Veríme v prázdny hrob či v živého Boha? Máme šťastie, že my sme tí, čo nevideli a uverili

Existuje aj jeden obľúbený vtip neveriacich, ktorý hovorí: „Príde archeológ do Vatikánu za pápežom a hovorí: ‚Svätý Otec, mám pre vás dve správy. Dobrú a zlú. Dobrá správa je, že sme našli Ježišov hrob. Zlá, že nie je prázdny…‘“ Pointa vtipu teda znie, že Ježiš zostal v hrobe.

Realita zmŕtvychvstania je však ťažko pochopiteľná aj pre ľudí veriacich. S obľubou citujem istého protestantského teológa, ktorý sa vyjadril v tom zmysle, že verí v zmŕtvychvstanie Pána Ježiša. Ale hypoteticky, keby sa žiadne zmŕtvychvstanie neuskutočnilo, kresťanstvo by bolo aj tak to najkrajšie, čo mohol žiť.

Taký silný je odkaz nášho Učiteľa. Odkaz radikálnej lásky! Lásky, ktorá sa nechá ukrižovať! Z lásky.

Dokonca boli aj pokusy vysvetliť Ježišovo zmŕtvychvstanie racionálne. Totiž, že on telesne z hrobu nevstal, ale ožil v Cirkvi. Tá ho vzkriesila tým, že vznikla a rozvíjala sa.

Známy teológ jezuita Joseph A. Fitzmyer v knihe Ježiš Kristus: otázky a odpovede porovnáva správy o Ježišovom vzkriesení v evanjeliách. Uvádza, že vykonštruovaný proces s Ježišom, krížová cesta a ukrižovanie sa v u evanjelistov zhodujú.

Správy o zmŕtvychvstaní však rovnaké nie sú. Fitzmyer hovorí, že napríklad správy o zapečatení hrobu, postavení stráže, hlásenie stráže a podplatenie stráže v Matúšovom evanjeliu nesú známky apologetiky proti „Židom“ a vznikli až neskôr.

Čiže dôležitejšie ako dôkaz prázdneho hrobu bolo stretnutie vzkrieseného Ježiša s apoštolmi.

Veriaci však potrebovali počuť príbeh, ktorý by opisoval aj detaily vzkriesenia. Takýto text nachádzame v apokryfnom nekánonickom Petrovom evanjeliu. Toto evanjelium bolo objavené až v druhej polovici 19. storočia v hrobe neznámeho kresťanského mnícha v Egypte. Pergameny pochádzajú pravdepodobne z obdobia medzi 7. a 9. storočím. Autor Petrovho evanjelia píše:

„A v noci, keď svitalo na Pánov deň a vojaci držali stráž, po dvoch v každej hliadke, zaznel mocný hlas na nebi. A uvideli otvorené nebo a dvoch mužov vo veľkej žiare zostúpiť dolu a blížiť sa k hrobu. Kameň, ktorý ležal pri vchode do hrobu, sa sám od seba dal do pohybu a uvoľnil cestu. Hrob sa otvoril a obaja mládenci doň vstúpili. Keď to vojaci uvideli, zobudili veliteľa a starších, ktorí tam tiež boli na stráži. Zatiaľ čo im hovorili o tom, čo videli, znovu uvideli, ako z hrobu vyšli traja muži. Dvaja z nich podopierali tretieho a za nimi nasledoval kríž. Videli, ako sa hlavy tých dvoch dotýkali neba. Ale hlava tretieho, ktorého viedli za ruku, prenikla skrz nebo. A počuli hlas z neba, ktorý hovoril: ‚Oznámil si to zosnulým?‘ A z kríža bolo počuť hlas: ‚Áno.‘“

Príbeh pekný ako literárny útvar, no nedôveryhodný ako opis reálnych udalostí. 

Človek si kladie otázky. Musí si ich klásť. Ako vraví klasik, na dobre položenú otázku neexistujú odpovede. Dobre položená otázka sa iba prehlbuje a rozvíja. A tie ďalšie otázky sa stávajú odpoveďou.

Priatelia, myslím, že môžeme s hrdosťou a vďakou povedať, že máme šťastie, lebo práve my sme tí, čo nevideli a uverili.

Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.