Východ má tendenciu sláviť, Západ dokazovať
Korene slávenia udalosti siahajú do štvrtého storočia do priestoru kresťanského Východu, kde majú typický liturgický charakter. Krátko nato sa pridáva aj kresťanský Západ, ale ten sa nad touto pravdou viery zamýšľal najskôr dogmaticky, špekulatívne. Tento rozdielny prístup k jednej a tej istej udalosti sa odrazil aj na rozdielnych názvoch sviatku.
Západ má pri pohľade na toto tajomstvo tendenciu najskôr dokazovať, aby potom mohol so spokojným svedomím sláviť. Kresťanský Východ má svoj špecifický prístup, keď pri pohľade na dané tajomstvo ho túži najprv sláviť, kontemplovať. Táto tendencia sa premieta aj do bežnej terminológie, keď východný kresťan častejšie hovorí o „slávení“, a nie o „slúžení“ svätej liturgie. Rovnako pri udalosti zosnutia či nanebovzatia Bohorodičky je v centre oslava Boha, ktorý prijíma človeka tak, ako ho zamýšľal a stvoril, teda celistvo.
Nie je náhoda, že práve touto pravdou viery východní kresťania uzatvárajú svoj liturgický rok, ktorý sa končí 31. augusta: človeka nemožno rozdeliť. Človek je jednota tela, duše a ducha. Ak túto jednotu rozbijem, už nemôžem hovoriť o človeku. Preto Boh prijíma človeka – Presvätú Bohorodičku – celú aj s telom.
Rôzne smery vnímajú telo negatívne ako väzenie duše, z ktorého sa človek musí oslobodiť. Kresťanstvo však nehovorí o zničení tela, ale o jeho premene, teda o prijatí do najužšieho spoločenstva s Bohom, ktoré označuje pojmom nebo. Ježiš Kristus svojím odchodom do neba doň otvára vstup celému človeku. A Presvätá Bohorodička je prvý človek (nielen duša), ktorý tento vchod použil.
Závet Bohorodičky má len päť slov
Z obsahu sviatku i jeho kontextu vyplývajú praktické následky. Vo viacerých oblastiach sa presadzuje takzvaný holistický prístup, ktorý nás chce presvedčiť, že človeka a jeho situáciu pochopíme lepšie, ak ho vnímame ako celok. Sviatok Nanebovzatia Panny Márie či Zosnutia Presvätej Bohorodičky chce pretlmočiť rovnaký odkaz v duchovnej rovine: intímna jednota s Bohom znamená integritu človeka.
Preto je súčasťou sviatku aj opätovné čítanie „závetu“ Presvätej Bohorodičky. Je to jej posledná veta zaznamenaná v kánonických evanjeliách: „Urobte všetko, čo vám (Ježiš Kristus) povie“ (Jn 2, 5). Inými slovami, ide o pozvanie k holistickému prístupu v tom najdôležitejšom vzťahu.
Požehnanie kvetov a štvrté pôstne obdobie
Sviatok Zosnutia je vo východných cirkvách spojený s požehnávaním kvetov a liečivých bylín. Tento zvyk pochádza pravdepodobne z tradičného presvedčenia, že po Máriinom nanebovzatí sa jej hrob naplnil „nebeskou vôňou“ a kvetmi (porov. svätý Germán: Prvá homília na Zosnutie). Liečivé byliny sa požehnávajú na pamiatku mnohých uzdravení a mimoriadnych milostí udelených pútnikom pri Máriinom hrobe (porov. svätý Ján Damaský: Homília na Zosnutie I, 13). Tento zvyk zrejme súvisel aj so snahou odstrániť poverčivé zaklínadlá a šarlatánstvo.
Dôležitosť sviatku podčiarkuje aj skutočnosť, že ho východné cirkvi spájajú s dvojtýždňovým pôstnym obdobím, ktoré mu predchádza. Účel štvrtého pôstneho obdobia je v princípe rovnaký ako pri prvých troch: neslúži ako nátlak na Boha, aby dal človeku, čo chce. Má byť skôr prípravou na prijatie toho, čo mu chce dať Boh. Známy teológ Karl Rahner hovorí, že Mária je ikonou toho, čo Boh chcel urobiť z človeka na začiatku, a toho, čo urobí z človeka na konci.
Máriino Nanebovzatie je znamenie, ktoré udržuje našu nádej, že raz aj my budeme úplne premenení v Bohu.
Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.sk.
