Obchodná kapitulácia Európy je mementom jej úpadku

Von der Leyenová našla s Trumpom v Škótsku spoločnú reč. Megadohoda medzi USA a EÚ je na spadnutie a mnohí si vydýchli. Niektorí sa dokonca tľapkajú po pleciach.

Na prvý pohľad sa tomu nemožno až tak diviť. Plošné 15-percentné clo na európsky dovoz do USA je určite lepšie ako 30-percentné „recipročné“ sadzby nad rámec tých existujúcich. A lepšie ako chaos, do ktorého by svet vtiahla vojna obchodných gigantov.

Na druhej strane je však dohoda natoľko asymetrická, že sa to nedá prehliadnuť.

Trump v úspešnejšie ťaženie mohol len ťažko dúfať. Clá na európsky tovar stúpnu o stovky percent. Hoci nejde o úplne presné metriky, priemerná sadzba sa pred druhou vládou Trumpa pohybovala v jednotkách percent. A bližšie k nule než desiatke.

Economist to okomentoval slovami, že ide o „najväčší ústupok“ Únie.

Nerovnováhu dohody dokresľuje to, že americký tovar by mal v Európe čeliť nulovým clám. Aspoň tak to povedal Trump na stretnutí s von der Leyenovou, kde si vzájomne pokyvkávali hlavami.

Záväzok Európy odoberať viac amerického LNG (za 750 miliárd dolárov), nakupovať „obrovské množstvo“ zbraní v hodnote „stoviek miliárd dolárov“ a vo veľkom v Amerike investovať už pôsobí ako sľubovanie možného i nemožného, len aby Brusel muža ciel učičíkal na 15-percentnej sadzbe.

Úsmevným paradoxom je, že Európa pri plyne skáče od jednej závislosti k druhej. A ako vidíme aj teraz, ak je to v záujme Spojených štátov, s európskym spojencom sa neboja pozametať.

Podobná premisa platí aj pri zbraniach. Najpokročilejšie sa buď v Európe nevyrábajú, alebo sú produkčné kapacity nízke a na ich zvýšenie treba investovať obrovské peniaze, ktoré zbrojári bez istoty budúcich zákaziek nechcú z rúk len tak pustiť.

Záväzok nakupovať zbrane z Ameriky tento trend určite nezlepší. Skôr naopak.

Ešte pred niekoľkými rokmi by takáto dohoda bola nemysliteľná a pre všetkých lídrov predstavovala infarktový stav. Dnes Fico tľapká Šefčoviča za dobre odvedenú prácu, líderka Talianska hovorí, že sme sa „vyhli pasci tých, ktorí volali po vyvolaní priameho konfliktu medzi oboma stranami Atlantiku“, a nemecký kancelár týmto slovám pritakáva.

Kritika ide hlavne z úst opozičných predstaviteľov a zástupcov priemyslu, ktorý zrejme čakal ešte výhodnejšiu dohodu. Práve automobilový sektor pritom vybojoval zrejme najväčšie víťazstvo, keď na európske vozidlá bude v USA platiť plošná sadzba namiesto tej terajšej na úrovni 27,5 percenta.

Dohoda je akýmsi mementom. Sčasti o stratenej odvahe a schopnosti Európy viesť suverénnu politiku, no hlavne je to obraz toho, v akom zúboženom stave sa kontinent po rokoch zväzovania reguláciami a vymäknutia nachádza.

Hoci sa časť mediálnej aj politickej verejnosti bije do hrude a hovorí, že Únia ako hospodárska superveľmoc mohla na Trumpa tlačiť oveľa viac a dohodnúť lepšie podmienky (veď aj Briti si vydupali lepšiu dohodu a Japonsko, takisto podstatne menšia ekonomika, zhruba podobne výhodnú), akosi sa tu zabúda na niekoľko podstatných faktov.

Brusel by naozaj mohol clami Ameriku poškodiť. Najmä ak by sa zameral na služby a veľkých technologických gigantov. Odveta by však bola pravdepodobne tvrdá. A clá sú vždy dvojsečný meč, ktorý prináša neblahé následky na oboch stranách.

EÚ sa rozhodla ísť cestou nízkeho výnosu, no menšieho rizika. Dôsledky budú zlé, ale zvolila si to pred potenciálnou katastrofou v prípade pádu do protekcionistickej špirály.

Navyše, jastrabí pohľad berie do úvahy len ekonomickú silu.

To je vlastne to jediné, čo Európe ešte zostalo – stále je to bohatý trh s veľkou kúpnou silou. No hospodárstvo už neprekvitá, ale skôr chradne. Od priemyslu, ktorý zväzujú klimatické ciele, cez problémy s chýbajúcimi inováciami až po preregulované prostredie, ktoré nepraje rozvoju podnikov na takú úroveň, aby boli schopné konkurovať v globálnej súťaži na najvyššej úrovni.

Z vojenského pohľadu je na tom kontinent ešte horšie. Mocensky hrajú európske krajiny druhé husle. Nielen za USA, ale aj Ruskom a Čínou.

A tak v čase, keď mnohí v Európe drkotajú zubami pri predstave, že ruský prezident môže otestovať článok 5, Trump drží Brusel za rozkrok.

Kým sú americkí vojaci v Európe a Biely dom drží nad kontinentom jadrový dáždnik, je tento scenár v podstate vylúčený. Svedčí o tom stav na ukrajinskom bojisku. Nikto však nechce riskovať, čo by sa mohlo stať, ak by sa ochranná ruka stiahla. Jednotlivé garnitúry to desí.

V tomto bode sa však Európa neocitla náhodne. Sú to desiatky rokov nedostatku politického realizmu, klimatického sebabičovania a budovania silných sociálnych štátov na úkor strategických a bezpečnostných priorít, ktoré spravili z kontinentu bábku v cudzích rukách.