Hoci v čase uzatvorenia dohody o vine a treste, v ktorej sa dobrovoľne k trestnej činnosti priznal, hovoril o svojej osobnej voľbe, v súčasnosti tvrdí, že bol k dohode donútený a išlo o vydieranie.

Zoroslav Kollár bol obvinený aj v prípade údajnej korupcie na bratislavských súdoch, no vo februári 2025 bol oslobodený spod obžaloby, pretože podľa sudcu Michala Trubana nebolo preukázané, že sa skutky stali.

Kollár sa pred zadržaním zbavil svojho obrovského majetku

Ešte predtým, ako bol zadržaný orgánmi činnými v trestnom konaní, stihol rozpredať alebo previesť svoj obrovský majetok na iné osoby.

Najviac zbohatol vďaka podielom v strojárskej skupine HTC Holding, pričom jeho majetok bol pred rokom 2020 odhadovaný na 143 miliónov eur. Pred zadržaním daroval svojmu synovi aj honosný kaštieľ v Tonkovciach, pričom medializované bolo aj jeho vlastníctvo mimoriadne luxusného vozidla Bugatti Veyron.

Podnikateľ predal aj Bryndziareň a syráreň vo Zvolenskej Slatine a postupne sa zbavil celého svojho nehnuteľného majetku.

Súd v uznesení o Kollárovi uviedol, že „obvinený podľa vlastného vyjadrenia nemá žiadny nehnuteľný majetok (všetko predal tretím osobám alebo previedol na svoje deti), nemá majetkovú účasť v obchodných spoločnostiach, či už v Slovenskej republike alebo v zahraničí, a jeho aktuálne majetkové pomery majú predstavovať len úspory a peniaze na účte vo výške 200- až 300-tisíc eur. Na Slovensku má bývať len v prenajatých nehnuteľnostiach, kaštieľ v obci Nový život – Tonkovce vlastní jeho starší syn, na ktorého ho previedol v júli 2020.“

Právo na pravdu ako nová politická strana

Právnik, podnikateľ, youtuber so sledovanými videami a zrejme aj budúci politik oznámil založenie politickej strany s názvom „Právo na pravdu“, pričom do politiky vstupuje po vzore Igora Matoviča – bez nehnuteľného majetku.

Kollár svoj vstup do politiky odôvodňuje nielen rozčarovaním zo súčasnej vládnej koalície a neplnením politických sľubov, ale aj výrokom, že „politika sa zvrhla na reality šou tej najnižšej kategórie“ a že „politici od roku 1990 krajinu len devastujú a likvidujú“. Odmieta tvrdenia, že sa začal politicky angažovať točením videí až po tom, ako bol trestne stíhaný.

Tvrdí, že teraz iba prišiel čas na zmenu, pretože „politici, čo tu vládli doteraz, boli neschopní a hlúpi“.

Hoci býva v kaštieli, ktorý previedol na syna, a jazdí na Bugatti Veyron, podľa vlastných slov žije úplne bežný život. S ohľadom na svoje trestné stíhania a pôsobenie v politike tvrdí, že nie je ani prvá, ani jediná osoba, ktorá je v politike s takýmto pozadím a verejnosti sa pochválil aj tvrdením, že myslí na väzneného Daniela Bombica.

Kollár zavádza verejnosť o vlastnom odsúdení

Napriek právoplatnému odsúdeniu v rámci dohody o vine a treste o sebe tvrdí, že „je aj bol nevinný a raz bude mať okrúhlu pečiatku, ktorá to dokáže“.

Ako právnik ďalej tvrdí, že podľa zákona by nemalo byť vo verejnom priestore spomínané, že je odsúdený alebo že má nejaký šrám v živote, pretože zaplatil peňažný trest a má čistý register trestov. "Spoločnosť na mňa musí podľa zákona pozerať ako na netrestaného človeka a bodka.“

Takéto tvrdenie je, samozrejme, právny nezmysel. Kollár je právoplatne odsúdený za korupciu, ku ktorej sa sám priznal, a jeho tvrdenia o tom, že „spoločnosť na neho musí hľadieť ako na netrestaného“, sú zavádzajúce.

Zákon, na ktorý sa zrejme odvoláva, je Trestný zákon, ktorý pri zahladení odsúdenia stanovuje, že v prípade zaplatenia peňažného trestu dochádza k jeho zahladeniu. Na takéhoto páchateľa teda musí súd – nie však spoločnosť – hľadieť ako na netrestaného, a aj to iba pri ukladaní iného trestu.

Zahladenie odsúdenia síce nebude uvedené vo výpise z registra trestov, no zostane zaznamenané v jeho odpise.

Kľúčové je, že táto zákonná fikcia neodsúdenia sa uplatňuje iba v trestnom práve, najmä pri ukladaní trestov. Odsúdenie má pre páchateľa nepriaznivé dôsledky, pretože je všeobecne priťažujúcou okolnosťou, že už bol odsúdený za trestný čin.

Súd, ktorý odsudzuje páchateľa so zahladeným trestom, nemôže na jeho predchádzajúce odsúdenie prihliadať, no môže zohľadniť skutočnosť, že už v minulosti spáchal trestný čin, pri hodnotení jeho sklonu dopúšťať sa trestnej činnosti. Tento právny záver vychádza z judikatúry súdov a platí výlučne v trestnom práve.

Pre trestané osoby nie je problém kandidovať

V iných oblastiach však môžu takéto osoby bez problémov vykonávať činnosti alebo zastávať funkcie, ktoré sú v priamom rozpore s tým, za čo boli odsúdené. Jednou z nich je aj kandidatúra do Národnej rady SR, do ktorej môže Zoroslav Kollár pokojne kandidovať, hoci sa priznal k uplácaniu.

Zákonodarca zrejme nepovažoval za potrebné, aby právoplatne odsúdené osoby – najmä za korupciu, ako úmyselný trestný čin ohrozujúci riadnu správu vecí verejných – mali obmedzené právo byť volené do NR SR.

Právoplatne odsúdený korupčník so zahladeným trestom sa tak môže stať tým, kto bude rozhodovať o zákonoch a tvoriť legislatívu a tým pádom aj formovanie krajiny v tomto smere.

Zákon o podmienkach výkonu volebného práva síce stanovuje, že prekážkou práva byť volený je výkon trestu odňatia slobody, pozbavenie spôsobilosti na právne úkony a právoplatné odsúdenie za úmyselný trestný čin – no iba vtedy, ak odsúdenie nebolo zahladené. Táto skutočnosť sa preukazuje výpisom z registra trestov, nie jeho odpisom, kde je zaznamenaná celá trestná minulosť osoby.

To znamená, že poslancom NR SR sa môže stať akákoľvek trestaná osoba, ak jej tresty nie sú uvedené vo výpise z registra trestov. Teoreticky môže byť páchateľ počas rokov aj niekoľkokrát odsúdený za korupciu, no ak dostane peňažný trest, jeho kriminálna minulosť bude zakaždým zahladená jeho zaplatením.

Korupciu v skutočnosti nikto vážne neriešil

Pôsobenie orgánov činných v trestnom konaní a súdov v rokoch 2020 až 2023, teda počas obdobia najväčšieho boja s korupciou, ukázalo, že aj za závažnú korupciu si dokázali kajúcnici vyjednať smiešne alebo žiadne tresty.

Takéto osoby sa môžu s úsmevom stať poslancami NR SR, ktorí budú „zaručene meniť Slovensko k lepšiemu, lebo tí pred nimi to nevedeli spraviť“. Vedľa Kollára tak môžu pokojne kandidovať ľudia ako Vladimír Sklenka či Ľudovít Makó.

Tento legislatívny nedostatok predstavuje vážny zásah do fungovania parlamentnej demokracie. Akú dôveru v zákonné konanie takéhoto jedinca môže mať verejnosť, ak už bol za trestnú činnosť v minulosti postihnutý?

Zoroslav Kollár navyše tvrdí, že bol k priznaniu pri dohode donútený vydieraním osobami, ktorých totožnosť nechce prezradiť.

S týmto tvrdením prišiel až po rokoch od uzatvorenia dohody o vine a treste. Aj keby bolo pravdivé, verejnosť sa musí pýtať, či „rovnaké záhadné osoby“ nebudú na neho tlačiť aj v prípade, že sa stane poslancom. O to viac, ak tieto osoby sa napriek „vydieraniu“ pohybujú na slobode, pretože sa nimi nikto nezaoberá.

V tomto smere skutočne platí výrok nádejného poslanca, že „politika sa zvrhla na reality šou tej najnižšej kategórie“. Prispieva k tomu aj fakt, že do parlamentu sa môže dostať doslova ktokoľvek, kto pravidelne šíri bombastické alebo poburujúce posolstvá na internete – bez ohľadu na to, či sú pravdivé.

Ľudia veľmi radi naskočia na klišé o „apokalyptickom stave krajiny“ a hrdinovi, ktorý ich z toho dostane. To, že bude odsúdený a nemajetný – pre istotu – nevadí, hlavne že hovorí, čo chcú ľudia počuť.

Objektívna realita presadzovania politických návrhov s tým nemá nič spoločné, a ľudia už dávno nerozumejú dynamike, s akou sa dá alebo nedá pracovať pri vytváraní zákonov.

Zákon by však nemal umožňovať, aby sa medzi týchto „influencerov“ dostávali aj osoby s kriminálnou minulosťou, ktorú si verejnosť môže overiť na základe právoplatného odsúdenia.

V opačnom prípade bude táto „reality šou“ prerážať stále nové dná.