Tí čelia celkom slušnej dileme.
Produkciu sa im vďaka prílevu peňazí do odvetvia oplatí čo najväčšmi zvyšovať – zamestnávať viac ľudí, prípadne dokúpiť nové stroje tak, aby bol výstup optimálny.
Do istej miery sa im darí. Magazín Economist v marci písal, že počet zamestnancov desiatich najväčších európskych zbrojárskych firiem vzrástol takmer o štvrtinu.
Závratne stúpla napríklad produkcia kľúčovej delostreleckej munície. Vo februári 2023 sa vyrobilo okolo 300-tisíc kusov ročne, dnes sa číslo pohybuje okolo milióna. A trend má pokračovať.
Avšak pri technologicky zložitejších zbraniach, ako sú tanky, navádzané rakety či protivzdušné systémy, sú výsledky horšie.
Ak totiž potrebujú firmy investovať obrovské zdroje do nových hál, tovární, technologických postupov, musia mať dlhodobé istoty, že po ich zbraniach bude dopyt aj o 10 až 20 rokov.
Šéf českej asociácie obranného a bezpečnostného Jiří Hynek v nedávnom rozhovore pre Štandard skonštatoval, že „predstava, že sa naraz vloží obrovská suma do vyzbrojovania (a zrazu nastane produkčný boom), je mylná“.
„Vy by ste ako investor vložili desiatky miliárd do posilnenia výrobných kapacít, ak by ste nemali dlhodobý výhľad dopytu?“ pýta sa zbrojár.
Na podobné problémy podľa magazínu Economist poukazujú aj ďalší odborníci z odvetvia. „V konečnom dôsledku ide skôr o politickú vôľu realizovať objednávky ako o priemyselné problémy,“ tvrdí Guntram Wolff z think tanku Bruegel.
Závislosť od Spojených štátov
Výsledkom je, že aj keď začali jednotlivé štáty vynakladať od začiatku vojny na Ukrajine na obranu omnoho viac peňazí, mnoho systémov (a zväčša tie najvyspelejšie) sa nakupuje zo Spojených štátov, Izraela či Južnej Kórey.
Denník Guardian koncom júna analyzoval, že európske štáty používajú približne 46 percent stíhačiek americkej výroby. A v prípade raketových systémov je číslo len o niečo menšie – 42 percent.
Európa pritom kvalitné alternatívy k niektorým zbraniam, ako sú stíhačky piatej generácie F-35 či protivzdušné raketové systémy Patriot, ani nemá. Problémom sú aj ďalšie zbraňové platformy, o softvéri nehovoriac. Denník New York Times takisto píše, že „mnohé európske krajiny už investovali do amerických zbraní, (a preto) chcú, aby nové nákupy boli kompatibilné“.
Plán Bruselu túto závislosť do istej miery reflektuje a snaží sa ju obmedziť. Je totiž stanovený limit na množstvo vojenského vybavenia, ktoré cezeň bude možné nakúpiť z krajín mimo EÚ [vyňaté je aj Nórsko či Ukrajina, pozn. red.] – 35 percent.
To však nemusí problém vyriešiť, keďže v Európe sa môžu naďalej vyrábať jednoduchšie systémy i munícia a pri pokročilých platformách ostane kontinent závislý od zahraničia.
Ešte jeden háčik
Celý zbrojársky problém pôsobí zložito. Peniaze do odvetvia tečú a štáty sú motivované nakupovať techniku v Európe.
Dobrým príkladom je Nemecko.
Môžeme sa vrátiť späť k rozhovoru, ktorý poskytol britským novinám Boris Pistorius. Ten podotkol, že jeho ministerstvo plánuje vo veľkom nakupovať tanky, ponorky, drony či stíhačky. Ročné výdavky na obranu chce do roku 2029 zvýšiť zhruba o 70 percent oproti tomuto roku.
Najpodstatnejšie však je, že s európskymi zbrojármi chce Pistorius uzatvárať dlhodobé zmluvy s „pravidelnými ročnými nákupnými záväzkami“.
V rozhovore sa však posťažoval, že napriek objednávkam a prílevu peňazí si zbrojári neplnia svoje záväzky.
„Bohužiaľ, stále nastávajú meškania v jednotlivých projektoch, kde sa zdá, že je všetko dohodnuté, a potom dochádza k meškaniam na strane priemyslu, za ktoré potom musím niesť zodpovednosť,“ povedal Pistorius.
Odpoveď na otázku, prečo v Európe trvá mnoho vecí dlhšie než inde, treba hľadať v Bruseli a jeho prísnych pravidlách.
Potreba dlhodobých kontraktov je totiž len jednou stranou mince. Druhým problémom, na ktorý sa zbrojári sťažujú, sú regulácie. Najmä tie environmentálne výrazne sťažujú a predlžujú proces budovania nových hál, tovární či prevádzok.
„Čo (európski komisári) urobili napríklad preto, aby sa mohla postaviť nová 'munička' v Európe? Ako zjednodušili prísne enviropredpisy, ktoré to takmer zakazujú? Veď tam sa bude pracovať s trhavinami (...), a to znamená, že desať rokov budem len vybavovať papiere,“ konštatuje Hynek.
Vojenská výroba je takisto náročná na energiu, pričom obnoviteľné zdroje nie sú na potreby ťažkého priemyslu veľmi vhodným zdrojom. Pri pohľade na súčasný trend, ktorým ju Brusel predražuje a oslabuje európsku konkurencieschopnosť schvaľovaním mechanizmov ako EU ETS, CBAM, Euro 7 a ďalších ekonoriem, ale aj protiruských sankcií a embárg, sa bude len málokto slepo hrnúť do veľkých investícií v tomto ťažkom priemyselnom odvetví.
O desať rokov sa totiž môže ukázať, ako absolútne nekonkurencieschopná a nerentabilná je novopostavená prevádzka. A peniaze investorov ostanú kdesi utopené.
Aj preto sa dnes čoraz viac hovorí o potrebe ráznej zmeny v energetickej politike (nielen) Bruselu, ktorá sa do značnej miery bije so zámerom členov NATO podstatne viac zbrojiť. V Nemecku by sa vďaka tomu mohol urýchliť návrat k jadrovej energii.
Pistorius si vlastne riešenie na problém, ktorý v rozhovore nadškrtol, našiel tak trochu sám: „Musíme byť rýchlejší. Musíme byť efektívnejší. Musíme zahodiť pravidlá, pokiaľ ide o obstarávanie a plánovanie.“
