Vybrané skupiny ľudí sa tejto kontrole vyhnú, a to konkrétne vojaci, bezpečnostné zložky, ale aj zamestnanci Únie.

Úzko vyselektovaná časť verejnosti tak kontrole podliehať nebude, pretože navrhovatelia zrejme usúdili, že zamestnanci EÚ – čo môžu byť aj politici a úradníci – nie sú prirodzene podozriví zo zneužívania detí.

Nič na tom nemení ani fakt, že hoci Dánsko predsedá Rade EÚ a danú legislatívu pretláča, bývalý dánsky minister priemyslu Henrik Sass Larsen bol odsúdený na štyri mesiace väzenia za držbu tisícok obrázkov sexuálneho zneužívania detí.

Sudkyňa upozorňuje nielen na pokrytectvo

Na túto a podobné absurdity pripravovaného návrhu upozornila sudkyňa a členka Súdnej rady SR Dana Jelínková Dudzíková.

Sudkyňa Jelínková Dudzíková poukazuje na paradox, že predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová odmietla ukázať obsah svojho telefónu pri podozrení z masívnej korupcie pri nákupe vakcín, no pri schválení nariadenia bude práve Komisia vydávať usmernenia pri sledovaní mobilných telefónov.

Okrem ukážkového pokrytectva sudkyňa Dudzíková poukazuje aj na skutočnosť, že mnohé členské štáty majú pri nariadení obavy z prekračovania práva na súkromie. Sudkyňa pripomína, že v tomto smere nepôjde iba o narúšanie súkromia, ale aj bankového či daňového tajomstva, ktoré je často obsahom komunikácie.

Nariadenie a jeho implementácia do právneho priestoru EÚ má základ v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii a v dátach Národného centra pre nezvestné a vykorisťované deti (NCMEC).

Masívne sledovanie založené na neznámych dátach

Sudkyňa v prípade dát NCMEC hovorí o tom, že centrum registrovalo jeden milión nahlásených podozrení zo zneužívania detí v členských štátoch EÚ. Hoci predkladatelia návrhu nariadenia vychádzajú z týchto dát, vôbec neuviedli, ktoré členské štáty to sú a o aký počet nahlásení ide. Teda či problém majú všetky krajiny rovnomerne alebo iba niektoré krajiny s vysokým počtom podozrení.

Daná skutočnosť je totiž podstatná z hľadiska posúdenia, či je potrebné upraviť legislatívu na úrovni EÚ alebo iba špecifické krajiny musia zlepšiť ochranu maloletých.

Členka Súdnej rady SR Dudzíková hovorí, že Centrum EÚ na predchádzanie sexuálnemu zneužívaniu detí a boj proti nemu bude zamestnávať odborníkov, ktorí budú dohliadať na dodržiavanie nariadenia. Samotné nariadenie však „neuvádza žiadne špeciálne požiadavky“ na tieto osoby a iba hovorí o potrebe mať „rozpočtové, administratívne a manažérske zručnosti“.

Podľa Dudzíkovej teda títo úradníci bez osobitnej špecializácie budú „vytvárať databázu nejakých algoritmov, ktoré sú škodlivé, budú jednotným komunikačným kanálom, kde sa bude všetko reportovať, a to vrátane podrobných prepisov konverzácie“.

Úradníci budú kontaktovať deti, dáta dostanú mimovládky

Dudzíková ďalej hovorí, že úradníci budú „môcť kontaktovať maloleté dieťa prostredníctvom operátorov tak, že obídu jeho rodičov“, ak budú mať podozrenie, že dieťa je vystavené zneužívaniu. Masívne sledovanie však bude vykonávať umelá inteligencia, ktorá môže chybne vyhodnotiť skutočnosti, či vôbec dochádza k nejakému nezákonnému konaniu.

Sporné bude aj nasledujúce konanie: ak dieťa pracovníkom centra potvrdí zneužívanie, ktoré však v skutočnosti nebude prebiehať, nie je zrejmé, ako, kto a na základe čoho bude tieto skutočnosti vyhodnocovať.

Podľa sudkyne je mimoriadne nebezpečné aj zneužívanie celého systému, a to v podobe, keď sa iná osoba bude vydávať pred dieťaťom za pracovníka centra práve s cieľom zneužiť maloletého.

Za šokujúcu považuje sudkyňa skutočnosť, že na „účely vedy a výskumu budú môcť s týmito informáciami manipulovať a disponovať tak, že ich budú môcť dať mimovládnym organizáciám, zdieľať ich v nejakom rozsahu (nepíše sa v akom), ako aj ďalším polootvoreným a poloverejným spoločnostiam“.

Rozpor s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a mnohými oblasťami práva

Z hľadiska financovania bude centrum spadať pod Európsku komisiu, ktorá bude vydávať usmernenia k nariadeniu. Každý členský štát bude mať vlastné koordinačné orgány, ktoré budú môcť od tohto centra žiadať informácie, pričom centrum ich bude poskytovať v rámci možností bezplatne.

Podľa sudkyne Dudzíkovej to môže znamenať, že „vôbec nie je vylúčené, že členským štátom vznikne povinnosť platiť si za služby toho centra, aby im to centrum pomohlo pri naplnení úloh, ktoré vyplývajú z tohto nariadenia“.

Sudkyňa ďalej poukazuje na to, že masívne plošné sledovanie pre rozpor so základnými právami zakazuje judikatúra Súdneho dvora EÚ. Z právneho hľadiska tak nariadenie ide nielen proti judikatúre súdov, ale podľa Dudzíkovej zasahuje aj do trestnoprávnej, spotrebiteľskej a rodinnej roviny práva.

Dudzíková v tomto smere vyjadrila obavy, aby na základe chybných vyhodnotení centra nedochádzalo k odoberaniu detí rodičom, ktorí v celom procese ani nemusia vedieť o nejakom probléme, keďže ich centrum môže podľa nariadenia úplne obísť v komunikácii s dieťaťom. Okrem dotknutého práva na súkromie bude nariadenie zasahovať aj do práva na ochranu osobných údajov, do slobody prejavu a do slobody šírenia informácií.

Problematické je nariadenie aj z pohľadu ochrany spotrebiteľa, keď bude musieť používateľ jednotlivých služieb „nútene“ súhlasiť s dobrovoľným monitorovaním správ, ak bude chcieť komunikovať na diaľku. Keďže nariadenie bude platiť v celej EÚ, občan nebude mať na výber, iba sa podriadiť nútenej kontrole. Takéto praktiky sú v rozpore s právami spotrebiteľa.

Iba krok od nezákonnej kriminalizácie

Sudkyňa pri spornom nariadení poukazuje aj na praktický príklad toho, ako ľahko môže dôjsť ku kriminalizácii osoby. V rámci komunikácie rodinných príslušníkov je bežné, že si posielajú fotky a videá z dovoleniek či iných aktivít. Ak na nich bude zachytené maloleté odhalené dieťa v mori, táto skutočnosť môže byť vyhodnotená systémom ako „zneužívanie detí“.

Umelá inteligencia totiž nedokáže spoľahlivo rozlíšiť zasielanie rodinných fotografií s dieťaťom a ich reálne nezákonné šírenie na účely pornografie. Ak systém vyhodnotí aj rodinnú fotografiu ako kriminálny čin, okamžite budú dotknuté osoby podozrivé zo šírenia detskej pornografie. Zrejme nie je potrebné vysvetľovať, aké zásadné dosahy to môže mať na život nevinného človeka.

V súčasnosti je na sledovanie osôb potrebný súhlas súdu. EÚ a jej úradníci sa prostredníctvom nariadenia dostanú nad úroveň súdov a žiaden súhlas potrebovať nebudú. Naopak, budú to práve vnútroštátne súdy, ktoré budú odovzdávať komunikáciu úradníkom s pochybným odborným zázemím.

Nulová kontrola a koniec GDPR

Jelínková Dudzíková ďalej hovorí, že citlivé dáta a konverzácie, ktoré budú obsahovať napríklad lekárske skutočnosti alebo obsah podobnej medicínskej povahy, budú rovnako kontrolované neznámymi osobami v centre, čo je z právneho hľadiska neprípustné.

Sudkyňa sa ďalej pýta: „Ako si bude môcť používateľ služby – aj dospelý človek, ktorý je monitorovaný – overiť, aké osobné údaje o ňom centrum EÚ zhromaždilo, a ako bude môcť uplatniť právo na ich výmaz? Nariadenie Chat Control robí z úradov na ochranu osobných údajov bezzubých štatistov a z GDPR zdrap papiera.“

Možných scenárov zneužívania systému, neopodstatnených zásahov do práv osôb, ako aj zjavne protiprávnych krokov vyplývajúcich z nariadenia je nespočetne mnoho. Oblasť politických práv, zamestnania, v ktorých je tajomstvo komunikácie kľúčové – ako napríklad aj pri novinároch –, ale aj iné citlivé úrady členských štátov.

Tieto všetky oblasti predstavujú nekonečné možnosti toho, ako nastane sledovaním komunikácie jednoznačné porušovanie práv osôb.

Diktátori by návrhu nariadenia tlieskali

Orwellovský plán na dokonalý monitoring obyvateľstva jednoducho zasiahne do každej sféry života občana a jeho komunikácia už nebude súkromná. Nie sú síce známe dáta, ktoré by tieto praktiky podporovali, ale to zrejme európskym zákonodarcom neprekáža.

Stačí im iba šľachetná myšlienka ochrany detí. Na absolútnu kontrolu nad všetkou komunikáciou v Európe. Tento odsek podčiarkuje absurdnosť celého návrhu.

Ochrana detí bude, samozrejme, iba pred „bežným človekom“. Deti podľa nariadenia nemusia byť chránené pred vybranou spoločnosťou zamestnancov EÚ. Tí majú na rozdiel od „plebsu“, ktorý ich živí, právo na súkromie.

Nariadenie je v rozpore s judikatúrou európskych súdov, ktorá hovorí o obmedzovaní práv iba vtedy, ak je to nevyhnutné v demokratickej spoločnosti. V demokratickej spoločnosti nie je vôbec nevyhnutné, aby úradníci a mimovládky neustále sledovali a vyhodnocovali, či je obyvateľstvo dostatočne „poslušné“.

Plošné sledovanie občanov zo strany európskych úradníkov totiž priamo hovorí, že všetci sú podozriví zo sexuálneho zneužívania detí, a preto ich treba monitorovať. Chat Control dáva obrovské kompetencie Európskej komisii a novému centru v Haagu, zatiaľ čo členské štáty strácajú kontrolu.

Najviac však stráca občan – mnohé svoje práva a svoje súkromie. Dostáva sa do pozície postavy z orwellovského románu, zatiaľ čo každý svetový diktátor bledne závisťou, ako skvelo si to úradníci z Bruselu vymysleli.