Jozef Onačilla

OSN neuznala referendá o pripojení k Rusku

Na okupovaných územiach Donecka, Luhanska, Záporožskej a Chersonskej oblasti sa v roku 2022 odohrali referendá, v ktorých sa obyvatelia vyjadrili za pripojenie k Rusku. Tieto referendá neboli uznané zo strany OSN.

OSN ich označila za „jednostranné akcie zamerané na poskytnutie zdanlivej legitimity pokusu o násilné získanie územia jedného štátu iným štátom“ a vyhlásila ich za nelegálne z hľadiska medzinárodného práva. V tomto smere OSN prijala rezolúciu, v ktorej sa vyjadrila za zachovanie teritoriálnej integrity Ukrajiny.

Charta OSN, ako aj medzinárodné právo všeobecne zakazujú hrozbu či použitie sily proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti štátu. Získanie územia vojenskou silou sa neuznáva ako legálne nadobudnuté, a preto z medzinárodného hľadiska okupované oblasti patria stále Ukrajine.

Podľa Ženevských dohovorov je územie považované za okupované vtedy, keď je fakticky pod mocou nepriateľskej armády. Medzinárodné právo teda ukladá štátom povinnosť neuznávať takúto situáciu (okupáciu územia) ako zákonnú a nenapomáhať pri jej udržiavaní.

Ukrajinská ústava zároveň definuje Ukrajinu ako unitárny štát a jej územie ako nedeliteľné a nedotknuteľné. Akékoľvek zmeny územia sa riešia výlučne celoukrajinským referendom. Aj vnútroštátne právo Ukrajiny teda vylučuje odtrhnutie jej území bez toho, aby sa za túto skutočnosť vyjadrili všetci občania.

Rusko si nemôže legálne prisvojiť dobyté územia

V prípade dosiahnutia dohody o mieri medzi Ruskom a Ukrajinou by teda nastal vážny právny spor o to, kto bude spravovať predmetné územia a na základe akého právneho statusu. Z hľadiska práva je takmer vylúčené, aby tieto oblasti mohli legálne patriť Rusku.

Aj v prípade, že by sa medzi dvoma krajinami podpísala zmluva o určitom odstúpení ukrajinského územia (aj za predpokladu celoukrajinského referenda), by bolo otázne, či by bola takáto dohoda platná. Viedenský dohovor o zmluvnom práve totiž stanovuje podmienku, že zmluva je neplatná, ak by bola vynútená hrozbou alebo použitím sily.

Všetky tieto skutočnosti zužujú priestor pre mierovú dohodu so zmenou územia tak, aby bola platná z hľadiska medzinárodného práva.

Z hľadiska vojenskej reality je však potrebné zohľadniť skutočnosť, že s najväčšou pravdepodobnosťou okupované územia zostanú pod kontrolou Ruskej federácie.

Rusko by mohlo trvať na uznaní dobytého územia ako svojich častí. To je v priamom rozpore s medzinárodným právom. V tomto scenári by s vysokou pravdepodobnosťou nebola anexia území uznaná žiadnym štátom okrem spojencov Ruska a nebolo by možné hovoriť o dlhodobom mieri.

Agresívne pripojenie cudzieho teritória by navyše podkopalo medzinárodný právny poriadok. Už dnes sa svetové spoločenstvo pozerá na podobný vývoj mimoriadne nepriaznivo kvôli potenciálnemu povzbudeniu ďalšej agresie (napríklad Číny voči Taiwanu). Štáty by boli povinné neuznať územné zmeny, čo by viedlo k sankciám a izolácii.

Právne najvhodnejšie riešenie neprichádza do úvahy

Právne najčistejší scenár – úplné stiahnutie ruských síl, zrušenie „protiprávnych“ anexií, navrátenie legitímnej správy Kyjevu a následné kroky reintegrácie (amnestie pre menej závažné skutky, návraty obyvateľov, reštitúcie či poskytnutie bezpečnostných garancií; tento výsledok priamo zodpovedá požiadavkám Charty OSN a rezolúciám Valného zhromaždenia) – je teda takmer vylúčený.

Medzi menej pravdepodobné scenáre patrí aj dočasná medzinárodná správa (mandát OSN) prostredníctvom nasadenia medzinárodných mierových síl, ktoré by garantovali bezpečnosť na území a postupné znovuzavedenie ukrajinského práva.

Podobný scenár sa udial aj v Kosove, ktoré vyhlásilo nezávislosť od Srbska. Medzinárodný súdny dvor (ICJ), ktorý posudzoval legalitu vyhlásenia nezávislosti Kosova a de facto odtrhnutia územia Srbska, v tejto veci zaujal pomerne alibistický postoj.

Na jednej strane súd uznal právo menšín na sebaurčenie, čím legitimizoval odtrhnutie kosovskej menšiny, no nijako sa nevyjadril k zásahom do územnej celistvosti štátu.

V danom prípade by mohla nastať prakticky podobná situácia, keďže proruskí separatisti na okupovaných územiach Donecka a Luhanska vyhlásili nezávislosť už v roku 2022, a tie Rusko uznalo. Európske krajiny tieto kroky odsúdili ako porušenie medzinárodného práva.

Ukrajina uvažovala o osobitnom štatúte

Ukrajina týmto územiam chcela priznať osobitný štatút, ktorý by umožnil separatistom samosprávne riadenie, právo na jazykové sebaurčenie, účasť zvolenej samosprávy na vymenovaní šéfov prokuratúry a súdov alebo vytvorenie oddielov ľudových milícií. Reálne sa tento krok nenaplnil pre pokračujúce porušenia dohôd zo strany Ruska, no právny koncept existuje.

Mier a právne udržateľný stav by mohli priniesť aktualizovaný štatút pre okupované územia, ktoré by fakticky nasledovali vzor Kosova. Ak by Kyjev pristúpil na to, že tieto oblasti sa stanú samostatnými entitami, išlo by o legitímne vzniknutý štát – podobne ako keď Sudán uznal Južný Sudán v roku 2011. K tomuto kroku došlo po referende, v ktorom sa obyvatelia Južného Sudánu vyslovili za oddelenie od Sudánu.

K vyriešeniu celého problému by mohlo prispieť aj medzinárodné spoločenstvo. Historicky existuje aj precedens Východného Timoru, kde OSN organizovala ľudové hlasovanie známe ako „popular consultation“ po ukončení indonézskej okupácie a v súlade s medzinárodným mandátom, v ktorom sa obyvatelia tohto územia rozhodovali medzi autonómiou v rámci Indonézie a vlastnou nezávislosťou. Obyvatelia si nakoniec odhlasovali nezávislosť.

Nie každé vyhlásenie nezávislosti bolo uznané

Svet však pozná aj iné precedensy vyhlásenia nezávislosti, ktoré nepožívajú všeobecné medzinárodné uznanie. Severný Cyprus vyhlásil nezávislosť 15. novembra 1983. Tento jednostranný krok nasledoval po tureckej invázii v roku 1974 a kríze, ktorá ju predchádzala. Medzinárodne je Cyperská republika uznávaná ako jednotný štát rozkladajúci sa na celom ostrove a Severný Cyprus je medzinárodne uznávaný len Tureckom.

Z pohľadu európskeho a medzinárodného práva je severná časť ostrova okupovaná Tureckom, respektíve sa na nej nachádza medzinárodne neuznaná Severocyperská turecká republika. Severný Cyprus, rovnako ako Abcházia či Južné Osetsko sú výsledkom dlhodobo zamrznutých konfliktov po odtrhnutí od domovskej krajiny. Územia fungujú de facto nezávisle, no de iure tvoria súčasť pôvodných štátov.

Problematická je v tomto prípade práve otázka dlhodobej udržateľnosti takéhoto scenára, ako aj precedensu umožnenia dobýjania iných krajín v prípade medzinárodného uznania.

Otázna dohoda o zmene hraníc

Právne schodná cesta z hľadiska medzinárodného práva by existovala aj pri zmluvnej zmene hraníc Ukrajiny, za ktorú by v referende hlasovali jej obyvatelia. V teórii medzinárodného práva môžu štáty zmeniť hranice dohodou, no v tomto prípade by bolo opäť sporné, či takáto zmluva je výsledkom použitia sily, a teda či je platná.

Mierová legitimizácia územných ziskov by narážala na povinnosť neuznania zo strany iných štátov a hrozilo by, že zmluvná dohoda nebude medzinárodne účinná. Medzinárodné uznanie však môže byť aj súčasťou rokovaní a dohôd v celom konflikte, pri ktorom sa kľúčové štáty zaviažu na uznanie takejto dohody.

Právny status okupovaných území na Ukrajine v mierovom dohovore by mal preferovať medzinárodné právo nad geopolitickými kompromismi. Ideálny scenár – vrátenie území s medzinárodnými garanciami – by obnovil suverenitu a zabránil precedensu pre budúce agresie.

Realita však skôr povedie k hybridným riešeniam, ktoré, ak nebudú dobrovoľné, ohrozia globálny poriadok.

Možné scenáre závisia od súhlasu Ukrajiny

Bez súhlasu Kyjeva bude v prípade okupovaných území najpravdepodobnejší model Severného Cypru či Abcházska – teda de facto režim uznaný iba Ruskom a úzkou skupinou jeho spojencov. Vojenské napätie bude stále prítomné, čomu sa zrejme budú chcieť všetky strany vyhnúť.

So súhlasom Kyjeva by teoreticky mohli tieto časti krajiny nasledovať cestu Južného Sudánu. Tento scenár je predmetom diskusií svetových lídrov a zrejme aj najpravdepodobnejším bodom pre ukončenie vojenského konfliktu.

Z hľadiska práva zrejme pôjde o vyhlásenie samostatných štátnych útvarov, ku ktorým sa v istom zmysle prikláňala vláda Ukrajiny aj v minulosti udelením osobitného štatútu. Otázka legality tohto kroku z pohľadu medzinárodného práva bude vždy sporná. Došlo alebo nedošlo k ich vzniku vojenskou silou?

Ukrajina sa tak bude musieť oficiálne a právne záväznými dohodami vzdať časti svojho územia.

Tento scenár síce napadnutá krajina v minulosti kategoricky vylučovala, no dnes pod tlakom vojenských okolností už pripúšťa územné ústupky za predpokladu, že pôjde o Ruskom kontrolované územie. Postoj Ukrajiny tak naznačuje, že napriek medzinárodnému právu, ktoré vylučuje vojenské zisky území, Rusko bude zo svojej agresie teritoriálne profitovať.

Okrem vojenskej prevahy tento scenár umožnilo aj samotné svetové spoločenstvo, ktoré pod zámienkou rôznych práv umožnilo odtrhnutie sa menšín od domovských štátov. Tým vytvorilo precedens pre podobný scenár, aký bude zrejme najpravdepodobnejší aj na Ukrajine.

V súčasnosti je zhoda na ukončení vojenského konfliktu zo strany najväčších svetových lídrov, pričom Ukrajina skôr pôsobí v pozícii niekoho, kto si nemôže veľmi vyberať.

Skončí Donbas ako Gibraltár?

V tomto smere možno citovať aj britského veľvyslanca na Slovensku Nigela Bakera, ktorý na otázku odtrhnutia španielskeho územia zo strany Veľkej Británie povedal: „Treba sa opýtať ľudí na odtrhnutých územiach, čo chcú.“ Baker odkazoval na situáciu, keď bolo Španielsko nútené prenechať Gibraltár Spojenému kráľovstvu v roku 1713 Utrechtskou zmluvou.

Obyvatelia Gibraltáru v referende o suverenite z roku 1967 drvivou väčšinou zahlasovali za to, aby odtrhnuté územie ostalo pod britskou zvrchovanosťou. V druhom referende z roku 2002 obyvatelia opäť drvivou väčšinou odmietli rozdelenie zvrchovanosti územia medzi Španielsko a Spojené kráľovstvo.

Občania následne v roku 2006 odhlasovali schválenie novej ústavy v referende, ktorá posilnila autonómiu Gibraltáru – oblasť obrany a zahraničných vzťahov zostala v rukách Spojeného kráľovstva, ale väčšina správy územia bola v rukách miestnej vlády.

Britský veľvyslanec v rozhovore teda naznačil, že by si títo ľudia opäť vybrali právny štatút krajiny, ktorá ich odtrhla od domovského štátu. Rovnaký názor možno očakávať aj zo strany obyvateľov okupovaných území Ukrajiny, aj keď časť obyvateľov už tieto územia opustila buď odchodom do Ruska, alebo hlbšie na ukrajinské územie, ktoré nie je súčasťou frontovej línie.

O nejakom „spravodlivom mieri“ dnes môžu snívať iba tí, ktorí tieto vojnové udalosti sledujú z pohodlia nerušeného domova. Pre vojnou skúšanú Ukrajinu bude zrejme dobrý aj „nespravodlivý mier“, ktorý aspoň začne obnovu konfliktom zničenej krajiny aj za cenu odtrhnutia jej územia a spornej legality celého kroku.