Odtlačok nízkeho reliéfu

Brazílsky 3D dizajnér Cícero Moraes vo svojej štúdii „Image Formation on the Holy Shroud – A Digital 3D Approach“ (Formovanie obrazu na Svätom plátne – digitálny 3D prístup), ktorú publikoval 28. júla 2025 v časopise Archaeometry, tvrdí, že obraz nezodpovedá odtlačku skutočného ľudského tela, ale skôr stredovekému umeleckému dielu, ktoré bolo vytvorené pomocou nízkeho reliéfu (basreliéfu), špeciálnej sochárskej techniky, pri ktorej motív vystupuje nad základnú plochu len mierne.

Moraes pri výskume využil voľne dostupný 3D softvér a pripravil dve digitálne simulácie. Jedna zobrazovala realistické ľudské telo, druhá jeho nízky reliéf. Na oba modely virtuálne položil plátno a skúmal, aký kontakt a obraz by takýto postup zanechal.

Porovnanie so skutočnými fotografiami Turínskeho plátna podľa neho ukázalo, že pri kontakte s trojrozmerným telom by sa na látke objavili deformácie, ktoré na relikvii nevidíme. Naproti tomu odtlačok nízkeho reliéfu podľa neho poskytol obraz s proporciami a detailmi oveľa bližšími tomu, čo plátno zobrazuje.

Moraesova teória neobstojí pred faktmi

Miestny arcibiskup a pápežský strážca Svätého plátna kardinál Roberto Repole prostredníctvom vyjadrenia na stránke Turínskej diecézy Moraesovu štúdiu kritizoval. Označil ju za hypotézu, ktorú už vyvrátila analýza Medzinárodného centra pre štúdium Turínskeho plátna.

Repole vyjadril „znepokojenie nad povrchnosťou niektorých záverov, ktoré často neobstoja pri dôkladnejšom preskúmaní predloženej práce“, pričom sa opiera o odborné stanovisko centra pre štúdium plátna.

Arcibiskup pripomenul, že viaceré fyzikálno-chemické výskumy už dávnejšie vylúčili „maliarsky pôvod“ tejto relikvie alebo jej „kontakt so sochou“. Štúdie z roku 1978, ktoré sú historicky najväčšou koordinovanou vedeckou analýzou plátna, a následné chemicko-fyzikálne analýzy centra, ktoré sú voľne dostupné ako štvorstranový dokument, jasne vylúčili, že by obraz mohol vzniknúť maľbou, priamym kontaktom s basreliéfom či so sochou.

Emanuela Marinelliová, jedna z najznámejších výskumníčok Turínskeho plátna, v rozhovore pre taliansku katolícku tlačovú agentúru SIR nazvala nedávnu štúdiu mediálnou operáciou bez vedeckej hodnoty, ktorá ignoruje dôkazy o prítomnosti ľudskej krvi a mikrostopách kompatibilných s Jeruzalemom.

Obraz na Turínskom plátne nie je výsledkom maľby, pigmentu či farbiva, ale mimoriadne tenkej, len 0,2 mikrónu hrubej zmeny farby vlákien. Podľa fyzika Paola di Lazzara z laboratória ENEA by si jeho napodobnenie vyžadovalo energiu 34 biliónov wattov dodanú za 12 nanosekúnd. Extrémne vysoká energetická náročnosť je podľa neho odvodená z teoretických modelov a nie je jasné, či sa takýto proces mohol udiať prirodzenou cestou.

Plastová figurína a stopy krvi

Odborník súdneho lekárstva z Liverpoolu Matteo Borrini a organický chemik Luigi Garlaschelli publikovali v časopise Journal of Forensic Sciences sériu experimentov, pri ktorých simulovali rany po ukrižovaní. Použili živého dobrovoľníka aj umelú figurínu, pričom v oboch prípadoch aplikovali ľudskú i syntetickú krv.

Výskum bol výlučne založený na modelovaní a neobsahoval priame analýzy originálnych škvŕn. Tento postup mal ukázať, či reálny tok krvi zodpovedá vzorom, ktoré sú viditeľné na Turínskom plátne. Podľa autorov sa krv v experimentoch správala inak, než naznačuje obraz na plátne. Z toho odvodili, že škvrny nemuseli vzniknúť počas reálneho ukrižovania, ale mohli byť neskôr umelo vytvorené.

Profesor mechanických a tepelných meraní na Univerzite v Padove Giulio Fanti však vo svojej štúdii, ktorá zahŕňa lekárske a forenzné snímky, tvrdí, že makroskopická aj mikroskopická analýza krvavých škvŕn presne odráža fyzikálne podmienky spojené s ukrižovaním Ježiša Krista, tak ako sú opísané v štyroch evanjeliách.

Jeho analýza krvných stôp odhalila tri smery ich toku, a to zvislý, šikmý a vodorovný, čo naznačuje zmeny polohy tela od ukrižovania až po uloženie do hrobu po smrti. Farba škvŕn sa líši, čo podľa Fantiho poukazuje na rôzny pôvod: predsmrtné zranenia, posmrtné stopy pri manipulácii a úniky krvného séra. Vysoká hladina močoviny naznačuje ťažké mučenie a poškodenie obličiek po bičovaní, ktoré mohlo viesť k zníženiu počtu červených krviniek a problémom s dýchaním.

Fanti preto za najpravdepodobnejšiu príčinu smrti považuje infarkt spôsobený extrémnym fyzickým utrpením. Detailná analýza plátna odhaľuje aj opuchy tváre, krv na čele a vlasoch, ktorá má spojitosť s tŕňovou korunou, stopy po klincoch na končatinách, početné poranenia na chrbte a bokoch a hlbokú ranu na pravom boku, ktorá zodpovedá zásahu kopijou.

Plátno pochádza z čias Krista

Koncom 80. rokov vedci uskutočnili rádiouhlíkové datovanie ľanu z Turínskeho plátna. Výsledky publikované v roku 1989 naznačili jeho pôvod medzi rokmi 1260 a 1390. Podľa tímu vedeného P. E. Damonom malo toto datovanie minimálne 95-percentnú relevanciu. Analýza spochybnila tradičné tvrdenia o starovekom pôvode plátna, ktoré je uchovávané v Turíne.

Už v roku 2005 výskumník Raymond Rogers upozornil, že pôvodné merania boli chybné – ovplyvnené kontamináciou dymom zo sviečok a vzorkou z neskoršej záplaty.

Talianski vedci z Inštitútu kryštalografie v Bari minulý rok dospeli k záveru, že Turínske plátno je staré približne dvetisíc rokov a pochádza z obdobia Ježiša Nazaretského. Tím pod vedením Liberata de Cara využil metódu rozptylu röntgenového žiarenia, ktorá analyzuje prirodzené starnutie celulózy v ľanových vláknach pod vplyvom teploty a vlhkosti.

Analýza stoviek historických vzoriek potvrdila, že štruktúra vlákien plátna zodpovedá obdobiu okolo začiatku nášho letopočtu. „Prirodzené starnutie závisí len od teploty a vlhkosti prostredia. Týmto spôsobom sa nám podarilo vypočítať čas, ktorý uplynul od výroby vlákien,“ vysvetlil de Caro.

Časti látky odobraté z plátna zároveň podľa zistení ukazujú, že ľan použitý na jeho výrobu bol vypestovaný na území Blízkeho východu v oblasti západnej Levanty. Na plátne sa našiel aj rastlinný peľ z Jeruzalema, Edessy, Konštantínopolu a Atén, teda všetkých miest, ktoré zodpovedajú jeho historickej ceste.

Aká je pravdepodobnosť, že na plátne je Ježiš?

Profesor Ústavu matematicko-fyzikálnych vied Univerzity v Turíne Tino Zeuli vo svojej práci vysvetľuje, že seriózna veda neposkytuje kategorické „áno“ či „nie“, ale určuje matematickú pravdepodobnosť na základe pozorovaní.

Vo svojom texte cituje francúzskeho vedca Yvesa Delagea, ktorý už v roku 1902 odhadol, že šanca, že Turínske plátno nepatrilo Ježišovi, je len 1 : 10 miliardám. Spomína aj výpočty jezuitu a inžiniera Paula de Gaila z roku 1972. Ten na základe historických údajov o ukrižovaní, biblických opisov a logických úvah určil sedem výnimočných znakov, ktoré spájajú muža z plátna s Ježišom Kristom. Keď ich pravdepodobnosti vynásobil, dostal výsledok 1 : 225 miliardám, že ide o inú osobu.

Zeuli tak konštatuje, že na základe dostupných vedeckých údajov je pravdepodobnosť, že ide o inú osobu než Ježiš, prakticky nulová.

Podobný prístup zvolil pred niekoľkými rokmi aj profesor a matematik Bruno Barberis, ktorý za hlavné identifikačné znaky označil zabalenie do plachty po ukrižovaní, tŕňovú korunu, nesenie kríža na ramenách, pribitie klincami namiesto zviazania, prebodnutie boku bez zlomenia nôh, pohreb bez obvyklého umývania a balzamovania a krátky pobyt v plachte – len 24 až 72 hodín.

Každému znaku priradil pravdepodobnosť na základe jeho výnimočnosti v historickom kontexte. Výsledok 1 : 200 miliardám rovnako vylučuje, že by išlo o inú osobu než Ježiša.

Nie je to otázka viery

Katolícka cirkev necháva veriacim slobodu v tom, ako sa postavia k pravosti Turínskeho plátna. Môžu ho uctievať, skúmať a prezerať si, keď je vystavené, no nie je súčasťou pokladu viery, ku ktorému by sa museli zaviazať. Viera vo vzkriesenie stojí na svedectve apoštolov, nie na autenticite plátna.

„Nie je to otázka viery, preto Cirkev necháva vedcom úlohu odpovedať na otázky o tejto šatke… Povzbudzuje však, aby bádali o šatke bez predpojatých pozícií, s vnútornou slobodou a pozorným rešpektom tak vedeckej metodológie, ako aj cítenia veriacich,“ povedal o plátne dnes už svätý pápež Ján Pavol II.

Turínske plátno tak naďalej zostáva predmetom vedy, viery aj osobného presvedčenia. Odpoveď musí nájsť každý sám.