Pellegriniho osud: zvýšenie obranných rozpočtov pochová sociálny populizmus

Schválenie masívneho zvýšenia obranných rozpočtov na päť percent HDP, ku ktorému sa európske štáty zaviazali najneskôr od roku 2035, môže mať svoje obete aj v našej domácej politike.

Takmer štyri miliardy eur, ktoré si u nás tento nápad vyžiada a ktoré bude treba niekde ušetriť, sa nie každej vládnucej strany dotkne rovnako. Väčšie straty než progresívnym, liberálnym a konzervatívnym hnutiam prinesie partajam vybudovaným na sociálnom populizme, ako sú Smer a Hlas.   

Ich rétorika je preto rozhodujúca a bol to práve Hlas, ktorý sa voči výraznému nárastu zbrojenia, ale aj voči protiruským sankciám na rozdiel od premiéra „zabudol“ jasne vyhraniť. 

Pellegriniho strana bola postavená na niekoľkých základoch: jeho osobnej širokej ľudovej príťažlivosti, mierumilovnom, no zato dôveryhodne pôsobiacom vystupovaní, ktorým sa v sociálnej politike snaží vyhraniť voči Smeru, a liberálnych politikoch typu Drucker, ktorý potajme presadzujú progresívnu agendu, čím si získavajú prívržencov aj na opačnom brehu ako „menšie zlo“.

Zároveň však Hlas mal podľa vlastnej vnútornej stratégie pokračovať v rétorickom vyznávaní sociálneho štátu (trináste dôchodky a podobne).

Na sociálnu politiku však v prípade, že obranný rozpočet zhltne o miliardy viac ako v súčasnosti, môže zabudnúť. Obzvlášť to platí pre strany ako Hlas a Smer, ktoré pri rozdávaní nečerpali bonusy zo svojej dlhodobej rozumnej hospodárskej politiky, ale skôr z prebytkov (nezriedka im ich nachystali predchádzajúce vlády).

Strana Hlas, ktorej je prezident „čestným predsedom“ s čiastočne fakticky výkonnými právomocami (zostavovanie kandidátky a vplyv na kľúčových poradcov Matúša Šutaja Eštoka), sa nepokúsila zablokovať zvýšenie obranného rozpočtu na päť percent HDP.

Pripomeňme, že ide o výdavkový nárast o polovicu vyšší, ako bola aktuálna fiškálna konsolidácia, ktorá bola zdrojom zatiaľ najvážnejšieho ohrozenia verejnej podpory koalície (ako to správne pochopil Andrej Danko, ktorý si pestuje „nezávislú pozíciu“).

Razantné zvýšenie obranných výdavkov však pochová sociálny rozmer populistických politikov. Aj to je dôvod, prečo Robert Fico síce pred Bruselom cúvne, ale zároveň si zariadi, aby sa razantné zvýšenie obranných rozpočtov netýkalo jeho aktuálnej vlády.

Viaceré zdroje z jeho strany pritom seriózne rátajú s tým, že jej trvanie bude kratšie, ako je september 2027. Ficovi sa tak toto bremeno zrejme podarí prehodiť na jeho súperov, medzi ktorých môžeme teoreticky rátať aj Hlas.   

Keďže jeho premiérske znovuzvolenie je po najbližších voľbách čoraz viac ohrozené, Fico zjavne kalkuluje s kalendárom a „medziobdobím“, keď sa na krátky čas po vzore Radičovej či Matoviča opäť dostane k moci – a keď si jeho krátkodobí náhradníci „zlížu“ dôsledky masívneho šetrenia nielen v sociálnej oblasti, ale aj v školstve a zdravotníctve v dôsledku niekoľkomiliardových výdavkov na zbrojenie.

Hoci sa zvýšenie rozpočtov odsunulo najneskôr na rok 2035, súčasná opozícia, ktorá ho nazvala existenčnou nevyhnutnosťou „vo vojne proti Rusku“, by len ťažko vysvetľovala, prečo jeho realizáciu odsúva.

Ficov kalkul

Rétorika Hlasu, ako aj Pellegriniho nedeľné vystupovanie v TA3 akoby hľadali kvadratúru kruhu.

Prezident síce podporil Fica pri žiadosti o bezpečnostné garancie pri protiruských sankciách výrokom, že ho „nemá dôvod kritizovať, ak chráni národno-štátne záujmy“, no voči nárastu vojnových výdavkov a sankciám voči Rusku sa on a ani jeho strana nijako výrazne nevyhranila.

Pozícia akejsi „neutrality“ medzi požiadavkami ich voličov, európskym establišmentom a našou aktuálnou opozíciou sa v tejto téme môže Hlasu vypomstiť. Pre „wellfare state“ strany, rétoricky vybudované na bezpečí sociálneho štátu, je obzvlášť nebezpečné zaviazať sa k niekoľkomiliardovému nárastu obranných výdavkov, a tým si osekať manévrovací priestor pre sociálne výdavky (či už rozumné alebo nie).

Hlas po odchode predsedu do prezidentského paláca a nastolením predsedu Eštoka, ktorý reprezentuje skôr Fica ako Pellegriniho, môže prísť o posledný pilier, na ktorom bola táto strana vybudovaná.

Premiér sa zároveň zadefinoval ako odporca sankcií aj zvyšovania rozpočtov, pričom rétoricky ukotviť tento dojem mu ako obvykle pomohla aj opozícia, keď vytvorila hystériu z jeho výroku o tom, že by nám vraj „svedčila neutralita“. Tieto slová pritom premiér vyslovil s evidentným cieľom vytvoriť v opozícii paniku, aby mu tak urobila výdatnú kampaň. Ak Fico nemôže niečomu zabrániť (zvýšenie obranných rozpočtov v Bruseli), potrebuje sa pred voličmi aspoň rétoricky zatváriť ako ten, kto tomu do poslednej chvíle odporoval.

Nie je pritom vylúčené, že Fico zároveň môže kalkulovať s tým, že v strednodobom horizonte sa nájde spôsob, ako sa razantným vojenským výdavkom vyhnúť.

Hecovaný strach z Ruska je len krátkodobý a rovnako, ako sa panické ataky bruselských elít jedného dňa zrazu zdvihli ako vlna cunami na pobreží, podobne raz spľasnú ako odchádzajúci príliv.

Bruselská agenda má „svoje dni“ a každý, kto nie je psychicky posadnutý jej mániami, dokáže s jej vrcholmi a poklesmi kalkulovať s takmer presnosťou biologického kalendára (migrácia, Green Deal, klíma...).

Podobný emočný kolotoč sa odohral aj pri predchádzajúcich panických manévroch, ktoré náhle prebudili túžbu eurolídrov po zbrojení. Tá neprišla ako výsledok rozumného strategického uvažovania, ale skôr vojnového poblúznenia. Ficov kalkul tak môže rátať s tým, že len čo opadne súčasne výdatne živená panika z moskovského Mordoru (napríklad pre mierovú spoluprácu, ktorá bude v budúcnosti nevyhnutná), k dosiahnutiu päťpercentnej kvóty nikdy nedôjde.

Trump sa pochytil so Zelenským v Bielom dome, z čoho západný establišment odvodil, že sa treba definitívne odpútať od USA, lebo tie prestávajú byť súčasťou Západu a stávajú sa Putinovým agentom. Elity, ktoré pár týždňov predtým organizovali pochody proti vystúpeniu z NATO, zrazu neváhali hodiť NATO a jeho dlhodobé „princípy“ de facto von oknom.

Aktuálne iracionálne paniky len málokedy bývajú zárodkom dlhodobej politiky. Napokon, Európa na to ani nemá, keďže má dlhodobý problém so zadlžovaním a niektoré väčšie štáty Únie pravidelne atakujú trpezlivosť trhov. Tento problém sa síce v dôsledku aktuálnej vojnovej paniky odsunul, to však neznamená že zanikol. Naopak, je omnoho trvácnejší ako ruské vojnové ťaženia.   

Nárast na päť percent HDP na obranu nie je finančne reálny, a preto európskych lídrov nejde podozrievať z toho, že by tento nápad chceli reálne dotiahnuť do konca. Záväzkom sa snažia skôr signalizovať Putinovi, že to myslia vážne, ten však asi nebude natoľko mimo, aby vedel, že nemyslia (aspoň o tom nič nesvedčí).  

K navýšeniu na päť percent zrejme nikdy nedôjde

Pri záväzku sa prijalo „kompromisné riešenie“, teda rok 2035, čiže dostatočne dlhý čas na to, aby sa dalo zrušiť. Jastrabi buď vychladnú, alebo, čo je pravdepodobnejšie, po svojich zlyhaniach odídu na smetisko dejín. Putin sa o desať rokov má začať báť európskej sily, ktorej budúci záväzok ho má dnes vyhnať z Ukrajiny. 

Reálne asi nikto neráta s tým, že by sa obranné výdavky v EÚ dostali na päť percent. Jednoducho preto, že sociálnym štátom posadnutá Európa na to nemá peniaze.  

Navýšenie obranných rozpočtov je síce na mieste aj s ohľadom na otázku suverenity a nezávislosti – Európa ju v zahraničnej politike stratila práve preto, že sa spoľahla na princíp NATO zvaný „kto platí, ten velí“ a v dôsledku toho sa počas posledných desaťročí často ochotne pustila do pochabých a devastačných vojnových dobrodružstiev USA, ktorých dôsledkom je napríklad migračná kríza z Blízkeho východu.

Masívny nárast výdavkov na obranu v situácii, keď nik netuší, ako a kam by sa mali nové výdavky použiť, bude viesť len k sociálnemu konfliktu, keďže budú chýbať dôležité miliardy. 

Masívne zbrojenie sa dá udržiavať iba v čase morálnej paniky, nie však potom, ako jastrabie hlavy vychladnú a opäť sa k slovu dostane trvalý európsky evergreen – dlhy južanských štátov, nedôvera trhov k euru a sociálny konflikt v dôsledku škrtania sociálnych výdavkov. Aktuálna smrť z vojnového zľaknutia tak bude mať krátkodobý efekt. 

Obzvlášť to platí, keď si uvedomíme, že Európa si na bezpečnostnom poli zvykne škodiť sama viac, než by jej škodilo Rusko, ktoré sa ju napadnúť nechystá (a nemá ani kadiaľ, keďže nedokáže dobyť ani východnú Ukrajinu). Bruselské potápanie európskeho hospodárstva, elektromobilita, klimatické nezmysly, migračná kríza, progresívne patológie, kríza eura a podobne sú skutočným bezpečnostným ohrozením Európy a vďaka posilneniu nevolených eurokádrov počas „vojnových“ čias, respektíve vojnovej paniky, budú len narastať.