočnú výšku zaplatených daní.
V Spojených štátoch zaplatí desať percent najbohatších obyvateľov tri štvrtiny objemu dane z príjmu a 1 percento najbohatších až 40 percent. Teda viac, ako dolných 95 percent Američanov dokopy. V štáte New York horné 1 percento zaplatí 53 percent objemu a na Floride až 55 percent.
Paradoxne, práve v USA je fiškálne bremeno milionárov jedno z najvyšších na svete. V Spojenom kráľovstve odvedie horné jedno percento necelých 30 percent objemu daní. Zarobia 13 percent príjmov v ekonomike, takže ich relatívne daňové zaťaženie je dvojnásobné oproti priemeru. Podobne v Kanade je ich podiel na zaplatenej dani okolo 20 percent, kým podiel na príjmoch 12 až 14 percent.
Pre niektorých daňových aktivistov je však už existencia bohatých ľudí dôkazom, že daňová politika nie je nastavená správne. Optimálne dane sú také, ktoré rovnomerne rozotrú chudobu, alebo aspoň majetkovú priemernosť. Pekným príkladom tejto filozofie je Nórsko, ktoré napriek rozprávkovo bohatému štátu čoraz tvrdšie zdaňuje bohatých.
