Samuel Kolesár

Kamenický má čiastočne pravdu aj v druhej premise – za súčasný stav verejných financií môžu do veľkej miery Matovičove atómovky a rozhadzovanie peňazí na nezmysly. Áno, vtedajším vládam padli do vienka bezprecedentné krízy, ale hospodárili, akoby bola kasa bezodná.

No maslo na hlave má aj vláda, ktorá tu bola pred Matovičom. Často používaný ukazovateľ dlhodobej udržateľnosti verejných financií totiž stúpol do kritického pásma v poslednom roku Pellegriniho bačovania na premiérskej stoličke. Po tom, čo sa v marci 2019 schválilo zastropovanie veku, v ktorom sa odchádza do dôchodku, na 64 rokov.

Medzičasom sa už pevná hranica zrušila, no vďaka súčasnej vláde pribudlo kvantum iných sociálnych výdavkov.

Kamenický totiž pri megasume 4,7 miliardy eur, ktorú súčasná vláda za dva roky „skonsolidovala“, všetkých vodí za nos. Iste, balíky, ktoré sa predstavili v ostatných dvoch rokoch, boli gigantických rozmerov. Z tohto pohľadu čísla sedia.

No ak by sa o tieto sumy zlepšila bilancia rozpočtu, tak dnes nemáme deficit 5,3 percenta HDP, ale niekde pod štyrmi percentami.

Nemalá časť peňazí zo 4,7-miliardového balíka šla hore komínom. Na nové výdavky, vo viacerých prípadoch trvalého charakteru. Napríklad na plošné trináste dôchodky, zdravotníctvo či ministerstvo športu.

Nie div, že Rada pre rozpočtovú zodpovednosť ešte pred predstavením nového balíka skonštatovala, že Kamenického 35 opatrení „malo potenciál znížiť deficit o 2,5 percenta HDP v roku 2028, no nové trvalé výdavky vo výške 1,4 percenta HDP znížili čistý efekt na 1,1 percenta HDP“. A deficit bez dodatočnej konsolidácie odhadla pre rok 2028 na šesť percent HDP.

Každému tak musí byť jasné, prečo teraz prichádza vláda s ďalšími nepríjemnými správami. A ďalšími krokmi, ktoré mnohých zabolia.

Každý bude nahlas kritizovať to, čo ho najviac ovplyvní. Živnostníci výrazne vyššie odvody, zamestnávatelia nutnosť dlhšie vyplácať náhradu mzdy počas práceneschopnosti, nezamestnaní krátenie dávok, zamestnanci s vyššou výplatou zase prísnejšie progresívne zdanenie.

Nič z toho nie je príjemné, ale niekde sa škrtať, alebo naháňať príjmy muselo. Otázkou je, či to nešlo spraviť na vhodnejších miestach.

Po transakčnej dani totiž znova prichádzajú opatrenia, ktoré penalizujú ekonomickú aktivitu. Na jednej strane chceme nezamestnaných motivovať, aby pracovali, na druhej strane budú čisté zárobky nižšie. V prípade živnostníkov pre rastúce odvody, v prípade zamestnancov pre prísnejšiu progresívnu daň či vyššie poplatky do zdravotnej poisťovne.

Treba však vyzdvihnúť, že tretí balík konsolidácie konečne pripomína aj šetrenie a s výnimkou energopomoci, ktorá by mala byť krytá z eurofondov, neobsahuje nové vládne výdavky. Väčšina z komunikovanej sumy by sa tak naozaj mohla ušetriť a výrazne prispieť k zníženiu schodku slovenského rozpočtu.

Pozitívom je, že štát začína šetriť sám na sebe, hoci zatiaľ nie je isté, či sú všetky ciele reálne. Ak by sa napríklad energodotácie nepodarilo uhradiť z európskych zdrojov, deklarované úspory na verejných výdavkoch by neboli 1,3 miliardy, ale „len“ necelých 900 miliónov eur.

Viaceré opatrenia tiež majú len dočasný charakter. Napríklad rušenie dvoch sviatkov (a to ešte vôbec nie je isté, či 6. január prejde cez zmluvy s Vatikánom) či zmrazenie valorizácie platov v štátnej správe a trinástych dôchodkov.

Nevyriešený ostáva naďalej hlavný rozpočtový problém, ktorým je dôchodkový systém a jeho súčasné nastavenie. Populácia jednoducho starne, detí sa rodí menej, podiel pracujúcich na jedného seniora v penzii postupne padá.

Či sa nám to páči, alebo nie, ľudia v produktívnom veku jednoducho nie sú schopní ufinancovať penzie dôchodcov. Už teraz na to celkový objem odvodov do Sociálnej poisťovne nestačí. Ak by jej štát neprispel takmer troma miliardami (ktoré nie sú z odvodov, ale daní a iných zdrojov), tak by vlani zaknihovala stratu 1,8 miliardy eur.  

Dôchodkovému systému by výrazne prospelo, ak by sa trináste dôchodky nielen zmrazili, ale zrušili, alebo aspoň boli adresnejšie. Pri energopomoci sa na to taktiež čaká už dobré dva roky. To, že ju (zrejme) pokryjú európske zdroje, sa síce na tlačovke dobre komunikuje, ale nie je to reálna úspora, len účtovná.

Znova tak ťažisko tretej fázy konsolidácie leží na príjmovej strane, hoci daňové a odvodové príjmy sa už teraz podľa rozpočtovej rady pohybujú na najvyššej úrovni od roku 1996. Empirické poznatky pritom jasne hovoria, že šetrenie bolí ekonomiku menej, ako vyššia daňová záťaž.