Koľko amerických zmien režimu bolo úspešných? Biely dom údajne rokoval o ďalšej

Predstavitelia USA údajne rokovali s následníkom iránskeho trónu Mohammadom Rezom Pahlavím, ktorý pred týždňom vyzýval na zmenu režimu v Teheráne. „Syn vyhnaného šacha sa už stretáva s kongresmanmi a plánuje, ako sa postaviť proti ajatolláhovmu Iránu,“ pripomenul moderátor televízie Fox News Jesse Waters vo vysielaní 21. júna.

Muž, ktorého jeho spolupracovníci nazývajú Rezom II., vyzval 23. júna na zvrhnutie režimu ajatolláhov, keďže podľa jeho „informácií“ je „na pokraji zrútenia“. „Teraz je čas na odpor, teraz je čas znovu dobyť Irán,“ vyhlásil.

Monarchiu do Iránu dosadili Spojené štáty už predtým

Prvý šach z dynastie Pahlavíovcov sa k moci dostal zvrhnutím predošlého turkického vládnuceho rodu Kadžarovcov. Rezá I. nastúpil na trón v roku 1925, no počas druhej svetovej vojny jeho krajinu obsadili britské a sovietske vojská za diplomatickú podporu nacistického Nemecka.

Rezá Šáh v dôsledku tejto medzinárodnej krízy odstúpil a na trón nastúpil jeho syn Mohammad Rezá. Pri korunovácii v roku 1967 prijal pompézne tituly ako šahánšáh [vládca vládcov] či Árjaméhr [Svetlo Árijcov]. Len štyri roky predtým však spustil sériu rozsiahlych reforiem známych ako biela revolúcia, v rámci ktorej uvoľnil pravidlá obliekania, zvýšil gramotnosť či zaviedol pozemkovú reformu.

V otázke riadenia krajiny však kumuloval stále viac moci, čoho prejavmi bola okrem iného aj snaha o zmenu histórie – tvrdil, že dynastia Pahlavíovcov sa začala v roku 1941, teda práve ním. Dôvodom pre túto snahu však pravdepodobne bola nenávisť voči otcovi, ktorý k nemu bol vraj v detstve chladný.

Začiatkom 50. rokov sa premiérom Iránu stal Mohammad Mosaddek, ktorý znárodnil väčšinovo britskú Anglo-perzskú ropnú spoločnosť (APOC, neskôr AIOC a dnes BP). To viedlo britskú tajnú službu SIS [bežne označovanú ako MI6, pozn. red.] a jej spojenca, novovzniknutú americkú CIA, k zvýšeniu tlaku na vládu v Teheráne.

Angloameričania tak podporovali komunistické i nacionalistické tlaky na Mosaddeka a podieľali sa aj na výbere kandidáta na jeho nástupcu – bol ním generál Faziolláh Záhedí, ktorý premiéra nahradil v rámci prevratu. Aj ďalší v poradí na premiérskej stoličke, generálov „arcinepriateľ“ Hosejn Alá, bol pred svojím funkčným obdobím veľvyslancom v USA a celkovo vystupoval priateľsky voči Spojeným štátom.

V roku 1954 vyjednal šach s Britmi novú dohodu o rozdelení príjmov z ropy, ktorá bola platná do roku 1979. Práve do tohto roku udržiavala CIA monarchu pri moci a podieľala sa na potláčaní odporu zo strany komunistov či náboženských radikálov.

V roku 1979 však vyvrcholili prebujnené nálady nábožensky vyhranených lídrov, ktorých odkaz využíval Mohammad Rezá na podporu vlastného obrazu „nového Kýra Veľkého“. Zároveň však monarcha využíval poradcov z ľavicového tábora, ktorí ho motivovali napríklad k volebnému právu pre ženy. Americká tajná služba tak do poslednej výhodnej príležitosti držala jeho vládu pri moci.

Varovania z minulosti

Súčasné 21. storočie sa vyznačuje viacerými zásahmi západných mocností v regióne Blízkeho východu s cieľom zvrhnutia autokratickej – najmä moslimskej – vlády. Hoci tento fenomén nemožno obmedziť na Blízky východ – USA od konca druhej svetovej vojny zasahovali po celom svete od Južnej Kórey a Vietnamu cez Čile až po Grécko –, práve tento región je tým najpravdepodobnejším z hľadiska rozpútania celosvetového konfliktu.

Ešte v 60. rokoch minulého storočia zasahovala CIA aj v Iraku, keď údajne pracovala na zvrhnutí prezidenta Abdulkaríma Kásima. Ľavicoví sekulárni povstalci z hnutia Ba’ath (Obroda) ho uniesli, popravili a znesvätili jeho mŕtvolu v živom televíznom vysielaní. Hoci Kásima chceli Američania a Briti zvrhnúť za napadnutie Kuvajtu z roku 1961, jeho pád bol predovšetkým v domácej réžii.

Aj snaha o Kásimovo zvrhnutie, na ktorom sa v roku 1959 podieľal aj mladý Saddám Husajn, niesla podľa reportérov Richarda Salea a Adela Darwisha znaky zapojenia amerických spravodajských elít.

Práve Husajn sa zúčastnil aj prevratu v roku 1968, ktorý uskutočnili baathisti pravdepodobne s americkou podporou. Vodcu irackej junty Abdarrahmána Arífa zosadili bez krviprelievania, ten ušiel do Londýna. Saddámova hviezda rapídne stúpla, keď sa stal viceprezidentom Ahmada Hassana al-Bakra a zároveň predsedom Revolučnej veliteľskej rady.

V roku 1979, teda v roku revolúcie v susednom Iráne, Husajn donútil al-Bakra rezignovať, keď sa ten snažil o politické zjednotenie so Sýriou. Tamojší prezident Háfiz al-Asad [otec Bašára Asada, pozn. red.] sa mal podľa irackého plánu stať viceprezidentom, Husajnov vplyv však tomu zabránil.

Export šíitskej islamskej revolúcie podľa Husajna ohrozoval sekulárnu vládu v Iraku, čo viedlo k napadnutiu ropných polí Perzského zálivu a osem rokov trvajúcej iracko-iránskej vojne. Bagdad podporovali prakticky všetky arabské štáty „proti perzským divochom“, za čo si Husajn podľa profesora blízkovýchodných štúdií Johna Esposita vyslúžil označenia ako „ochranca civilizovaného sveta“.

Používanie chemických zbraní proti Iráncom sa však negatívne podpísalo na jeho obraze, rovnako ako snaha o vývoj jadrovej zbrane – čomu zabránilo izraelské letectvo bombardovaním zariadenia Osirak v roku 1981. Tento obraz neskôr podporil legitímnosť vyhlásení o údajnom vývoji zbraní masového ničenia.

Tie sa stali zámienkou pre USA, aby spolu s Britániou v roku 2003 druhý raz vtrhli do Iraku, čo vyústilo do Husajnovho zosadenia. Hlboké narušenie tamojších vládnych štruktúr však spôsobilo opätovné rozdelenie krajiny na kurdský sever, šíitský juh a sunnitský západ. V súčasnosti je vláda väčšinovo šíitská, hoci aj tá je ohrozovaná šíitskými milíciami podporovanými Teheránom.

Spojené štáty v Iraku dodnes udržujú vojenskú prítomnosť v počte asi 2 500 vojakov.

Reaganova čierna kapitola

Samostatnou kauzou vo vzťahu k Iránu je kauza Irán-Contras. Hoci sa odohrávala na dvoch vzájomne vzdialených miestach, jej spojivom je opäť CIA. Tajná služba totiž v období vlády Ronalda Reagana potajomky predávala zbrane do Iránu – napriek zákazu zo strany Kongresu.

V rokoch 1981 až 1986, teda počas iránsko-irackej vojny, Spojené štáty oficiálne podporovali Bagdad. CIA však predávala zbrane „druhej strane“, na čom zarobila milióny dolárov. Tie následne namiesto priznania previedla do utajených fondov, z ktorých podporovala protikomunistických povstalcov Contras v Nikaragui – opäť napriek zákazu zo strany Kongresu.

Pôvodne návrh na predaj zbraní Teheránu načrtol iránsky obchodník so zbraňami Manúčer Ghorbanifár, ktorý pôsobil v šachovej tajnej službe SAVAK. Ten vyhlásil, že CIA chce predávať zbrane výmenou za amerických rukojemníkov, ktorých v Libanone zadržiaval iránsky spojenec – hnutie Hizballáh. Po prevalení škandálu Reagan v televíznom prejave odmietol, že by obchodoval „zbrane za ľudí“.

Prvého decembra 1986 zložil prezident trojčlennú Towerovu komisiu [podľa texaského senátora Johna Towera, pozn. red.], ktorá v záveroch vyšetrovania uznala, že šéf Bieleho domu o tejto rozsiahlej schéme nemal vedomosť. K rovnakým záverom dospelo aj vyšetrovanie Kongresu.

Vyzbrojovanie iránskych ozbrojených síl sa však dotklo aj tamojších Revolučných gárd, ktoré následne podporovali svoje spriaznené militantné skupiny v regióne Blízkeho východu. Okrem geografickej „hradby“ neprekonateľných hôr, cez ktoré sa Iračania nedokázali prebiť, tak iránskemu odporu zrejme pomohli aj americké zbrane.

Afganistan

V rokoch 1979 až 1992 Američania cez CIA podporovali afganský odboj voči sovietskej invázii. V rámci Operácie Cyklón vyzbrojili miliónmi strelných zbraní afganských mudžahedínov [mu-džáhid, stúpenec džihádu, pozn. red.]. Tí, najmä z radov študentov, v roku 1994 založili organizáciu Študenti – paštúnsky „Tálibán“.

O dva roky neskôr sa prvý raz zmocnili vlády nad Afganistanom, na čo USA reagovali vpádom do krajiny v roku 2001. Po dvadsiatich rokoch sa Američania stiahli a Taliban sa opätovne vrátil, získajúc vládu nad zdevastovaným štátom.

Stiahnutie Američanov dohodol vtedajší prezident Donald Trump, ktorý sa s Talibanom dohodol na mierovom priebehu, a spoločne stanovili termín odchodu vojsk na jar 2021. V apríli toho roku exprezident Joe Biden oznámil dohodu na termíne 1. mája, Pentagón však neskôr tento dátum posunul na začiatok septembra.

V auguste 2021 tak Taliban dodržal svoju časť dohody a vyrazil z pevností na severe, čo spustilo nekoordinovaný ústup Američanov a ich afganských podporovateľov, pri ktorom zahynulo 13 vojakov USA a ďalších 22 afganských.

Líbya

USA prostredníctvom NATO vstúpili aj do občianskej vojny v Líbyi, v ktorej spolu s Britániou ostreľovali vládne pozície raketami Tomahawk. Prechodná rada sa po zvrhnutí Muammara Kaddáfího udržala pri moci desať mesiacov. Všeobecný národný kongres sa následne dostal do vojny s armádou pod vedením generála Chalífu Haftara a parlamentom zvoleným v roku 2014.

Hoci obe strany uzavreli dohodu o porozumení v roku 2020, medzinárodne uznanú vládu Abdulhámida Dubajbu protizápadní povstalci odmietli a opätovne zriadili zrkadlové inštitúcie na čele s vládou národnej stability. Konflikt trvá dodnes.

Sýria a podpora teroristov

V roku 2011 sa v rámci takzvanej arabskej jari rozpútali protesty aj proti dlhoročnému sýrskemu prezidentovi Asadovi. Ten v reakcii na väčšinovo sunnitské násilnosti otvoril väznice a prepustil značnú časť svojich politických odporcov, čím nepriamo posilnil opozíciu voči sebe.

Prvému povstaniu však opäť pomohla CIA, ktorá v rámci operácie Timber Sycamore vyzbrojila a vycvičila státisíce protivládnych militantov. Z pochopiteľných dôvodov sa niektorí predstavitelia administratívy Baracka Obamu obávali, že tajná služba vyzbrojila Front an-Nusrá, organizáciu napojenú na al-Káidu.

Zbrane pozbierané po vzájomných prestrelkách medzi opozičnými silami tiež pomohli nástupu jednej z najbrutálnejších teroristických organizácií vôbec – Islamského štátu. V júli 2017 preto prostriedky vyčlenené na Timber Sycamore presmerovali do podpory skupín bojujúcich proti samozvanému kalifátu, predovšetkým Sýrskych demokratických síl (SDF).

Súčasťou Nusry bola aj neskoršia sunnitská džihádistická organizácia Hnutie za slobodu Sýrie, slovenským čitateľom známa aj pod svojím arabským názvom: Hajat Tahrír aš-Šám.

Práve ona pod velením svojho vodcu Muhammada Džawláního vlani v novembri vyrazila zo svojich pevností v severnej provincii Idlib a viedla prekvapivú ofenzívu na veľké mestá vrátane Damašku. Podľa blízkovýchodných expertov je na tejto operácii viditeľné zapojenie Turecka, ktoré je členom NATO.

Džawlání po Asadovom zvrhnutí 8. decembra 2024 odvrhol svoj pseudonym a predstavil sa svetu ako Ahmad Husajn Šara. Faktický líder, ktorého niektoré západné médiá vrátane agentúry Reuters označujú ako „prezidenta“, HTS oficiálne rozpustil a zaradil do pravidelných ozbrojených síl.

Je preto otázne, kto páchal násilnosti voči kresťanom a alavitom – keďže svedkovia tvrdia, že išlo o tých istých sunnitských militantov.

Hlasy za zmenu režimu i proti

Americké bombardovanie iránskych jadrových zariadení podľa ministra obrany Petea Hegsetha nemalo viesť k zmene režimu, ale len k likvidácii údajnej jadrovej hrozby. To isté zhodne tvrdili aj viceprezident JD Vance či minister zahraničia Marco Rubio.

„Nie je politicky korektné používať termín ‚zmena režimu‘, ale ak súčasný iránsky režim nie je schopný urobiť Irán opäť veľkým, prečo by nemohlo dôjsť k zmene režimu?“ napísal Trump na svojej sieti Truth Social, čím poprel vyjadrenia svojej administratívy a postavil sa na stranu izraelského premiéra Benjamina Netanjahua, ktorý touto frázou operoval dlhodobo.

Pre odporcov islamského režimu by jeho zmena zvonka „znamenala hlbokú zradu ich dlhodobých demokratických snáh prostredníctvom pokojných protestov“, ako upozornil názorový portál Responsible Statecraft. Ten tiež otvoril otázku, či existuje niekto schopný zaplniť mocenské vákuum.

„Absolútne nikto,“ povedal profesor iránskych štúdií na Kolumbijskej univerzite Hamid Dabashi. „Monarchistami a mudžahedínmi drvivá väčšina iránskeho obyvateľstva pozitívne opovrhuje a nemajú žiadnu podporu zdola,“ vysvetlil s tým, že islamský režim je „napriek výraznej opozícii… stále široko a vášnivo populárny medzi mnohými“.

Jednou z najpravdepodobnejších možností by bolo, že politické a mocenské vákuum by zaplnili islamské Revolučné gardy, ktoré napriek existencii pravidelných ozbrojených síl predstavujú najväčšiu silu na presadzovanie práva v Iráne.

Trump neskôr svoju pozíciu otočil a snahy o zmenu režimu v islamskej republike poprel. Rovnako svoj tradičný provojnový postoj zmenil aj známy senátor Lindsey Graham, ktorý v televízii Fox News varoval pred zvrhnutím ajatolláha.

„Nechcem napadnúť Irán, nechcem posielať amerických vojakov na bojisko, ale bol by som rád, keby ajatolláh odišiel alebo sa zmenil, vy nie?“ povedal Watersovi. „Podstatné je, že dúfam, že iránsky ľud by zmenil kurz. Ajatolláh by sa asi mohol zmeniť. Ale je tu test: nevadí mi rokovať ani s ajatolláhom. Chcem mier a budem žiť v mieri aj s týmto režimom, ak ten bude žiť v mieri s nami.“

Samotné letecké útoky tiež zmenu režimu neprinášajú. Ako pripomenula agentúra AP, Kaddáfího „sily odolávali sedemmesačnej leteckej kampani NATO v roku 2011, kým ho povstalci postupujúci mesto za mestom nakoniec obkľúčili a zabili“.

Americké útoky na zariadenia Fordú a Natanz a mesto Isfahán teda s najväčšou pravdepodobnosťou nemali viesť k pádu Alího Chameneího, ako by si to želal Netanjahu.

Politická atmosféra vo Washingtone sa tiež po bombardovaní zmenila natoľko, že prípadná zmena režimu nemá podporu ani u zvyčajne provojnového senátora za Južnú Karolínu – nehovoriac o varovaniach, ktoré predkladá americká história.