Trump boduje na Kaukaze. USA tam získali silnú páku

Stretnutie arménskeho premiéra Pašinjana a azerbajdžanského prezidenta Alijeva v Bielom dome bolo úspechom Trumpovej diplomacie na južnom Kaukaze. Nad ich mierovým samitom si tiež mädlí ruky turecký prezident Erdogan. Naopak, Rusko a Irán môžu veľa stratiť. Na Kaukaze sa odohráva hra, ktorá región presahuje. Týka sa strednej Ázie, Ukrajiny, Izraela a tiež kontroly strategických obchodných ciest: atlantické medzi západom a východom a eurázijské prepájajúce sever s juhom.

USA na Kaukaze vytláčajú Rusko

Mier medzi dvoma dlhodobo znepriatelenými kaukazskými štátmi je dobrou správou pre ich obyvateľov aj pre celý región. Pašinjan s Alijevom sa pripájajú k izraelskému premiérovi a konžskému prezidentovi s nomináciou Trumpa na Nobelovu cenu mieru. Aj Rusko s Iránom oceňujú dosiahnutie mieru svojimi verejnými stanoviskami, ale okolnosti, ktoré mier sprevádzajú, musia budiť ich nedôveru.

Ide predovšetkým o rolu USA. Zatiaľ čo donedávna hralo úlohu sprostredkovateľa medzi Arménskom a Azerbajdžanom Rusko, s Trumpom vstupujú do hry USA, ktoré svojho geopolitického rivala vytláčajú. Akokoľvek bude mať podpora kaukazských lídrov v nobelovskom výbore v Osle väčšiu váhu ako hlas Netanjahua, obvineného z najvážnejších vojnových zločinov, nobelovka pre Trumpa nie je to hlavné.

Popri uspokojení márnivosti získava Trump aj niečo hmatateľnejšie. USA uzatvárajú bilaterálne zmluvy s oboma krajinami, ktorými si najskôr zaisťujú určité privilégiá. Predovšetkým sa však stávajú garantom ekonomicky aj geopoliticky dôležitého logistického projektu, ktorý sa doteraz prezýval „Trumpov most“. Od minulého týždňa stimuluje márnomyseľnosť šéfa Bieleho domu oficiálny názov „Trumpova cesta medzinárodného mieru a prosperity“ (Trump Route for International Peace and Prosperity).

Trumpova cesta má spájať Azerbajdžan s jeho nachičevanskou exklávou situovanou medzi Arménskom, Iránom a Tureckom. O spojení sa predtým hovorilo ako o zangezurskom koridore. Malo by ísť o viac ako 40 kilometrov dlhý diaľničný a železničný most, doplnený ropovodom, plynovodom a optickými káblami, postavený na arménskom území pozdĺž hranice s Iránom.

USA: minimum nákladov, maximum výnosov

Američania cestu zatiaľ neformálne garantujú. O ich ďalšej úlohe sa špekuluje v dvoch oblastiach. Americké firmy by sa mali významne podieľať na výstavbe a údržbe. Bezpečnosť koridoru by tiež mali dostať na starosť Američania, nie však oficiálne vojsko, ale súkromní kontraktori, teda americkí žoldnieri.

Trumpova cesta by potom nielenže bola cestou atlantickou, ale pre USA ešte s minimom nákladov a maximom ich ekonomických výnosov. Ak dohody padnú, staviteľské aj bezpečnostné firmy sa jednoducho stiahnu bez toho, aby sa v Bielom dome museli trápiť s politickou zodpovednosťou. Naopak, pokiaľ všetko pobeží, budú firmy slušne zarábať a pôsobiť ako nástroje amerického hlbokého štátu.

Trochu bude záležať na Arménsku, na území ktorého sa cesta postaví a v jurisdikcii sa bude nachádzať. Až do vlaňajšej jesene v Moskve predpokladali, že ak sa Azerbajdžan s Nachičevanom niekedy prepojí, budú bezpečnosť prepojenia zaisťovať práve Rusi.

Príležitosti pre Turecko a páka USA na Turkov

Napriek všetkej nedôvere, ktorá sa medzi Moskvou a Jerevanom v posledných rokoch nahromadila, sa Rusi Arménom javili ako menšie zlo ako Turci z Azerbajdžanu či samotného Turecka. Po arménskom obrate k Západu Trump Putina o túto rolu pripravil. Pokiaľ nedôjde v Jerevane k radikálnej zmene, budú tam robiť, čo im vo Washingtone povedia.

Veľa bude závisieť od peňazí. Neprídu ani z USA, ani z Arménska. Jerevan prispieva tým, že Trumpovu cestu na svojom území vôbec dovolí. Peniaze prídu z Baku a Ankary, ktoré sa o toto prepojenie márne usilovali desaťročia. Záujem Baku je očividný: cesta prepojí dve územne oddelené časti Azerbajdžanu.

O prepojenie má však záujem aj Ankara: cez Nachičevan získa priamy prístup do Baku, ktoré nie je len hlavným mestom jej etnického brata a blízkeho spojenca, ale aj prístav na pobreží Kaspického mora. To znamená námorné spojenie s etnickými bratrancami v strednej Ázii, Kazachmi, Uzbekmi a Kirgizmi, ktoré združuje v Organizácii turkických štátov. Turecku sa tým otvárajú nové ekonomické a geopolitické možnosti a USA súčasne získavajú silnú páku nad svojím často neposlušným tureckým spojencom.

Nespokojná Moskva a Teherán

Rusi musia byť nahnevaní, čo sa to na ich zadnom dvore bez ich kontroly odohráva. Prinajmenšom rovnakú nevôľu pociťujú v Teheráne. Rozhodne nemajú záujem, aby USA či Turecko získali ľahší prístup k jeho hranici s Azerbajdžanom.

Najmä vo svetle úvah amerických komentátorov, že by bolo načase obrátiť významnú azerskú menšinu obývajúcu sever Iránu proti vláde v Teheráne. Irán sa tiež oprávnene obáva, že Trumpova cesta pod kontrolou amerického nepriateľa ho odreže od Arménska a tým naruší tradične priateľské a ekonomicky výhodné vzťahy so severným susedom.

Nový projekt zároveň výrazne komplikuje severojužné prepojenie Iránu s Ruskom. Ide o veľkú tému eurázijského prepájania, ktorá by Rusku poskytovala prístup k južným moriam a Iránu pozemné spojenie, chránené pred americkou námornou silou, k eurázijským partnerom Rusku a Číne. To je v posledných rokoch mimoriadne aktuálne vzhľadom na odpor eurázijských veľmocí proti americkému zasahovaniu.

USA budú veci vyhrocovať alebo upokojovať

Rusko-iránske prepojenie vedie po troch trasách: východnej cez Kazachstan a Turkménsko, strednej cez Kaspické more a západnej cez Arménsko. Práve najjednoduchšia západná trasa je najviac ohrozená západo-východnou Trumpovou cestou. Vzhľadom na to, že cesta môže viesť k posilneniu vplyvu Turecka aj USA v Kazachstane, môže sa dostať do ťažkostí aj východná trasa. Rusku s Iránom by potom zostávala len trasa námorná, kaspická. V Teheráne dali svoj nesúhlas s Trumpovou cestou najavo ešte dôraznejšie ako v Moskve.

Premiér Pašinjan sa snaží iránskych partnerov upokojiť. Hneď po návrate z Washingtonu volal iránskemu prezidentovi a vysokí predstavitelia oboch krajín sa koncom týždňa stretnú na konzultáciách. Arménsky premiér si pravdepodobne uvedomuje, do akej nebezpečnej hry sa pustil: obrat od tradičného ruského partnera, príklon k tradične nepriateľskému Turecku, garantovaný USA, ktoré hodia každého spojenca cez palubu, len čo ho prestanú potrebovať. Rozhodne nepotrebuje, aby si ešte rozhodil doteraz priateľské vzťahy s Iránom.

Ale teraz už nezáleží len na Jerevane s Teheránom, pôjde o to, čo Arménsku dovolí Washington. Trump manévrom, ktorý mu Pašinjan na Kaukaze umožnil, dostal pod tlak ako Irán, tak aj Rusko. Ako veľmi bude chcieť situáciu vyhrocovať či naopak upokojovať môže závisieť od vývoja, ktorý s Kaukazom nijako nesúvisí. Vo vzťahu k Rusku pôjde o Ukrajinu a vo vzťahu k Iránu o jadrový program a Izrael.