Tu však treba doplniť, že hoci Moskva nepredáva mnoho tovaru na globálnom trhu, ruské zbrojné kapacity sú obrovské a od začiatku vojny sa znásobili. Podrobnú správu nedávno priniesol magazín Economist, ktorý priblížil, že mnohé závody tam fungujú v nepretržitom režime.
Jeden z vrchných veliteľov NATO sa pre časopis vyjadril, že zatiaľ čo Rusko v roku 2025 vyrobí okolo 1 500 tankov, Amerika zvládne 135. Podobne je to aj pri obrnených vozidlách či na Ukrajine kľúčovej delostreleckej munícii.
Do budúcna to znamená, že hoci Moskva momentálne vyváža málo, po prípadnom prímerí sa môže popri doplňovaní skladov aj masívne vrátiť na exportné trhy.
Obrovský dopyt po kórejských výrobkoch
Obraz trhu so zbraňami by tiež nebol kompletný, keby sme zostali len pri aktuálnych exportných tabuľkách. Pre zbrojárov sú totiž kľúčové nové objednávky, ktoré predstavujú istotu odbytu v budúcnosti, vďaka čomu môžu spoločnosti investovať do nových kapacít a expandovať.
Tu sa dostáva do popredia prekvapivý skokan z Ázie.
Južná Kórea bola ešte pred dekádou známa najmä automobilmi či elektronikou, no dnes si buduje meno aj na vlne zbrojárskeho boomu. Z pohľadu počtu objednaných hlavných zbraňových systémov je druhá za Spojenými štátmi. A vo viacerých kategóriách, ako sú napríklad tanky, ich prekonáva.
V roku 2022 podpísala s Poľskom kontrakty v hodnote 22 miliárd dolárov – na dodávku 180 tankov K2, takmer siedmich stoviek húfnic, 48 stíhačiek FA-50 a bezmála troch stoviek raketometov K239.
Magazín Economist podotýka, že výhoda Južnej Kórey spočíva v tom, že dokáže pomerne rýchlo a za dobrú cenu vyrobiť produkty, ktoré sú v súlade so štandardami Severoatlantickej aliancie.
Zbrane však nepredáva len Poľsku, ale aj Filipínam, Indii, Saudskej Arábii, Peru či Rumunsku. A uchádza sa o 17 miliardový kontrakt s Kanadou na dodávku ponoriek.
Obrovský vzostup Juhokórejčanov dokumentujú aj čísla na burze. Cena akcií spoločnosti Hyundai Rotem, ktorá vyrába tanky a húfnice, sa od začiatku vojny znásobila desaťkrát. Hodnota spoločnosti Hanwha Aerospace produkujúcej delostrelecké a raketové systémy zase odvtedy vystrelila zhruba o dvetisíc percent.
Nahor sa šplhá aj ostrieľaný obchodník
Ďalším veľkým skokanom je Turecko. Hoci ešte stále nepatrí medzi top 10 exportérov, za posledných päť rokov zvýšilo podľa magazínu Economist export zbraní z dvoch na sedem miliárd dolárov.
Drony Bayraktar sa pravidelne objavujú na ukrajinskom fronte, Kyjev ich pritom najmä spočiatku vojny využíval naozaj hromadne. Ponuka Turecka však nezahŕňa len bezpilotné lietadlá, ale aj obrnené vozidlá, tanky podobné tým juhokórejským, delostrelecké, raketové a protivzdušné systémy či bojové lode, stíhačky a vrtuľníky.
Ankara má pritom podobnú výhodu ako Soul – vyrába za slušný peniaz zbrane podľa noriem NATO, a bez rôznych podmienok, ktoré často sprevádzajú americké či európske kontrakty.
V porovnaní s Južnou Kóreou však Turecku zatiaľ chýba reputácia. Ukázali to minimálne tendre v Malajzii či na Filipínach, kde vyhrali kórejské výrobky.
Ali Bakir z amerického think tanku Atlantic Council skonštatoval, že hoci Turecko „ponúka konkurencieschopné ceny, najmodernejšiu technológiu a preukázanú efektívnosť, stále je (na trhu) nováčikom“.
A čo Európa?
Zaujímavý je aj pohľad na to, kto zbrane nakupuje. Už na prvú je jasné, že lídrom bude Ukrajina. Tá odoberá zbrane od viacerých západných spojencov, najmä z USA.
Aj ďalšie štáty starého kontinentu však zbrane vo veľkom importujú. Európski členovia NATO ich doviezli z USA až 64 percent.
Keď sa pozrieme na sebestačnosť starého kontinentu, pri mnohých zbraňových systémoch sa importuje približne toľko, koľko sa vyrába „doma“. Len 51 percent stíhačiek v európskych armádach je miestnej výroby. O pár percentuálnych bodov je to lepšie pri delostrelectve a obrnených vozidlách. Najhorší výsledok (32 percent) zaznamenáva Európa pri raketových systémoch.
Starý kontinent je v ťažkej situácii. Po rokoch podcenenia vlastnej obrany dnes nalieva do armád stovky miliárd eur. Jednotliví členovia NATO prisľúbili zvyšovať výdavky na obranu až na úroveň piatich percent HDP a aj Európska komisia v rámci iniciatívy Readiness 2030 mobilizuje 800 miliárd eur na podporu zbrojenia.
No ak tieto peniaze odchádzajú zahraničným firmám, miestna ekonomika nemá z rastúceho verejného dlhu nič.
Hoci sú polemiky o tom, či sa môže obrana stať novým motorom európskeho rastu, podnetné, v Únii je veľkým problémom budovať niečo nové. A nie pre chýbajúce peniaze.
Zbrojári komunikujú, že im stále chýbajú dlhodobé objednávky, pre ktoré by sa im platilo vo veľkom investovať do výstavby nových kapacít. Tie existujúce už šliapu naplno, no pri budovaní nových prevádzok musia investori podstúpiť výrazne vyššie riziko. A byť presvedčení, že sa im peniaze vrátia.
Niektorí lídri, ako je napríklad nemecký minister obrany Boris Pistorius, upozorňujú, že dlhodobé kontrakty s európskymi výrobcami sa už uzatvárajú, no napriek tomu si výrobcovia neplnia záväzky a zvyšovanie produkcie je pomalé.
Dôvod však treba hľadať v Bruseli. Zbrojári tiež roky upozorňujú, že prísne regulačné prostredie im zväzuje ruky. Najmä environmentálne predpisy predlžujú proces budovania nových hál a tovární – tam, kde sa pracuje s trhavinami, môže len vybavovanie papierov trvať roky.
V kombinácii s energetickou politikou EÚ, ktorá zdražuje elektrinu pre ťažký priemysel, a s klimatickými reguláciami, ako sú EU ETS, CBAM či Euro 7, ktoré sťažujú budovanie dodávateľských reťazcov či predražujú logistiku, sa investície do nových kapacít stávajú riskantné a často nerentabilné.
