Rozdeľovanie rodín i vyhosťovanie do domovskej krajiny. Rusi putujú z väzníc do väzníc

Od plnohodnotnej invázie na Ukrajinu a s ňou súvisiacej mobilizácie Ruskú federáciu opustilo podľa rôznych zdrojov niekoľko stoviek tisíc až takmer poldruha milióna občanov – z toho okolo 700-tisíc v prvý rok vojny. Kremeľ uviedol, že je to výmysel, vlastné údaje však nesprístupnil.

Štatistika za obdobie od prvého mandátu ruského prezidenta Vladimira Putina do roku 2019 hovorí o tom, že z 1,6 až 2 miliónov občanov, ktorí krajinu v danom časovom rozmedzí opustili, tvorili väčšinu vysokoškolsky vzdelaní etnickí Rusi.

Medzi hlavné dôvody emigrácie patrí snaha o vyhnutie sa mobilizácii a vojne celkovo, ako aj represiám zo strany štátu voči občanom s protivojnovými – a teda viac či menej protirežimovými – postojmi. Súčasná veková a etnická štruktúra emigrantov z Ruska sa teda oproti predvojnovému obdobiu môže výrazne líšiť.

Hlavnými strediskami ruskej emigrácie sa stali predovšetkým krajiny bližšie prepojené s ruským prostredím, v ktorých nie je zložité sa legalizovať, to jest bez víza sa dostať do krajiny, vďaka ruskému pasu sa v krajine legálne nachádzať a v prípade záujmu aj získať prechodný a neskôr trvalý pobyt, výnimočne i občianstvo.

Ide teda predovšetkým o Arménsko, Kazachstan, Gruzínsko, Turecko a Srbsko. Časť emigrantov zas uprednostňuje krajiny s demokratickejšou vnútropolitickou atmosférou, ktoré navyše nevydávajú z politických dôvodov trestne stíhaných Rusov Moskve.

Sen a skutočnosť

V tomto ohľade boli dlho najlákavejšie Spojené štáty americké, ktoré boli v povedomí Rusov synonymom bezpečného útočiska pre politicky prenasledovaných.

Podľa informácií Colnej a pohraničnej stráže USA za prvý rok vojny – od 1. októbra 2022 do 30. septembra 2023 – prekročilo hranicu Spojených štátov viac ako 57-tisíc utečencov z Ruska, čo je o polovicu viac ako za rovnaké obdobie predchádzajúceho roka.

Jedným z prvých krokov nového amerického prezidenta Donalda Trumpa prijatých hneď po inaugurácii 20. januára 2025 bolo pozastavenie – sprvoti na 90 dní – fungovania Amerického programu prijímania utečencov.

Prezident vyhlásil výnimočný stav na hranici medzi USA a Mexikom a nasadil armádu. Najväčšiemu tlaku však boli vystavení paradoxne nie migranti z Latinskej Ameriky, ktorí nelegálne prekračovali hranicu najčastejšie, lež občania Ruska a ďalších postsovietskych republík.

Situácia Rusov sa však výrazne zhoršila ešte za predchádzajúceho prezidenta Joea Bidena. Podľa New York Post, ktorý sa odvoláva na uniknutý služobný dokument, bolo pohraničnej službe USA umožnené vpúšťať do krajiny migrantov zo stovky krajín.

Avšak pre občanov Gruzínska, Moldavska, Kirgizska, Uzbekistanu, Tadžikistanu a Ruska platilo iné pravidlo: plnoletí občania týchto krajín mali byť okamžite vyhostení.

Hoci sa podľa oficiálnych údajov takýto postup nemal uplatňovať pri žiadateľoch o azyl, ktorí využili imigračnú mobilnú aplikáciu CBP One pre legálne prekročenie hranice, imigračná advokátka Julija Nikolajevová pre ruský projekt Republic potvrdila, že pri Rusoch to nebolo také jednoznačné.

Väznice pre Rusov

Od júna 2024 sa ruskí žiadatelia o azyl podľa Nikolajevovej dostávali do imigračných väzníc, skadiaľ neboli púšťaní, zatiaľ čo neruskí žiadatelia o azyl boli z väzníc prepúšťaní obratom a svoje právo na získanie statusu utečencov mohli dokazovať na slobode.

Imigračné väznice v USA sú pritom jednou z najviac protirečivých stránok migračnej politiky krajiny a podmienky zadržaných sa čoraz častejšie stávajú objektom kritiky.

Zadržaní sú umiestňovaní v preplnených miestnostiach, kde je nezriedka úbohá úroveň hygieny, zdravotnej starostlivosti a nedostatok normálnej stravy.

Správy Human Rights Watch a Amnesty International poukazujú na nehygienické podmienky či fyzické násilie. V strediskách, v ktorých sa nachádzajú aj ruskí utečenci, dochádza okrem iného k psychickému a fyzickému nátlaku na neplnoletých.

New York Times postrehol, že od začiatku nového Trumpovho mandátu sa začala čoraz častejšie uplatňovať taktika rozdelenia rodiny ako spôsobu prinútenia nelegálnych migrantov opustiť USA.

Pohraničné služby ponúkajú ruským rodinám hľadajúcim azyl buď opustiť krajinu vedno s deťmi, alebo zostať v tábore pre migrantov, avšak s tým, že deti budú poslané do detských domovov alebo náhradných rodín.

Jevgenij a Jevgenija boli danému postupu vystavení v máji tohto roku. Potom, ako sa odmietli vrátiť do Ruska, kde im podľa ich slov hrozilo nebezpečenstvo trestného stíhania, boli rodičia odlúčení od svojho 8-ročného syna Maxima.

Syna poslali úrady do ústavu pre bezprizorné deti a rodičov vrátili do migračného strediska v New Jersey.

Z nových pravidiel Ministerstva zahraničných vecí USA zo 6. septembra zas vyplýva, že Rusi, ktorí sa budú chcieť do Spojených štátov dostať cez turistické, študentské či pracovné vízum, už oň nebudú môcť požiadať v ľubovoľnom diplomatickom zastúpení USA.

Po novom je možné podať žiadosť iba v Astane (Kazachstan) alebo vo Varšave (Poľsko). Na iné konzuláty sa bude možné obrátiť len vo výnimočných prípadoch – napríklad v rámci žiadosti o vízum súvisiace s humanitárnymi, zdravotnými alebo politickými dôvodmi.

Trpká príchuť domova

Dňa 27. augusta americké úrady vyhostili z krajiny 30 až 60 občanov Ruska. Medzi nimi bolo niekoľko ľudí, ktorým podľa ich vyhlásenia hrozilo vo vlasti politické prenasledovanie, ale aj jeden príslušník Ozbrojených síl Ruskej federácie, ktorý bol v tom čase v Rusku obvinený za svojvoľné opustenie jednotky – dezerciu.

Keďže nateraz nejestvujú priame letecké linky medzi Spojenými štátmi a Ruskom, k vyhosteniu došlo cez tretiu krajinu – s prestupom v Egypte.

Lietadlo s deportovanými Rusmi pristálo na ruskom letisku Domodedovo. Ruskí pohraničníci vystavili vrátených občanov dlhým previerkam a výsluchom – nateraz sa vie o zadržaní jedného človeka a o niekoľkých, ktorí boli prepustení výmenou za podpísanie vyhlásenia o neopustení krajiny.

Podľa informácií zakladateľa portálu Gulagu.net Vladimira Osečkina vypočúvali pohraničníci všetkých navrátilcov z USA, pričom boli vystavení psychickému nátlaku a niektorí aj použitiu hrubej sily. Siedmim deportovaným Rusom podľa Osečkina hrozí začatie trestného stíhania.

Utečenci v USA s ruským občianstvom, ktorým hrozí deportácia, nemajú prakticky žiadne možnosti, ako sa vyhosteniu vyhnúť. Pokusy o zmenu letu v mieste prestupu z USA do Ruska sa končia použitím sily.

Ruskí opoziční politici nachádzajúci sa v emigrácii poslali kanadskému premiérovi Markovi Carneymu list s prosbou o poskytnutie azylu tým Rusom, ktorých USA vyhosťujú do Ruska.

List podpísala vdova opozičného lídra Alexeja Navaľného Julija Navaľná a bývalí politickí väzni Vladimir Kara-Murza a Iľja Jašin – teda trojica najvplyvnejších predstaviteľov občianskej opozície.

"Ľudia, ktorí utiekli pred kremeľskými represiami a putinskými väznicami sa ocitajú vo väzniciach amerických," zhŕňajú predstavitelia ruskej opozície v liste.

Štandard sa obrátil na Verejnú prijímaciu kanceláriu Iľju Jašina v Berlíne – tá nateraz migráciu do USA ruským občanom neodporúča.

"Ľudí tam často umiestňujú do migračných väzníc (Detention Center), v ktorých panujú nevyhovujúce podmienky. Americký úrad pre imigráciu a colné presadzovanie práva (U.S. Immigration and Customs Enforcement, ICE) pravidelne rozdeľuje rodiny – jedného z manželov môžu nechať za mrežami a druhého prepustiť či poslať do inej väznice," potvrdzuje pre Štandard správy z USA Jašinova kancelária.

Rozhodnutia o udelení či neudelení víza sa podľa kancelárie naťahujú a nezriedka ide o mesiace i roky, počas ktorých žijú Rusi v neustálom strachu z deportácie.

Starý svetadiel

Situácia s humanitárnymi a inými druhmi víz pre Rusov je síce v krajinách Európskej únie lepšia ako v USA, avšak nie je ideálna.

Obzvlášť prekvapujúco to vyzerá v kontexte vyhlásení lídrov európskych štátov o potrebe podporovať opozične ladených Rusov.

V rezolúcii Európskeho parlamentu z februára 2024 pri príležitosti úmrtia kremeľským režimom väzneného opozičného ruského lídra Alexeja Navaľného poslanci vyjadrili svoj postoj jasne: "EÚ a jej členské štáty by mali prejaviť neochvejnú podporu nezávislej ruskej občianskej spoločnosti a demokratickej opozícii."

Jednou z prvých krajín, ktoré poskytovali azyl ruským dezertérom, a to aj bez dokladov, bolo Francúzsko.

Podľa portálu Schengen News udelilo Nemecko za prvé dva roky od začiatku plnohodnotnej invázie azyl viac ako dvom tisícom Rusov.

Podľa Verejnej prijímacej kancelárie Iľju Jašina v Berlíne však Nemecko aj tak nie je najlepšia voľba.

"Kým v Taliansku alebo Írsku sa úspešnosť udelenia azylu blíži k 70 – 80 percentám, v Nemecku je to 7 – 11 percent. Takmer isté získanie azylu v Nemecku majú predovšetkým LGBT osoby. Takisto hrá žiadateľovi o azyl do karát, ak ovláda jazyk krajiny, ktorej chce útočisko získať – šance sa výrazne zvyšujú," vysvetľuje Štandardu Jašinova kancelária v Berlíne.

Nemecko navyše podľa kancelárie dočasne pozastavilo vydávanie humanitárnych víz – následne vyhlásilo, že výdaj obnovilo, čo už podľa Jašinovej kancelárie v Berlíne skutočne v praxi badať.

"V Holandsku je zas situácia s udeľovaním víz neprehľadná pre utváranie novej vlády. Holandsko už pomohlo mnohým ruským emigrantom, za čo mu patrí naša vďaka, no protiimigračná rétorika možnej novej vlády sa môže pretaviť do legislatívy a tá sa dotkne aj migrantov z Ruska, nielen tých z Afriky, Ázie či Latinskej Ameriky," približuje Jašinova kancelária.

Česká republika, Fínsko, Poľsko, Litva, Lotyšsko a Estónsko v prvých dňoch ruskej mobilizácie vyhlásili, že nebudú poskytovať azyl Rusom, ktorí sa snažia vyhnúť službe v ruskej armáde, a teda invázii na Ukrajinu.

Dňa 8. júna 2025 sa v Bruseli konalo stretnutie zamerané na práva Rusov s protirežimovými postojmi. Zúčastnili sa ho europoslanci, ochrancovia práv a predstavitelia ruskej občianskej opozície: Julija Navaľná, Vladimir Kara-Murza a Iľja Jašin.

Podľa Deutsche Welle sa diskusia začala premietaním dvojminútového videa, na ktorom dezertéri a iní občania Ruska, snažiaci sa opustiť krajinu, hovorili o ťažkostiach, s ktorými sa stretli v krajinách EÚ.

Hovorili aj o svojom strachu z núteného vrátenia sa do domovskej krajiny. "Nečakáme zvláštne zaobchádzanie – prosíme o bezpečnosť, dôstojné zaobchádzanie a právo žiť bez strachu," hovorili Rusi na videu.

V súvislosti s vízovými obmedzeniami nemožno nespomenúť Českú republiku. Tamojší vládni politici sú svojimi vyhláseniami a krokmi voči Rusku známi, hoci častejšie si to odnášajú ruskí emigranti než kremeľský režim.

Okrem kolektívnej zodpovednosti Rusov za inváziu na Ukrajinu hovorili často o nutnosti bojovať s režimom a všemožne sa vyhýbať mobilizácii.

Avšak Praha ako jedna z prvých v EÚ odmietla udeľovať azyl Rusom, ktorí ušli od mobilizácie. Minister zahraničných vecí Jan Lipavský pre Reuters povedal, že tí, čo z Ruska "odchádzajú iba preto, že si nechcú plniť svoje povinnosti, ktoré im uložila ich vlastná vláda, nespĺňajú kritériá na udelenie humanitárneho víza". Rusi, ktorým bolo takéto vízum zamietnuté, putovali v radoch inváznej armády na Ukrajinu.

A vyhlasovaná podpora ruskej a bieloruskej opozície sa napokon scvrkla na program Občanská společnost s kvótou 500 víz ročne pre novinárov, ochrancov práv a aktivistov z oboch krajín.

Inak pod Tatrou

Od začiatku ruskej invázie na Ukrajinu zaujímalo Slovensko vo vzťahu k udeľovaniu víz vyrovnanejší postoj.

V reakcii na mobilizáciu Bratislava síce vylúčila možnosť plošného udeľovania humanitárneho víza na základe snahy ruského občana vyhnúť sa brannej povinnosti, avšak vtedajší hovorca ministerstva zahraničných vecí Juraj Tomaga dodal, že každá žiadosť sa bude posudzovať individuálne.

Slovensko od začiatku ruskej invázie ani raz plošne nezrušilo možnosť získania víza – dostať sa na Slovensko mohli predovšetkým ruskí občania, ktorí by na Slovensku pracovali, študovali či sa chceli spojiť so svojimi rodinnými príslušníkmi, ktorí sa už na Slovensku boli zdržiavali. Išlo teda o vízum typu D.

Vydávanie turistických víz pre ruských občanov bolo obnovené 28. augusta tohto roku – informovalo o tom vízové stredisko BSL International.

Dojmy zo získavania slovenského dlhodobého víza v Moskve však neboli vždy kladné. Štandard oslovil ruskú študentku Alexandru, ktorá mala v januári 2023 odletieť do Bratislavy s cieľom štúdia.

"V deň podania podkladov na vízum sa so mnou zamestnanci veľvyslanectva odmietali rozprávať – obviňovali ma z ruskej invázie na Ukrajinu a hovorili, že môj život nebude nikdy taký ako doteraz. Nech sa ani nesnažím do EÚ dostať," spomína Alexandra.

Podklady v ten deň slovenské veľvyslanectvo neprijalo. V Rusku sa už dlhšie Alexandra necítila bezpečne, pretože jej okolie vedelo, že sa v Moskve zúčastnila protestu proti ruskej invázii – neprijatie dokumentov zo strany slovenského veľvyslanectva jej na pokoji nepridalo.

"Záležitosť sa pohla z miesta až po tom, keď som napísala list slovenskému ministerstvu školstva a sťažovala som sa na otvorenú diskrimináciu založenú na mojej národnosti," vysvetľuje mladá študentka.

Alexandra sa tak napokon na Slovensko dostala a v súčasnosti pokračuje v štúdiu na slovenskej vysokej škole. Nie každý uchádzač mal však toľko šťastia.

Lekárka Natalija z Rostovskej oblasti dostala pracovnú ponuku zo zdravotníckeho zariadenia v košickom kraji.

"Vopred som sa oboznámila s požiadavkami pre vízum na webe veľvyslanectva. Priniesla som svoj apostilovaný diplom preložený do slovenčiny [redakcii Štandardu bol predložený, pozn. red.] – pracovníci veľvyslanectva ho však neprijali s tým, že je to zbytočný dokument a vôbec ho na získanie víza netreba," hovorí pre Štandard Natalija.

Ako ďalej tvrdí, vízum jej napokon slovenské veľvyslanectvo neudelilo, a to práve pre chýbajúci diplom, ktorý si po prvotnej konzultácii nebrala so sebou na odovzdávanie podkladov.

"Požiadavky pre vízum sa očividne menili v závislosti od nálady pracovníka a jeho subjektívnych prianí," hodnotí mladá ruská lekárka.

Ako pre Štandard uviedla Verejná prijímacia kancelária Iľju Jašina v Berlíne, každý prípad je osobitý a nemožno vopred zaručiť schválenie ani odmietnutie udelenia víza.

"Významnú úlohu zohráva – koniec koncov – nakoľko je človek známou osobnosť, aký má životopis, v prípade žiadostí o azyl pravdepodobnosť prenasledovania v domovskej krajine a možnosť dokázania tohto risku, a v neposlednom rade podpora miestnych právnikov a mimovládnych organizácií (Vyvozhuk, InTransit, pre LGBT osoby EQUAL PostOst)," zhŕňa na dôvažok Jašinova kancelária.

Ruským migrantom pripomína, že všeobecné odporúčanie pre nedostatočnú transparentnosť a neprehľadnosť azylového procesu v jednotlivých krajinách nejestvuje.

Treba jednoducho triezvo vyberať krajinu, v ktorej sa chce ruský migrant legalizovať a – predovšetkým – nenádejať sa, že proces bude rýchly a jednoduchý.