Ochráni zmena ústavy kresťanské hodnoty a prečo sa sústreďujeme len na „pikantné“ prikázania?

V súčasnej debate o zmene ústavy sa často ozývajú slová o ochrane rodiny, tradičných hodnôt a o potrebe jasného právneho rámca. Kresťanské hodnoty treba „vpísať“ do základného zákona štátu. Na prvý pohľad je to sympatická snaha: mať ich pevne ukotvené v najvyššom právnom dokumente. No stojí za to položiť si otázku: stačí to?

Arcibiskup Cyril Vasiľ vo svojej pamätnej homílii v Nitre pri príležitosti sviatku svätých Cyrila a Metoda ešte v roku 2011 upozornil, že svätí solúnski bratia sa často stávajú obeťami účelového využívania. Aj ich mená sa neraz použili ako prázdne heslá, aby si niekto zvýšil kredit. Podobný jav sa môže ľahko zopakovať aj dnes. Naša ústava sa predsa na cyrilo-metodské duchovné dedičstvo odvoláva už v preambule.

Lenže tu narážame na slabé miesto ústavných zmien. Samotná existencia zákona či článku ústavy ešte nikdy nikoho neurobila lepším. Veď už dnes máme v ústave zakotvené, že „ľudský život je hodný ochrany už pred narodením“. Čo na to tých päťtisíc detí, ktoré ročne nedostanú šancu narodiť sa pre umelý potrat? Od roku 2000 máme platné takzvané vatikánske zmluvy, ale ich záväznosť sa spochybňuje alebo obchádza.

Stačí teda len dopísať ďalšiu vetu, aby sme si boli istí, že spoločnosť bude žiť podľa navýšených kresťanských hodnôt?

A čo prikázania pre náš praktický kresťanský život?

Iným problémom je prílišná selektivita. Aj my kresťania sa v Desatore sústreďujeme len tie prikázania, ktoré sú „pikantné“. Rezonujú najmä päťka a šestka: „Nezabiješ!“ a „Nezosmilníš!“ Áno, tieto témy sú dôležité. Veď ide o život a vzťahy. Ale prečo tak málo počuť o iných Božích príkazoch, ktoré majú určovať náš praktický kresťanský život?

Čo tak „Nepokradneš!“? A predsa sa toleruje drobná i veľká korupcia, podvody a beztrestné obohacovanie sa na úkor slabších. „Nevezmeš Božie meno nadarmo!“ A predsa sa Božie meno či odkaz svätých zneužíva na politické kampane a ideologické zápasy. „Nebudeš krivo svedčiť!” A predsa si s chuťou zgustneme na mediálnych lynčoch. Koho pritom zaujíma hyenizmus novinárov a ich často nepreverené a prifarbené „dôkazy”?

Ako môže tieto úvahy obohatiť posolstvo evanjelia? Keď sa farizeji snažili od Ježiša vymôcť jednoduché odpovede na komplikované otázky, on vždy poukázal na hlbší a širší kontext. Nezastavil sa na povrchu zákona, ale odkazoval na pôvodný Boží zámer: „Na počiatku to tak nebolo…“ (Mt 19, 8) Podobne aj dnes – ak sa diskusia zastaví na otázke, či vložiť do ústavy jednu vetu alebo nie, míňa podstatu.

Ako zakotviť kresťanské hodnoty do nášho života?

Oveľa vážnejšia otázka znie: ako zakotviť kresťanské hodnoty do života spoločnosti tak, aby sa nielen zapisovali do dokumentov, ale aj žili v rodinách, školách, v politike a v podnikaní?

Samozrejme, niekto môže namietať, že aj zákony formujú kultúru. Ak máme „nezrelé a nezdravé“ zákony, ťažko môžeme čakať „zrelú a zdravú“ spoločnosť. Pravda je, že ide o obojsmerný vzťah. Zákony sú výrazom hodnotového nastavenia národa, ale národ sa nenapraví iba novelou ústavy.

Použijúc úvodný obraz, svätý Metod síce tiež zostavil Nomokánon, prvú zbierku cirkevných a civilných zákonov v staroslovienčine, no hlavným prívlastkom solúnskych bratov nebolo zákonodarcovia, ale vierozvestcovia. Všetko ostatné podriadili tomu prvoradému – ohlasovaniu evanjelia.

Zmena ústavy môže byť dôležitým krokom, ale nikdy nebude stačiť

Skôr než sa pasujem do roly ochrancu kresťanských hodnôt, mal by som sa najskôr pozrieť do zrkadla svedomia. Som sám verný všetkým prikázaniam? Alebo si z Desatora vyberám len to, čo sa mi práve hodí, a ostatné bagatelizujem?

Dedičstvo svätých Cyrila a Metoda nemá len ozdobný, ale predovšetkým záväzný charakter. Jeho jadrom je evanjelium, ktoré nemožno zredukovať na heslo, zákon či paragraf. Je to živé Božie slovo, ktoré potrebuje preniknúť do sŕdc. Preto zmena ústavy môže byť dôležitým krokom, ale nikdy nebude stačiť.

Bez obrátenia sŕdc zostane len prázdnou literou. Otázka, kto vládne tejto krajine, je dôležitá. No omnoho dôležitejšie je, kto alebo čo ovláda moje srdce.

Potrebujeme nielen nové paragrafy, ale aj nových Cyrilov a Metodov – ľudí, ktorí sa nebudú báť priniesť evanjelium do konkrétnych vzťahov a jazykov dnešného sveta.