K tomu treba pripočítať ďalšie záväzky. Šéfka Európskej komisie Ursula von der Leyenová napríklad prisľúbila, že Únia investuje v USA približne 600 miliárd dolárov a bude nakupovať viac amerického skvapalneného plynu (za ďalších 750 miliárd dolárov), ako aj zbraní. Japonsko podobne prisľúbilo, že v USA preinvestuje zhruba 550 miliárd dolárov.
Dohody sú jednoducho nevyvážené. Amerika zaťažuje zahraničný tovar, zatiaľ čo sama získava od obchodných partnerov ústupky. Len výmenou za to, že Trump neuvalí na ich export ešte vyššie sadzby.
Neochota amerických obchodných partnerov spustiť masívnu odvetu [čo je vcelku rozumný postoj, pozn. autora], len posilňuje obraz Trumpovho víťazstva.
Dokonca aj Čína, s ktorou sa Trump pustil do zápolenia a clá sa na oboch stranách vyšplhali cez sto percent, nakoniec súhlasila s ich dočasným pozastavením a uplatnením nižších sadzieb. Výsledkom je, že Američania v priemere uplatňujú na čínsky tovar clo na úrovni 54,9 percenta, zatiaľ čo naopak je to 32,6 percenta.
Čo Trump clami získava
Americký prezident vníma clá ako prostriedok na dosahovanie viacerých cieľov. Tie spája jeden hlavný – udržať Ameriku na pozícii veľmoci so silnou a sebestačnou ekonomikou.
Na to je podľa neho potrebný silný priemysel, ktorý nechce len v Amerike udržať, ale v ideálnom prípade aj lákať firmy zo zahraničia, aby vyrábali v Štátoch.
Obchodný zástupca USA Jamieson Greer otvorene zdôrazňuje, že clá sú implementované najmä s cieľom znižovať rekordný americký obchodný deficit a obnoviť podiel výroby na HDP — a to v kombinácii s daňovými úľavami, investíciami do energetiky a výskumu.
Samozrejme, Trump to verejnosti v USA, najmä modrým golierom, predáva aj pod rúškom ochrany pracovných miest a podpory zamestnanosti. Logika je jednoduchá – clá znevýhodnia zahraničných konkurentov, čím poskytnú priestor domácim firmám, aby rástli a zamestnávali viac ľudí. A ak by prinútili zahraničné korporácie presúvať fabriky do USA, výsledkom by boli ďalšie tisíce pracovných miest pre Američanov.
Do pokladnice už veselo tečú peniaze
Clá prinášajú ešte jeden obrovský benefit, ktorý je pre Ameriku v časoch vysokých schodkov verejných financií mimoriadne cenný.
Budget Lab na Yaleovej univerzite kalkuluje, že k 7. augustu 2025 bola v USA priemerná efektívna colná sadzba na dovážaný tovar na úrovni 18,6 percenta, čo je najvyššia hodnota od roku 1933 a drastický nárast z vlaňajších 2,4 percenta.
To v praxi znamená, že príjmy do americkej pokladnice z výberu ciel sa znásobili. Len v júni 2025 boli na úrovni 28 miliárd dolárov, čo je podľa BBC trojnásobok mesačných príjmov zaznamenaných v roku 2024.
Kongresový rozpočtový úrad, nezávislý orgán, ktorý dohliada na fiškálnu politiku v USA, odhaduje, že ak Trumpove clá vydržia dlhšie, ako jedno volebné obdobie, ušetria americkej kase v horizonte desiatich rokov okolo dva a pol až tri bilióny dolárov.
Hľadá sa háčik
Na prvý pohľad sa tak Trumpove dohody nedajú nazvať inak, ako obrovským úspechom. Washington má viac peňazí, domáce firmy sú hýčkané, pracovníci sa neboja o pracovné miesta a silný prezident zbiera politické body.
Má to však svoju daň, ktorú síce nevidno hneď, no je mimoriadne významná.
Budget Lab odhaduje, že clá sa priamo prejavia na zvýšení cenovej hladiny v USA. V najbližších dvoch až troch rokoch sa pre nich podľa analytikov inflácia zvýši zhruba o 1,8 percentuálneho bodu. To znamená, že kúpna sila tamojších domácností klesne – priemerná rodina príde podľa kalkulácií približne o 2 400 dolárov.
V dôsledku vysokej cezhraničnej taxy sa totiž predražujú dovezené tovary – jednoducho všetko, čo prichádza do USA z EÚ, Japonska či Veľkej Británie bude po novom stáť v USA viac.
Ekonóm Greg Fuzesi z bankového gigantu J.P. Morgan konštatuje, že hoci „clá môžu spočiatku stlačiť marže niektorých európskych exportérov“, je pravdepodobné, že napokon dopadnú na amerických zákazníkov, alebo firmy, ktoré tovar zo zahraničia nakupujú. A dodáva, že „objem exportov z EÚ klesne len vtedy, ak sa oslabí americký dopyt alebo ak americkí producenti dokážu zvýšiť produkciu a nahradiť dovoz“.
Je tu však ešte jeden pridružený problém.
Ak americké podniky získajú výhodu tým, že dovoz umelo zdražie, mizne tlak na inovácie a efektivitu. A v neposlednom rade aj ceny, za ktoré domáci výrobcovia svoj tovar predávajú.
Reťaz argumentov potom musí pokračovať ďalej. Vyššie ceny znamenajú vo všeobecnosti nižšiu spotrebu. A to je spojené s tendenciou firiem menej vyrábať, menej zamestnávať, mať menšie tržby, platiť nižšie dane...
Ak sa hodnotia Trumpove dohody po politickej stránke, ide o jasný úspech. Len máloktorý ekonóm však skonštatuje, že to Amerike prinesie väčšiu prosperitu, než voľné obchodovanie s hocikým na svete.
Takáto obeta môže mať opodstatnenie. Ak Trump ráta v neďalekej budúcnosti s horúcim konfliktom (najskôr s Čínou) a pripravuje pôdu na to, aby bol americký priemysel nezávislý a stál pevne na nohách s pripravenými kapacitami, ide o logické kroky. Avšak aj tu platí, že voľný obchod otvára americkým výrobcom (zbrojárom) dvere k tomu, aby si mohli obstarať lacnejší materiál a ich výrobky stáli (v konečnom dôsledku štát) podstatne menej.
