Ústavná sloboda hlasovania poslancov je ilúzia

Zmena Ústavy SR týkajúca sa problematiky dvoch pohlaví či výchovno-vzdelávacích procesov prešla hlasovaním v Národnej rade SR prekvapivo. Za návrh síce hlasovalo okrem koalície aj dvanásť poslancov z opozície vrátane KDH, no najväčšiu kritiku od progresivistickej časti opozície zožalo Hnutie Slovensko na čele s Igorom Matovičom, ktorého poslanci Krajčí a Krátky pridali svoje hlasy k ústavnej väčšine pri hlasovaní.

Poslanci Marek Krajčí a Rastislav Krátky totiž podporili zmeny v Ústave SR v rozpore s tým, čo tvrdili iba deň pred hlasovaním. Neskôr ako dôvod zmeny svojho postoja uviedli potrebu presadiť ústavné zmeny, na ktoré by už vraj v budúcnosti nebol priestor.

Obaja poslanci sa odvolali na svoje ústavné právo vykonávať mandát podľa svojho svedomia a presvedčenia, bez viazanosti príkazmi, s tým, že „sa naskytla možnosť povýšenia šiestich konzervatívnych hodnôt na ústavný princíp“. Z pohľadu Krajčího a Krátkeho teda išlo o hlasovanie o hodnotových otázkach.

Hlasovať slobodne je ústavné právo

Každý poslanec Národnej rady SR má právo na výhradu zo svedomia, vďaka čomu Ústava SR neumožňuje nikomu, aby zaväzoval poslanca k spôsobu, akým bude hlasovať. Minimálne v teórii by teda nemal byť poslanec postihovaný za to, ako hlasuje.

Hlasovanie poslancov podľa svojho svedomia a presvedčenia sa už v minulosti nepáčilo predsedovi SNS Andrejovi Dankovi, ktorý navrhoval zaviesť imperatívny mandát. To znamená, že zvolený poslanec by nerozhodoval nezávisle, ale podľa príkazov straníckej centrály.

Imperatívny mandát však nie je len v priamom rozpore s Ústavou SR, judikatúrou Ústavného súdu SR, ako aj európskych súdov, ale aj s podstatou demokratického zriadenia každej krajiny.

Zákaz imperatívneho mandátu opakovane potvrdil Ústavný súd SR. Vo svojom známom náleze pod sp. zn. PL. ÚS 7/2021, týkajúcom sa skrátenia volebného obdobia Národnej rady SR, súd zdôraznil zákaz imperatívneho mandátu aj v súvislosti s referendom o tejto otázke.

Svedomie a presvedčenie poslanca sú nadradené príkazom a želaniam voličov vrátane politických strán či hnutí, ktoré poslanca navrhli ako kandidáta na poslanecký mandát. Jediným obmedzením pri výkone poslaneckého mandátu je Ústava SR.

Ak teda poslanci Krajčí a Krátky hlasovali v zmysle Ústavy SR a podporili jej zmenu aj s vládnou koalíciou, ide o absolútne právne prijateľný spôsob výkonu poslaneckej funkcie. Opäť treba pripomenúť, že iba v teórii.

Zrada od Krátkeho, ľútosť u Krajčího

Predseda Hnutia Slovensko Igor Matovič totiž krátko po schválení novely Ústavy SR pri hlasovaní oboch svojich poslancov hovoril o „zrade“. Okrem množstva verejného osočovania, v ktorom okrem iného nazval Rastislava Krátkeho „vychcaným zbabelcom, ktorý sa vytešuje z pár lajkov a potlesku vo svojej bubline“, pristúpil aj k razantnejším krokom.

Po úvodnej výzve, aby sa Krajčí a Krátky vzdali poslaneckého mandátu, pristúpil k vlastnému selektívnemu vyvodzovaniu zodpovednosti za ich hlasovanie. Zásadným problémom bolo podľa Matoviča to, že poslanci nedali dostatočne verejne najavo, ako budú hlasovať, a tým „oklamali milióny ľudí“.

Matovič na adresu poslancov vyhlasoval, že na ich mieste by mandát zložil, a zdôraznil, že ak sa poslanci rozhodnú zotrvať v klube a „ignorovať zodpovednosť“, nebude to akceptované.

Hnutie Slovensko teda žiadalo od oboch poslancov, aby „prevzali zodpovednosť“ za svoje hlasovanie. Krajčí a Krátky sa verejne vyjadrili, že ich mrzí, ako sa „situácia vníma v opozícii“. Krajčí následne požiadal o odchod z klubu, no členovia hnutia sa rozhodli neprijať jeho demisiu. Matovič v jeho konaní videl dostatočné „pokánie“ a vzal ho na milosť.

Hoci podobným, kajúcnym spôsobom reagoval na kritiku opozície za svoje hlasovanie aj poslanec Krátky, Matovič jeho postoj označil za neprijateľný z dôvodu, že „sa neospravedlnil, neprijal zodpovednosť a necíti žiadne výčitky“. Krátky sa pritom verejne ospravedlnil niekoľkokrát a už v minulosti avizoval svoj postoj k hlasovaniu.

Krátkeho následne Matovič vyhodil z hnutia Slovensko a prerušil s ním akékoľvek styky s dôvetkom, že „by bolo hanbou, ak by tento človek zostal v klube či v hnutí“.

Rozdielny prístup k totožnému konaniu oboch poslancov Matovič naznačil aj vo svojom vyjadrení k hlasovaniu. Pri poslancovi Krajčím totiž okrem údajného „úprimného ľutovania“ zavážilo aj to, že mal viac ako 26-tisíc hlasov v posledných voľbách. Poslanec Krátky však má podľa Matoviča dosah iba na pár tisíc ľudí.

Imperatívne praktiky sú prítomné

Zodpovednosť za „neprijateľné“ hlasovanie musela byť vyvodená aj po mohutnej kritike opozície, a preto sa Matovič rozhodol potrestať iba toho poslanca, ktorý so sebou nenesie veľa hlasov. Krátky bol potrestaný za svoje slobodné hlasovanie, pretože nehlasoval tak ako zvyšok klubu, teda podľa pokynu svojho predsedu – čo predstavuje práve podstatu imperatívneho mandátu.

V Národnej rade SR teda síce naoko platí sloboda hlasovania, no v praxi je každý poslanec postihnutý za svoje „nesprávne“ hlasovanie zo strany svojho politického subjektu. Matovič už v minulosti pri rovnakom scenári „nesprávneho“ hlasovania vyhodil z klubu poslankyne Romanu Tabák a Katarínu Hatrákovú, keď hlasovali proti vydaniu Roberta Fica na súdne rozhodovanie o jeho väzobnom stíhaní.

Aj vtedy strana OĽaNO hovorila o „zrade a hanbe“ na adresu dvoch poslankýň.

Podobné „imperatívne praktiky“ sú pritom právne schodné a vyvodzovanie politickej zodpovednosti je tak v poriadku, hoci to popiera princíp reprezentatívneho mandátu.

Spolupráca s koalíciou ako Matovičov paradox

Na trestaní Krajčího a Krátkeho je zvláštne aj to, že rovnako ako oni by konal aj samotný Matovič. Igor Matovič sám pritom opakovane povedal, že ústavné zmeny podporuje a sám by za ne zahlasoval, ak by nešlo o vládny návrh. V tomto smere je pritom paradox, že textové znenie návrhu novely bolo z 80 až 90 percent z dielne KDH, čo bol aj dôvod, prečo za ňu opozičné hnutie zahlasovalo.

Okrem toho Matovič verejne priznal, že mu poslanci o zmene svojho postoja pri hlasovaní dali vedieť vopred, no nijako na to nereagoval, „pretože ich nechcel ovplyvniť“. Tento postoj má byť podľa Matoviča dôkazom, že v Hnutí Slovensko má každý slobodnú voľbu hlasovania.

Predseda Hnutia Slovensko však neskôr vyhlásil, že „ak by chcel, mohol hlasovanie poslancov svojím vyjadrením zmeniť tak, aby za novelu Ústavy SR nehlasovali“. V tomto prípade teda Matovič zmenil názor v tom, ako „slobodne“ môžu jeho poslanci hlasovať, a hovorí o poslaneckom riadení sa jeho príkazmi.

Matovič teda verejnosti rozporuplne odkazuje, že ústavné zmeny sú vlastne dobré a sám by ich podporil. Nechcel však za ne hlasovať „lebo Fico" a „bola by to zrada na voličoch“, no dovolil hlasovanie svojim dvom poslancom tichým súhlasom, lebo „platí sloboda hlasovania“, čím vedome podporil „Ficovu hrádzu proti progresivizmu“.

Bývalý premiér a minister financií tak jedným dychom hovorí o potrebe boja proti „mafii", no zároveň podporuje ich návrhy - ale iba skryto. Hlasovanie v prospech koaličných strán zo strany predstaviteľov už dnes Hnutia Slovensko je známe aj z minulosti, a to vždy, keď si to kritické momenty vyžadovali. Matovič sa zrejme držal svojho výroku z minulosti, že „sa spojí aj s čertom za správnu vec".

Hlasovanie o vydaní Roberta Fica na väzobné stíhanie je iba jednou epizódou z mnohých.

Následne sa Matovič vyhováral, že za slobodné hlasovanie vyrazil poslanca Krátkeho „pre vychcanosť“, ale podržal poslanca Krajčího aj s jeho masívnejšou voličskou základňou, lebo u neho videl „skutočnú ľútosť“.

Celý bludný kruh vysvetľovania Igora Matoviča sa uzatvára tým, že jeho poslanci sú slobodní, no musia hlasovať, ako povie on – inak budú vyhodení zo strany.

Tým sa uzatvára ilúzia, že poslanci sú pri svojom hlasovaní slobodní. Minimálne z pohľadu vyvodzovania následnej politickej zodpovednosti nie sú. Aj najväčší „obhajcovia slobody a demokracie“ okamžite skĺzavajú k autoritárskym praktikám, keď nie je vyhovené ich vôli.

Imperatívny mandát je síce zakázaný, no tento zákaz sa obchádza inými politickými metódami.

Robia to všetky politické strany, no Igor Matovič to vysvetľuje najmenej dôveryhodne zo všetkých.