Bol to najmä Denník N, ktorý v tom čase prinášal titulky ako „Búrka v skorumpovanej justícii“ či „Akcia Búrka: Niektoré sudkyne sa dali kúpiť za kabelku, väčšinou to stálo desiatky tisíc eur“, ktorého texty písala novinárka Monika Tódová.

V tom čase jej ešte utajená partnerka a sudkyňa Pamela Záleská sa o zadržaných sudcoch vyjadrila v sudcovskej pošte, že ide o „svine v talároch, o ktorých vine pochybuje len ten, čo žil na Mesiaci“, za čo v súčasnosti čelí rôznym námietkam zaujatosti a z niektorých prípadov súdnych konaní bola preto aj vylúčená. Vyjadrenia o korupcii či vine zadržaných sudcov mal v tom čase aj bývalý predseda Súdnej rady SR Ján Mazák.

Tieto mediálne známe osoby pritom vyzdvihovali prácu ÚŠP a NAKA s tým, že ide o elitu medzi OČTK, a poukazovali na ich pracovné výsledky v podobe rozsiahleho obviňovania osôb z justície, ktoré boli prezentované ako „očista justície“.

Elita nevedela roky nič vyšetriť

V roku 2025, po viac ako piatich rokoch, je jasné, že väčšina týchto obvinení sa rozpadla a ukazuje sa, že títo „elitní“ vyšetrovatelia a prokurátori buď neovládajú ani základy trestného práva, alebo konali účelovo, bez ohľadu na dôkaznú situáciu.

Na mnohé nezákonnosti a prieťahy vo vyšetrovaniach opakovane upozorňovali predsedníčka Súdnej rady SR Marcela Kosová, ako aj podpredsedníčka Ayše Pružinec Eren či člen rady, sudca Peter Šamko ale aj iné osobnosti z právnickej obce.

Sudca Šamko kritizoval postup OČTK v tejto veci už krátko po tom, ako došlo k obvineniu sudcov. Kritika smerovala ku skutočnosti, že na obvinenie sudcu stačila ničím neoverená výpoveď kajúcnika Sklenku, pričom takáto výpoveď musí byť v zmysle judikatúry preverovaná a podložená ďalšími dôkazmi.

Za túto kritiku, ktorú uverejnil Denník N, žiadal bývalý predseda Súdnej rady SR Ján Mazák jeho disciplinárne potrestanie zo strany sudcovskej rady Krajského súdu v Bratislave, no tá nezistila u sudcu žiadne pochybenie. Ján Mazák sa preto rozhodol disciplinárne potrestať sudcu Šamka sám, no toto rozhodnutie označil za neplatné Najvyšší správny súd.

Sudca Peter Šamko kritizuje postup OČTK aj dnes, keď vyšlo najavo, že po viac ako piatich rokoch prokurátor Generálnej prokuratúry právoplatne zastavil trestné stíhanie obvinenej sudkyne Andrey Haitovej z dôvodu úplnej absencie overiteľných dôkazov.

V odôvodnení tohto rozhodnutia je totiž uvedené, že obvinenie zo strany prokurátorky ÚŠP bolo premotivované, neodborné a aktivistické. Na vznesenie obvinenia totiž stačilo nepreverené tvrdenie Vladimíra Sklenku – a to dokonca iba z počutia. Sklenka teda len počul, že sudkyňa Haitová pácha trestnú činnosť, a táto skutočnosť stačila na to, aby bola sudkyňa okamžite obvinená.

Samotné základy teórie trestného práva pritom vyžadujú, aby na vznesené obvinenie existovala dostatočná miera istoty o tom, že sa skutok stal, je trestným činom a spáchal ho obvinený. Na vznesenie obvinenia, samozrejme, môže postačovať aj výpoveď svedka.

Rozhodne však nestačí výpoveď kajúcnika ako Sklenku, a už vôbec nie, ak nie je podporená žiadnym ďalším dôkazom.

OČTK trvalo dlhých päť rokov, kým zistili, že v celej veci vlastne neexistuje jediný dôkaz o vine sudkyne. Aj tento postup je v tvrdom rozpore so základmi trestného práva, nakoľko sa počas vyšetrovania skutku má podozrenie o vine obvineného zosilňovať, a nie oslabovať. Čo vlastne robila v danom prípade elita zákonnosti na Slovensku počas celej tejto doby, nie je známe.

Odbornosť vymenená za pozornosť médií a náboženský rozmer

Šamko takýto postup označil za „systémové zlyhanie orgánov činných v trestnom konaní, ktoré vytvárali iba zdanie vyšetrovania údajnej trestnej činnosti a ktoré túžili viac po pozornosti médií a skalpoch obvinených než po skutočnej pravde“.

Podľa názoru sudcu bola kľúčovou vyšetrovacou metódou väzba – nie ako nástroj na zabezpečenie trestného konania, ale ako donucovací prostriedok na priznanie. V rozpore s trestným právom bol aj postup vyšetrovateľov NAKA, ktorí najprv vzniesli obvinenie a až potom preverovali dôkazy, či vôbec obvinenie obstojí.

Sudkyňa Haitová pritom nie je jediná, ktorej bolo zo strany OČTK právoplatne zastavené trestné stíhanie pre nedostatok dôkazov. Podobne je to aj v prípade sudcu Dušana Srogončíka a sudkyne Otílie Dolákovej.

Peter Šamko považuje prípad Búrka za učebnicový príklad toho, ako sa vyšetrovanie nemá viesť. Podľa neho dali OČTK „trestnému právu náboženský rozmer – veríme kajúcnikom. Ale v trestnom práve sa neverí. Tam sa dokazuje.“

Ideologický fanatizmus pripomína aj vyjadrenie sudcu Šamka o tom, že v tom období „boli výzvy, že my ako sudcovia by sme mali podpisovať nejaké petície proti tým obvineným“, čo označil za „50. roky“.

Šamko hovorí aj o tom, ako v danom období – „vznikali heslá, že ja neberiem úplatky – vy ste to mali podpísať a teraz, keď ste to nepodpísali, tak už sa pozeralo na vás, že vy asi čakáte, že niekto zas na vás niečo povie, a už ste boli v tom“.

Šamko pripomína výroky Jána Mazáka v tom čase o tom, že „obvinení sudcovia budú aj odsúdení“, alebo podobné vyjadrenia vtedajšej ministerky Márie Kolíkovej, ktoré nerešpektovali prezumpciu neviny, ale, naopak, navodzovali dojem jednoznačnej potreby odsúdenia.

Sudcovia zbavení obvinení majú nárok na vysoké odškodné

Ak by sa orgány činné v trestnom konaní riadili zákonnými pravidlami – overovali výpovede, zabezpečovali dôkazy a nebudovali obvinenia na mediálnom efekte – kauza Búrka mohla byť podľa Šamka reálnym bojom proti korupcii. Namiesto toho sa stala ukážkou premotivovaného zlyhania systému, ktoré zničilo kariéry, poškodilo inštitúcie a neprinieslo spravodlivosť.

Sudcovia ako Andrea Hajtová, Otília Doláková či Dušan Srogončík strávili päť rokov pod obvinením a s pozastaveným výkonom funkcie. Právoplatné zastavenie trestného stíhania bude mať zrejme dohru v podobe ich následnej žaloby za nezákonné trestné stíhanie a vysokého finančného odškodnenia, ktoré zaplatia všetci občania Slovenskej republiky.

Pri výške odškodného sa možno inšpirovať prípadom, keď poslanec SaS Alojz Baránik nazval sudkyňu Krajského súdu v Bratislave Ayše Pružinec Eren „príslušníčkou justičnej mafie, ťažkou prieťahárkou a najväčšou korupčníčkou“.

Sudkyňa vysúdila od poslanca odškodné ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu vo výške 70-tisíc eur, pretože tieto nepravdivé výroky, ktoré nevedel ničím podložiť, predniesol verejne ako poslanec a hrubo zasiahol do osobnostných práv sudkyne.

V tomto prípade išlo iba o slová. V prípade obvinených sudcov išlo o trestné stíhania trvajúce vyše päť rokov, pričom mediálne boli rovnako spájaní s korupciou. Pri podobných žalobách sa pritom výška odškodného vypočítava na základe každého dňa trestného stíhania, ako aj iných okolností. Rozhodne možno predpokladať, že výsledná suma bude násobne vyššia ako v prípade sudkyne Pružinec Eren.

Štát bude musieť sudcom doplatiť stotisícové sumy, zaplatia to občania

Čo však možno už dnes tvrdiť s istotou, je fakt, že minimálne spomínaným trom sudcom bude musieť štát doplatiť plat, ktorý im bol znížený v dôsledku vznesených obvinení a pozastaveného výkonu funkcie sudcu.

Sudca Šamko hovorí iba pri sudkyni Hajtovej o sume vyše 200-tisíc eur, ktorú jej bude musieť štát doplatiť. Podpredsedníčka rady Pružinec Eren spomína v tejto veci podobnú sumu.

Pri troch sudcoch, ktorým prokurátor právoplatne zastavil trestné stíhanie, sa doplatenie ich platov šplhá takmer k jednému miliónu eur.

Táto suma im musí byť vyplatená ihneď po nástupe do funkcie, pričom v nej ešte nie sú zahrnuté prípadné sumy, ktoré si budú nárokovať pri žalobách voči nezákonnému stíhaniu.

Šamko pritom pripomína, že z 18 obvinených má veľa osôb obvinenie postavené iba na príbehoch a dojmoch, no nie na dôkazoch. Po piatich rokoch nie je v kauze Búrka právoplatne odsúdená žiadna osoba, s výnimkou sudkyne Miriam Repákovej, ktorá uzavrela dohodu o vine a treste.

To všetko, samozrejme, nezaplatí vyšetrovateľ NAKA alebo prokurátor ÚŠP, ktorí svojou zjavnou nekompetentnosťou spôsobili štátu túto škodu. Zaplatia ju daňoví poplatníci – ako aj následnú náhradu majetkovej či nemajetkovej ujmy pri žalobách voči štátu.

Elitní vyšetrovatelia a prokurátori zostanú bez akejkoľvek sankcie, hoci by to sudca Šamko „dal zaplatiť prokurátorovi, keď dokázal urobiť z nepreverenej výpovede obvinenie“.

Celá aféra utíchla aj zo strany médií, ktoré v tom čase mimoriadne často informovali o celej akcii. Dnes sa už akosi vytratila potreba informovať verejnosť o tom, aká je realita aktivistických a amatérskych konaní ľudí, ktorých označovali za „to najlepšie z presadzovania zákonnosti“.

Lebo predsa majú výsledky. Výsledky síce tieto orgány majú, no tie sa rátajú v obrovských škodách pre každého občana – namiesto prezentovaných odhalení „korupčných chobotníc“.

V celom prípade nasleduje už tradičný modus operandi týchto ľudí. Spočiatku veľký krik na pobúrenie verejnosti, a následné škody z neodborného prístupu nech v tichosti zaplatí niekto iný.

Verejnosť by sa mala v celej veci opýtať niekoľko otázok: majú tieto očividné zlyhania jednotlivcov platiť všetci občania? Ak áno, majú tieto osoby vyviaznuť za svoje konanie bez akéhokoľvek postihu? Ak áno, možno ešte hovoriť o odbornom a spravodlivom nastavení orgánov presadzujúcich zákonnosť?