Tridsať rokov od zavlečenia Kováča mladšieho. Rana na občianskej aj právnej duši Slovenska

V slovenských dejinách existuje málo politicko-právnych káuz, ktoré tak hlboko poznačili politickú scénu a dôveru v štátne inštitúcie, ako bolo zavlečenie Michala Kováča mladšieho do cudziny.

Tento čin, ktorý sa odohral 31. augusta 1995, nepredstavoval iba akt násilia voči synovi vtedajšieho prezidenta Michala Kováča, ale hlavne neuveriteľnú aroganciu moci, ktorá považovala svoje hranice za neobmedzené.

Od zavlečenia až po súčasnosť sa prípad ťahá ako nekonečný reťazec vyšetrovania, súdnych konaní, amnestií a politických manévrov. V súčasnosti, konkrétne 31. augusta 2025, ubehli už tri desaťročia bez toho, aby za tento šokujúci skutok bola vyvodená trestnoprávna zodpovednosť. Verejnosť tak stále nepozná jasné odpovede na otázky, kto a akou mierou sa na tejto trestnej činnosti podieľal.

Prepadnutie a zavlečenie do Rakúska pre zatykač

V posledný augustový deň v roku 1995 Michala Kováča mladšieho, syna vtedajšieho prezidenta Slovenskej republiky, násilne uniesli neďaleko Svätého Jura pri Bratislave. Podľa neskorších výpovedí svedkov a výsledkov vyšetrovania ho neznámi páchatelia zastavili na ceste, vytiahli z auta, omámili alkoholom a elektrickými šokmi a následne zavliekli do rakúskeho Hainburgu. Tam ho nechali v aute pred policajnou stanicou.

Tento akt súvisel so skutočnosťou, že na Kováča mladšieho v tom čase vydal Interpol medzinárodný zatykač v súvislosti s kauzou Technopol a podvodom vo výške 2,3 milióna dolárov. Slovenská firma Technopol vyplatila holandskej firme Introcommerce sumu 2,3 milióna dolárov za dodávku textilu, ktorá nikdy nebola zrealizovaná.

V roku 1997 prezident Michal Kováč udelil svojmu synovi milosť, na základe ktorej bolo trestné stíhanie voči nemu na Slovensku zastavené. Celú vec nakoniec právoplatne zastavil súd v Mníchove v roku 2020, keď rozhodol o zastavení trestného stíhania voči Michalovi Kováčovi mladšiemu aj v Nemecku.

Zavlečenie malo kompromitovať prezidenta Kováča

Únoscovia Michala Kováča mladšieho vtedy predpokladali, že Rakúsko vydá prezidentovho syna do Nemecka, čo by poškodilo reputáciu jeho otca.

Práve kompromitácia prezidenta Kováča, ktorý bol ostrým kritikom vtedajšieho premiéra Vladimíra Mečiara, mala byť hlavným cieľom skutku. Zásadným sporom medzi dvomi politikmi nastal po tom, ako prezident odmietol pre „zásadné výhrady" vymenovať Ivana Lexu do funkcie riaditeľa Slovenskej informačnej služby (SIS). Lexa sa na tento post dostal až vďaka zmene legislatívy, ktorá obišla prezidentský úrad.

Rakúske orgány najprv vzali Kováča mladšieho do väzby na základe nemeckého zatykača, no súd vo Viedni vo februári 1996 odmietol jeho vydanie do Nemecka s argumentom, že k zadržaniu došlo po únose, bol teda porušený Dohovor o ochrane ľudských práv, a preto nemožno pokračovať na protiprávnom základe. Kováč mladší sa tak vrátil na Slovensko.

Vyšetrovaniu bránili silní muži z pozadia

Vyšetrovanie zavlečenia prezidentovho syna sa začalo ihneď po udalosti. Vyšetrovateľ Peter Vačok, ktorý prevzal prípad po prvom vyšetrovateľovi Jaroslavovi Šimuničovi, identifikoval stopy vedúce k SIS vrátane vozidiel a osôb spojených so službou. Vačoka však z prípadu odvolali a ten svoje odstavenie komentoval slovami: „Silní si nepriali, aby sa pokračovalo v tom vyšetrovaní.“

Neskôr prípad prevzal Jozef Číž z Banskej Bystrice, ktorý v máji 1996 vyšetrovanie odložil pre „nedostatok dôkazov“. Tento krok bol kritizovaný ako politicky motivovaný, pretože ignoroval svedectvá, ako bola výpoveď Oskara Fegyveresa, bývalého príslušníka SIS, ktorý utiekol do zahraničia a tvrdil, že tajná služba akciu zorganizovala. Fegyveres sám priznal svoju nevedomú účasť na skutku.

S útekom Fegyveresa do zahraničia mu pomáhal bývalý policajt Róbert Remiáš, ktorý neskôr zahynul pri výbuchu auta v roku 1996. Z Remiášovej vraždy obvinili dvoch príslušníkov podsvetia a vtedajšieho riaditeľa SIS Ivana Lexu, ktorý bol údajne objednávateľom trestnej činnosti.

V roku 2006 bolo trestné stíhanie obvinených zastavené špeciálnou prokuratúrou a pokračovalo až od februára 2016 na základe „nových poznatkov“ polície a prokuratúry.

Mečiarove amnestie zastavili všetky vyšetrovania

Vyšetrovanie zavlečenia prezidentovho syna do cudziny mimoriadne skomplikovali takzvané Mečiarove amnestie, ktoré vtedajší premiér a zastupujúci prezident vydal v roku 1998. Týkali sa nielen únosu, ale aj ďalších udalostí z konca 90. rokov (kauza zmareného referenda). Amnestie bránili tomu, aby sa začalo, alebo ak sa už začalo, tak aby sa pokračovalo v trestnom konaní pre podozrenie z týchto trestných činov.

Pokus o revidovanie amnestií prišiel v roku 1999 zo strany vtedajšieho predsedu vlády Mikuláša Dzurindu.

Vypustením niektorých článkov z Mečiarových amnestií chcel Dzurinda umožniť pokračovanie vo vyšetrovaní zavlečenia Michala Kováča mladšieho. Tento pokus o zásah do udelených amnestií však Ústavný súd SR v roku 1999 posúdil tak, že amnestiu nemožno ani rušiť, ani meniť. Pre toto rozhodnutie Ústavného súdu SR tak nebolo možné vo vyšetrovaní pokračovať.

Parlament napriek tomu v roku 1999 rozhodol, že vydáva poslanca HZDS Ivana Lexu (ako hlavného podozrivého) na trestné stíhanie, čím bol zbavený (vtedy platnej) imunity.

Lexu vzali do vyšetrovacej väzby a po takmer troch mesiacoch ho prepustili. Následne sa skrýval v zahraničí a až v roku 2002 ho zadržala polícia v Juhoafrickej republike. V tom čase však už bolo jeho trestné stíhanie na Slovensku zo strany súdu zastavené.

Generálna prokuratúra sa snažila obnoviť stíhanie vo veci zavlečenia prezidentovho syna, no Najvyšší súd SR zamietol jej sťažnosť proti zastaveniu trestného stíhania s odôvodnením, že sa na skutok vzťahujú amnestie Vladimíra Mečiara z roku 1998.

Ivan Lexa v tejto veci uspel aj pred Európskym súdom pre ľudské práva vo veci Lexa proti Slovenskej republike, v rámci ktorej súd konštatoval viaceré porušenia jeho práv a priznal mu odškodné vo výške osemtisíc eur.

Zrušenie sporných amnestií odobril aj Ústavný súd SR

Legislatívny zvrat nastal v roku 2017, keď ústavný zákon č. 71/2017 Z. z. doplnil právomoc Národnej rady SR trojpätinovou väčšinou zrušiť amnestiu alebo milosť. O pár dní neskôr parlament uznesením zrušil relevantné časti Mečiarových amnestií aj prezidentské rozhodnutie z 12. decembra 1997 v kauze Technopol.

Cieľ bol dvojaký: odstrániť politickú „imunitu“ únosu a vrátiť súdy a prokuratúru do normálneho režimu vyšetrovania.

Ústavný súd v náleze potvrdil, že uznesenie parlamentu je v súlade s ústavou, pričom zdôraznil, že zneužitie amnestie na krytie vážnych porušení právneho štátu je nezlučiteľné s princípom materiálneho právneho štátu.

V danom náleze ústavný súd vymedzil dôvody, pre ktoré možno aj s odkazom na medzinárodnú judikatúru „ospravedlniť“ zrušenie amnestie alebo milosti.

Za tieto dôvody možno považovať predovšetkým závažnosť skutku, ktorý bol amnestovaný (omilostený) z hľadiska intenzity jeho dosahu na ľudské práva a základné slobody, prípadne iné chránené hodnoty, a aj osobu páchateľa, ktorého skutok bol amnestovaný.

Najprísnejšie sa toto kritérium posudzuje v prípade, ak sa amnestia týka predstaviteľa štátu (ústavného činiteľa), respektíve osôb konajúcich v mene štátu, teda vtedy, ak ide vo svojej podstate o takzvanú samoamnestiu.

Obžaloba viní zo zavlečenia Lexu a ďalších 12 osôb

Orgány činné v trestnom konaní po zrušení Mečiarových amnestií prípad znovu otvorili, pričom kľúčové dôkazy boli staré takmer dve desaťročia: výpovede, operatívne informácie o úlohe príslušníkov SIS, stopy k logistike únosu, ako aj kontext smrti svedka Róberta Remiáša v roku 1996, ktorá bola s kauzou dlhodobo spájaná.

Krajská prokuratúra v Bratislave podala v tejto veci v roku 2017 obžalobu až na 13 obvinených, ktorým kládla za vinu trestné činy zneužívania právomoci verejného činiteľa, zavlečenia do cudziny, lúpeže, vydierania a marenia spravodlivosti. Medzi obžalovanými bol aj bývalý riaditeľ SIS Ivan Lexa a viacero bývalých príslušníkov služby či civilných aktérov.

Bratislavský sudca Karol Posluch, ktorý predsedal trestnému konaniu proti Lexovi, sa obrátil na Súdny dvor EÚ s otázkou, či je zákonné stíhať bývalého riaditeľa SIS a ďalších 12 osôb, ktorým boli udelené amnestie. Pýtal sa, či by to nepredstavovalo dvojité trestné stíhanie (porušenie zásady ne bis in idem – nie dvakrát v tej istej veci), keďže podľa slovenského práva je amnestia rovnocenná oslobodzujúcemu rozsudku.

Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí z roku 2021 uviedol, že obvineným nehrozí, že budú dvakrát súdení za tie isté trestné činy, pretože ich prípady nikdy neboli plne preskúmané slovenskými súdmi. Podľa súdneho dvora mala amnestia za následok zastavenie trestného stíhania „predtým, ako slovenské súdy mohli rozhodnúť o trestnej zodpovednosti stíhaných osôb“.

Ak teda slovenské súdy neskúmali skutok vo veci samotnej (z dôvodu zastavenia trestného stíhania pre amnestie ako procesnú prekážku), neexistuje v tomto prípade meritórne hodnotenie zodpovednosti. Nemožno preto hovoriť o „dvojitom“ trestaní.

Čakanie na zloženie senátu a problémy so súdnym konaním

V súčasnosti bude kauza zavlečenia prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho prerokúvaná na Mestskom súde Bratislava I, hneď ako bude zložený súdny senát. Zloženiu doposiaľ bránila skutočnosť, že prísediaci nemali bezpečnostné previerky od Národného bezpečnostného úradu (NBÚ).

Kľúčovou prekážkou bolo, že pre prácu s utajovanými skutočnosťami potrebujú aj prísediaci sudcovia previerky NBÚ na stupeň „prísne tajné“.

Skutočnosť, že štátu trvalo dospieť k riadnemu súdnemu procesu v takej závažnej veci až po 30 rokoch, bude mať, samozrejme, aj právne následky. Predovšetkým si bude musieť súd poradiť s otázkou premlčania. Premlčacie lehoty sa v tomto prípade budú posudzovať v mimoriadne komplikovanom režime.

Bez ohľadu na exaktné počítanie (ktoré vykoná súd) je zrejmé, že aj vzhľadom na viaceré kvalifikácie (zavlečenie, lúpež, zneužitie právomoci) a prerušovacie momenty - vrátane úkonov v cudzine a úkonov proti ušlým - sa táto otázka nedá zjednodušiť na konštatovanie, že skutok „už je po termíne“.

Čas v trestnom konaní vo všeobecnosti hrá v prospech páchateľa. V tomto prípade bude musieť súd pracovať s dôkazmi starými tri desaťročia. Svedkovia už nemusia žiť alebo si pamätať podstatné okolnosti skutku, prípadne časť stôp môže byť s odstupom času nepoužiteľná.

Na druhej strane, existujú úradné záznamy, operatívne poznatky a výpovede osôb, ktoré sa v minulosti k účasti na únose priznali či o ňom hovorili (niekedy aj v zahraničí). Dôkaznú hodnotu týchto výpovedí však musí preveriť súd.

Je veľmi pravdepodobné, že obhajoba využije celú paletu procesných námietok: od premlčania cez zákonnosť získania dôkazov v 90. rokoch až po pokusy o namietanie procesných prekážok či tvrdenia, že ide o vec už rozhodnutú amnestiami.

Obvinený Kosík usvedčuje Lexu

Aj v auguste 2025 kauza stále čaká na súdne rozuzlenie.

Ivan Lexa, ktorý popiera vinu, podniká a žije v súkromí. Vladimír Mečiar je na dôchodku a vystupuje v médiách. Kosík, jeden z obvinených, je v Mali a priamo sa priznáva k únosu prezidentovho syna, pričom skupinu únoscov údajne viedol Michal Hrbáček a založil ju Ivan Lexa. Ten vraj skutok zorganizoval na pokyn vtedajšej vládnej moci pod vedením Vladimíra Mečiara pre jeho politické nezhody s prezidentom Kováčom.

Celý prípad ukazuje obludnosť toho, ako môže byť moc štátu zneužitá na dosahovanie súkromných cieľov jednotlivcov – dokonca prostredníctvom najvyšších orgánov ochrany štátnej bezpečnosti, akým je informačná služba. Mnohí svedkovia vypovedajú o jej zapojení a doposiaľ nikto neprišiel s inou verziou, kto by stál za zavlečením prezidentovho syna do Rakúska.

Verejnosti rovnako nikto nevysvetlil, prečo by Mečiar udelil amnestiu práve páchateľom takého závažného trestného činu, ak by za ním nestáli jeho blízki ľudia, ktorí konali v prospech jeho politických záujmov. Údajné prepojenia na vtedajšie podsvetie pri tomto skutku iba podčiarkujú, ako ďaleko boli niektorí jedinci schopní zájsť pri dosahovaní svojich cieľov.

Prípad nezasadil ranu spoločnosti iba svojím šokujúcim zločineckým pozadím, ale aj očividným zneužívaním práva na zakrytie týchto skutkov. Ústavný súd potvrdil, že amnestie mali neospravedlniteľne kryť zločiny, ktoré by pri ich vyšetrovaní mohli ukázať na najvyššie poschodia moci. V takom prípade nemožno hovoriť o legalite a legitimite amnestie ako právne nezrušiteľného aktu.

Zrušenie amnestií bola rana aj pre istotu základov právnického sveta, no tá už bola podlomená ich samotným vydaním. Vytvoril sa precedens, keď o každom podobnom amnestovaní možno hovoriť ako o „účelovom“ či „mariacom spravodlivosť“. Aj to je posolstvo Mečiarovej éry.

Spoločnosť pritom dodnes nepozná právoplatné rozhodnutia súdov, aby mohla túto komplikovanú sieť politicko-zločineckých aktérov patrične pomenúvať aj do budúcnosti.

Mená aktérov celej kauzy by aj pri ich možnom nepotrestaní mali byť známe bez štipky pochybností o miere ich zodpovednosti. Aby história nezabudla, čoho všetkého sú schopní ľudia s nekontrolovateľnou mocou.