Trump hrá tvrdú hru s partnermi Ruska. Doplatí na to celý svet

Keď Západ v roku 2022 uvalil sankcie na ruský export, mnohí predpokladali, že Moskva sa pod ekonomickým tlakom zrúti. No svet sa ukázal byť zložitejší. Rusko si našlo nových zákazníkov – Čínu, Indiu či krajiny Blízkeho východu. Tí kupovali ropu za zľavnené ceny, zatiaľ čo si Európa musela poradiť s prudkým rastom cien energií, ktoré prišlo po narušení trhu.

Dnes Washington sankcie oprašuje. No sofistikovanejším spôsobom. Amerika neuvalí ďalšie balíky na Rusko, ale potrestá tie krajiny, ktoré tak neurobia.

Prezident Donald Trump už pred časom avizoval, že zavedie clá na tie krajiny, ktoré naďalej obchodujú s Ruskom. Posledné ultimátum znelo, že Rusko musí uzavrieť s Ukrajinou prímerie najneskôr do 8. augusta, inak clami prinúti jeho partnerov, aby s ním prestali obchodovať.

No hoci ide na papieri o strategický tlak na vojenského agresora, je to krok, ktorý môže destabilizovať globálnu ekonomiku. A bolieť najmä samotných Američanov, ako aj ich spojencov.

Prvá je na rane India

Trump niekoľkokrát uviedol, že clá na krajiny, ktoré nakupujú ruskú ropu, plyn či iné komodity, by sa mohli pohybovať až v stovkách percent. Konkrétne spomínal napríklad sumu 500 percent.

Jeho rétorika smeruje a ovplyvňuje predovšetkým Čínu a Indiu. No problém by malo aj Turecko, Európska únia a viaceré krajiny globálneho Juhu.

Ako prvá pocítila dôsledky India, na ktorú Washington v stredu (6. augusta) uvalil dodatočné clo vo výške 25 percent, ktoré sa pripočíta k už aktuálnej sadzbe. Dokopy tak bude indický tovar čeliť v USA zhruba 50-percentnej taxe. Platiť začne koncom augusta.

Na clo zo strany USA už reagoval rezort indickej diplomacie. Dovoz ropy je podľa neho „založený na trhových faktoroch a uskutočňuje sa s cieľom zabezpečiť energetickú bezpečnosť 1,4 miliardy obyvateľov Indie“.

„Je preto mimoriadne poľutovaniahodné, že sa USA rozhodli uvaliť dodatočné clá na Indiu za konanie, ktoré robí aj viacero iných krajín vo vlastnom národnom záujme. [...] Tieto kroky sú neférové, neodôvodnené a nerozumné,“ citujú Financial Times hovorcu rezortu Randhira Jaiswala.

Krotenie ázijských tigrov: aj úspech bude pre svet prehrou

Hoci treba oceniť snahu amerického prezidenta ukončiť konflikt tým, že bude tlačiť na obidve strany, aby uzavreli prímerie, spôsob so sebou nesie kvantum prekážok.

Prvou je, že pre Indiu a Čínu sú ruské energonosiče kľúčové. Nejde pritom o nejakých malých hráčov, ale dve významné ázijské mocnosti.

Druhou je fakt, že Rusko vyváža do sveta jednoducho príliš veľa ropy a ropných produktov. Ich rýchle a radikálne vymazanie z trhu by neznamenalo krátkodobo nič iné ako ropný šok 3.0.

Pred inváziou Ruska na Ukrajinu India dovážala len minimálne množstvo ruskej ropy (a produktov z nej). Dnes však viac ako tretina dodávok čierneho zlata prichádza z Ruska.

V júni 2025 to bolo okolo 1,6 milióna barelov denne, čo je objem, ktorý zodpovedá zhruba dvom percentám celosvetovej ponuky ropy. Vlani bol priemer ešte vyšší. Nákupy sú pritom výhodné, keďže Rusi predávajú svoju ropu pod trhovou cenou.

Čína dováža z Ruska ešte o niečo vyššie objemy. Menšou výhodou je, že predstavujú zhruba šestinu dodávok (v Číne je vyššia spotreba ako v Indii) a veľké objemy prichádzajú aj od iných dodávateľov.

Peking však, na rozdiel od Indie, vo veľkom nakupuje aj ruský plyn a už dlhší čas spoločne s Moskvou pripravuje projekt nového plynovodu Sila Sibíri 2.

Vzhľadom na tieto skutočnosti je totálny odklon od výhodných ruských surovín v priebehu niekoľkých týždňov pre tieto štáty v podstate nereálny. Len ťažko si predstaviť, kde by firmy tak rýchlo zohnali iné vstupy pre svoju výrobu.

Ak by aj svet tlaku USA ustúpil a ruská ropa by z trhu v podstate zmizla, znamenalo by to náhly výpadok približne desiatich percent svetovej ponuky čierneho zlata. Do istej miery (zhruba polovicu objemu) by vedeli výpadok vykryť arabské štáty, ktoré vedia pomerne pružne zvýšiť svoju produkciu, no následky by boli aj tak kruté – ponukový šok, skokový rast cien ropy a návrat inflácie. A to na celom svete.

Ekonómovia inštitútu Brookings Ben Harris a Robin Brooks kalkulujú, že ak sekundárne sankcie znížia ruský vývoz ropy len o desať percent, cena barelu ropy Brent stúpne zhruba o šesť dolárov. Pri 20-percentnom poklese až o 11 dolárov. Dodajme, že prevažnú časť tohto roka stál barel Brentu okolo 65 dolárov.

Zdraženie o desiatky percent by sa následne neodzrkadlilo len na účtoch domácností za palivá, ale aj v nákladoch firiem. A nielen tých z ťažkého priemyslu, ale napríklad aj prepravcov, ktorí by to postupne pretavovali do cien. Ich rast by postupne pocítili všetky ekonomiky.

Navyše, s Ruskom stále obchodujú aj americkí spojenci. Ak americký prezident začne uplatňovať svoje slová v praxi, Európa sa môže opäť ocitnúť medzi mlynskými kameňmi.

Slovensko či Maďarsko stále odoberajú z Ruska južnou trasou významné množstvá plynu. Rafinéria Slovnaft má zase výnimku na dovoz ruskej ropy pre potreby domáceho trhu. Tú cez ropovod Družba takisto odoberá aj Maďarsko.

A mnohé európske štáty od vojny výrazne zvýšili dovoz ruského LNG. Plyn pôvodom z Ruska tak stále tvorí okolo 15 až 20 percent celkových dodávok.

Stratégia, ktorá neponúka víťaza

Všetky spomenuté dôsledky pritom ekonomikám naprieč svetom hrozia, ak Trump so svojimi hrozbami uspeje. Rovnako zásadný problém nastane, ak obchodní giganti nepristúpia na jeho hru. To sa dá minimálne pri Číne očakávať.

Nové kolo obchodnej vojny tak môže poľahky vzplanúť. Vojny, v ktorej stoja USA proti zvyšku sveta a nútia ho spájať sa. Pritom aj samotná Čína má v obchodnom zápolení obrovskú silu.

Opatrenia, ako sú kontroly exportu surovín kľúčových pre špičkové technológie, Biely dom desia. Veď prečo by inak Trump pokukoval po grónskom či ukrajinskom nerastnom bohatstve?

Jeho iniciatíva preto neprináša ani jednu dobrú možnosť. Trestá tretie krajiny, ktoré nemajú priamy vplyv na priebeh vojny na Ukrajine a ich jedinou „vinou“ je, že sledujú vlastné ekonomické záujmy.

„Najhoršie na tom je, že aj keby sekundárne clá odstrašili kupujúcich, stále nie je isté, či si svet môže skutočne dovoliť fungovať bez vývozu ruskej ropy,“ konštatuje Sergej Vakulenko z Carnegieho nadácie pre medzinárodný mier (CEIP).

„Vyzerá to ako situácia, v ktorej niet čo získať – a ako dilema, ktorej by bolo najlepšie sa vyhnúť,“ uzatvára.