Arménsko a Azerbajdžan uzavreli mier. Ako sa za ostatné obdobie zmenil Kaukaz

Dňa 8. augusta sa v Bielom dome stretli lídri Arménska a Azerbajdžanu a podpísali mierovú dohodu, ktorá definitívne uzavrela otázku regiónu Náhorný Karabach. Jednou z častí dohody je aj otvorenie koridoru medzi Azerbajdžanom a exklávou Nachičevan – takzvaný Zangezurský koridor.

Vojna o tento región trvá od roku 1991, pričom v septembri 2023 Baku vyvinulo výnimočný tlak na samozvanú arménsku republiku, čo spôsobilo útek približne 100-tisíc Arménov. Vojnový stav však stále pretrváva.

Premiér Nikol Pašinjan a prezident Ilham Alijev prišli do Bieleho domu na pozvanie prezidenta Donalda Trumpa, ktorý s Pašinjanom bilaterálne rokoval už 7. augusta. Ako pripomenula televízia Al-Džazíra, lídri rokovali už minulý mesiac v Spojených arabských emirátoch, aj keď v ich vzťahu od marca nenastal žiadny posun k prímeriu.

Hoci vojnový stav skončil, na Medzinárodnom súdnom dvore pretrváva žaloba, v ktorej Jerevan obvinil svojho suseda z etnických čistiek v oblasti. Argumentom je 6 600 mŕtvych a spomínaných 100-tisíc utečencov. Al-Džazíra doplnila, že Pašinjan a Alijev predbežne schválili návrh mierovej dohody ešte v marci.

Podľa dohody sa Zangezurský koridor v amerických materiáloch premenúva na „Trumpovu cestu medzinárodného mieru a prosperity“ (TRIPP). Ide o hraničný priestor medzi Arménskom a Iránom, pričom Jerevan má podľa tohto konceptu odstúpiť niekoľko kilometrov na sever. To by prepojilo exklávu Nachičevan so zvyškom Azerbajdžanu.

Trump následne s oboma lídrami podpísal bilaterálne dohody o energetike, technológiách, hospodárskej spolupráci či bezpečnosti hraníc. Súčasťou tohto balíka sú aj obchodné dohody, aké Biely dom navrhoval obchodným partnerom po celom svete.

„Konečne sa nám podarilo dosiahnuť mier,“ povedal Trump novinárom. „Arménsko a Azerbajdžan sa zaväzujú navždy ukončiť všetky boje, otvoriť obchod, umožniť cestovanie a diplomatické vzťahy a rešpektovať vzájomnú suverenitu a územnú celistvosť,“ dodal.

„Urobíme hrubú čiaru za (dlhoročnou) otvorenou konfrontáciou a krviprelievaním a zabezpečíme našim deťom svetlú a bezpečnú budúcnosť,“ uviedol Alijev po podpise mierovej dohody.

K uzavretiu prímeria sa vyjadril aj arménsky predseda vlády. „Dnešná dohoda dáva istotu a záruku, že otvárame kapitolu mieru, prosperity, bezpečnosti a hospodárskej spolupráce na južnom Kaukaze,“ reagoval Pašinjan.

Agentúra AFP tiež informovala, že po podpísaní mierovej dohody Alijev navrhol, aby spoločne s Arménskom nominovali Trumpa na Nobelovu cenu za mier. Pašinjan tento návrh podporil.

Severoatlantická aliancia označila dohodu za významný krok k stabilite regiónu. Mierovú dohodu privítali aj šéfka Európskej komisie Ursula von der Leyenová, predseda Európskej rady António Costa, britský minister zahraničia David Lammy či iránske ministerstvo zahraničných vecí.

Rusko a Irán privítali mierovú dohodu medzi Azerbajdžanom a Arménskom, ktorú sprostredkovali USA, no zároveň varovali pred rizikom, že zahraničné zásahy by mohli zhoršiť stabilitu v oblasti.

Otočka od veľmoci k veľmoci

Prípad Arménska je z geopolitického hľadiska prekvapivý, a to najmä v porovnaní so susedným Gruzínskom. Arménsko totiž spoločne s Ruskom, Bieloruskom a niekoľkými stredoázijskými štátmi zakladalo Organizáciu Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (OZKB) – čo bola ruská veľmocenská obdoba NATO po rozpade ZSSR a Varšavskej zmluvy.

Jerevan potreboval zvrátiť geografickú nevýhodu, ktorou je absencia prístupu k moru. Tbilisi aj Baku prístup k moru majú, čo im poskytuje širší priestor pre obchodné vzťahy. Obe oddeľujú arménske územie od toho ruského – aliancia s Moskvou tak tvorila protiváhu proti potenciálnym nepriateľským krokom zo strany Gruzínska či Azerbajdžanu.

Po rozpútaní vojny na Ukrajine vo februári 2022 však ruské sily odhalili fakt, že nie sú neporaziteľné, čo v očiach kaukazských národov pošramotilo ich prestíž. Pozícia Arménska, závislého od ruských bezpečnostných záruk, sa tak začala zhoršovať.

Z geopolitického hľadiska bol práve tento fakt príčinou, prečo si Baku „dovolilo“ definitívne zničiť samozvaný Arcach a ukončiť studenú fázu vojny o Náhorný Karabach.

Arménov to však definitívne sklamalo, v dôsledku čoho sa po septembri 2023 nezúčastňovali na spoločných cvičeniach OZKB. Vo februári 2024 zmrazili svoje členstvo – hoci Pašinjan bol v tom čase premiérom predsedajúcej krajiny – a v súčasnosti sú v procese vystúpenia.

Rovnakým „symptómom“ otočenia sa od Moskvy je aj fakt, že sa Jerevan obrátil na Biely dom v otázke zabezpečenia prímeria a potenciálnej žiadosti o bezpečnostné záruky. Pašinjan sa pravdepodobne spolieha na to, že USA budú so svojou „najsilnejšou armádou na svete“ schopné ich dodržať.

Gruzínsky scenár a návrat na Kaukaz

Opačný je prípad Gruzínska, ktoré v apríli 2008 dostalo prísľub vstupu do NATO na samite v Bukurešti. Rusi však považujú Kaukaz za svoj „zadný dvor“ – podobne ako USA Južnú Ameriku v rámci Monroeovej doktríny –, preto čakali len do augusta, aby uskutočnili preventívny prepad Južného Osetska a Abcházska.

Zámienkou pre vtrhnutie ruských tankov do regiónu bolo ostreľovanie Cchinvalského koridoru a rovnomenného hlavného mesta separatistickej republiky gruzínskymi silami, ktoré tam vstúpili v predvečer letných olympijských hier v Pekingu 8. augusta.

Podľa medzinárodného práva tak práve Tbilisi porušilo pravidlo zastavenia bojových akcií počas olympijských hier, hoci jeho sily reagovali na bombový útok osetínskych separatistov, ktorý zabil piatich policajtov.

Južné Osetsko a Abcházsko sa považujú za samozvané či neuznané republiky, okrem Ruska a ďalších piatich krajín ich zvyšok OSN označuje za „separatistické územie“. Tbilisi ich pomenúva ako „Ruskom okupované územia“.

Prísľub vstupu do NATO pre krajinu, ktorá má na svojom území zamrznutý konflikt, je pre vzájomnú bezpečnosť členov Aliancie v súčasnosti nepredstaviteľná. Je to rovnaký dôvod, aký používajú opatrnejší západní predstavitelia v súvislosti s Ukrajinou.

Ako nedávno naznačili analytici banky JP Morgan Chase, sklamanie zo zastaveného postupu na Západ spôsobilo otočenie verejnej mienky v Gruzínsku naspäť k Rusku. Prejavom tohto vývoja je pôsobenie tamojšej vládnej strany Gruzínska túžba, ktorej zakladateľ Bidzina Ivanišvili sa považuje za „ruského“ oligarchu.

Zbližovanie kritizovala predovšetkým Európska únia, ktorá prirovnávala gruzínsky zákon o zahraničných agentoch k tomu ruskému, a opakovane diplomaticky protestovala proti úpravám volebného systému.

Strategický európsky partner

Azerbajdžan svojím definitívnym obsadením republiky Arcach posilnil svoju pozíciu na južnom Kaukaze, a napriek vojenským operáciám a upevňovaniu autokratickej moci je „strategickým partnerom“ Únie v oblasti dodávok fosílnych palív.

Brusel sa totiž po napadnutí Ukrajiny snažil odstrihnúť od ruskej ropy a plynu, čoho posledným krokom je návrh nástroja RePowerEU. Ten má zamedziť čerpanie ropy, plynu a jadrového paliva z Ruska, proti čomu nedávno protestoval slovenský premiér Robert Fico (Smer).

Ešte v lete roku 2022 uzavrela šéfka eurokomisie Ursula von der Leyenová zmluvu o zdvojnásobení dodávok takzvaného azerbajdžanského plynu cez južný koridor. Europoslanci preto v roku 2023 kritizovali pomalú reakciu inštitúcií starého kontinentu na etnické čistky a rozhodný útok, „o ktorom sme tušili, že sa blíži“ – ako to vyjadrila francúzska europoslankyňa Nathalie Loiseauová.

Definícia etnických čistiek zahŕňa aj cielené masové vyháňanie obyvateľov daného etnika zo svojho územia, podobne ju vysvetlil politológ John Mearsheimer v súvislosti so snahou o odsun Palestínčanov z Pásma Gazy.

Strategický európsky partner v oblasti fosílnych palív Azerbajdžan tak pred necelými dvoma rokmi spáchal zločin proti ľudskosti, zatiaľ čo Brusel pokračoval v nákupe ropy a plynu a vykrmovaní tamojšej štátnej pokladnice.

V novembri 2024 Alijev – už čiastočne naklonený na Západ – hostil klimatický samit COP29. Osobitný príklon však nie je až tak badateľný smerom k Bruselu ako k Ankare. Práve dlhodobý rozvoj vzťahov Azerbajdžanu a Turecka okrem iného spôsobuje zásadnú demografickú zmenu – v kaukazskej krajine sa mení pomer šíitskych a sunnitských moslimov v prospech druhých menovaných.

Výsledná zmena geopolitickej mapy tak po necelých dvoch dekádach zdôrazňuje výmenu Gruzínska a Arménska v otázke náklonnosti k Rusku či Spojeným štátom. Zatiaľ čo arménska „otočka“ smerovala na Západ, tá gruzínska sa vyvíjala opačným smerom.

(tasr, reuters)