Trumpov mier v Afrike. Nejde tu o ľudské životy

Koncom júna obletelo svet video, v ktorom prezident Trump skladá kompliment pôvabu angolskej novinárky. V oválnej pracovni, obklopený politikmi a novinármi, žartuje s rozosmiatou Angolčankou, že aj keď by ho to mohlo stáť funkciu, musí jej povedať, aká je krásna.

USA a africké prírodné zdroje

Trumpovu dobrú náladu nevyvolala len chvála novinárky na adresu jeho štátnických schopností, ale predovšetkým to, čo sa krátko predtým vo Washingtone odohralo. Ministri zahraničia Demokratickej republiky Kongo a Rwandy podpísali mierovú dohodu sprostredkovanú Američanmi.

Aj keď z Bruselu je to do strednej Afriky podstatne bližšie ako z Washingtonu, nikoho v Európe príliš nezaujíma. Prečo jej Washington venuje záujem, ktorý prekoná pozornosť vyhradenú celej Európe vrátane Ukrajiny?

O ľudské životy tu nejde, hoci by to bol dosť dobrý dôvod. Krutá vojna na východe Konga si za viac ako desaťročie vyžiadala obrovské množstvo obetí (pozri môj článok z apríla). Nikto ich nedokáže spočítať, ale hovorí sa až o miliónoch. Hlavným hráčom je práve Rwanda a ňou podporovaná milícia M23. Dobyla hneď niekoľko oblastí, v ktorých sa nachádzajú vzácne prírodné zdroje. Organizuje ich ťažbu, cez Rwandu ich dodáva na svetový trh a z výnosov potom financuje svoju vojnu proti vláde v Kinshase.

O zdroje ide Američanom predovšetkým. Kongo je skutočnou pokladnicou, v ktorej nájdeme väčšinu Mendelejevovej tabuľky vrátane surovín nevyhnutných pre informačné technológie či energetiku, ktoré USA na svojom území nemajú. Podieľa sa 70 percentami na globálnej produkcii kobaltu, bez ktorého sa nezaobídu batérie do mobilov, notebookov či elektroáut. Disponuje 60 percentami globálnych rezerv tantalu, od ktorého závisí všetka moderná elektronika.

Americkí ťažiari však v posledných rokoch vypratávajú pole iným. Až 80 percent konžskej produkcie kobaltu kontroluje Čína, väčšinu tantalu si zaberá Rwanda. Keď tento rok predala americká firma svoj podiel v obrovských cínových baniach, odkúpila ho firma zo Spojených arabských emirátov.

Lobitský koridor a prospekt stability

Mierovú dohodu medzi oboma krajinami, ktorá by mala priniesť vytúženú stabilitu, sprevádzajú aj americké dohody o prístupe k zdrojom s každou z nich, ktoré by mali Američanom umožniť, aby naskočili na odchádzajúci vlak. Konžský prezident Félix Tshisekedi začiatkom roka Trumpovi podiel na zdrojoch vyslovene ponúkol, aby získal jeho podporu proti Rwande a jej spojencovi. Dnes hovorí, že amerického prezidenta navrhne na Nobelovu cenu mieru.

Reálnou cestou k lepšiemu prístupu ku konžským zdrojom má byť niekoľkomiliardová investícia USA do lobitského koridoru. Ide o veľký infraštruktúrny projekt zahŕňajúci železnice a cesty spájajúce angolský prístav Lobito na atlantickom pobreží cez Zambiu s východným Kongom.

Lobitský koridor vznikol ako jeden zo spoločných projektov štátov G7 (Partnership for Global Infrastructure and Investment), ktorými sa štáty politického Západu snažia čeliť čínskemu projektu globálnej Hodvábnej cesty (Belt and Road Initiative). Američania sa za Bidena zaviazali koridor podporiť 250 miliónmi dolárov, dnes svoje angažmán viac ako zdesaťnásobili.

Prekážky pre nastolenie mieru

Avšak ani viac dolárov nekúpi mier, bez ktorého sú plány na konžské zdroje vzdušnými zámkami. Mierová dohoda sprostredkovaná Američanmi nakoniec môže byť tým dlhoočakávaným prelomovým krokom, ktorý po mnohých rokoch vojny a neúspešných pokusoch o medzinárodné sprostredkovanie napokon prinesie to, čo sľubuje.

Zároveň to môže dopadnúť ako s Trumpovým prímerím v Gaze, ktoré nakoniec tiež nezastavilo izraelské masakre Palestínčanov. Milícia M23 už vyhlásila, že sa dohodou necíti nijako viazaná, ani nie je jasné, či Rwanda stiahne svojich niekoľko tisíc vojakov z východného Konga.

Úspech bude záležať aj na americkej pripravenosti dostať v prípade nutnosti Rwandu pod tlak, napríklad embargom na vývozy nakradnuté v susednom Kongu. Väčšina smeruje k prevažne americkým gigantom globálnej digitálnej ekonomiky. Ale do toho sa zatiaľ ešte nikto neodvážil pustiť.