Karas odmietol aj výhrady časti právnickej obce – napríklad predsedu Ústavného súdu SR Ivana Fiačana či bývalého ústavného sudcu Daniela Švábyho – podľa ktorých by na takéto zmeny mal existovať všeobecný konsenzus. Zdôraznil, že zmeny boli prijaté ústavnou väčšinou, presne tak, ako to predpokladá právny poriadok.

Potreba chrániť štát pred rozpínavosťou EÚ

Samotné ústavné zmeny podľa Karasa reprezentujú hodnotové otázky SR, ktoré boli v najvyššom zákone krajiny ukotvené ako ochrana pred čoraz rozpínavejšou politikou EÚ a judikatúrou európskych súdov. Tá podľa neho zasahuje aj do vnútroštátnych oblastí, v ktorých nemá čo hľadať, pretože členské štáty v týchto sférach nepreniesli svoje kompetencie na Úniu.

Viliam Karas v tejto súvislosti uviedol, že musí vyvracať viaceré hoaxy o dopadoch ústavných zmien. Spomenul konkrétnu otázku od moderátora v televíznom štúdiu, ktorý sa ho pýtal na zmeny v opatrovníctve. Žiadne takéto zmeny však prijaté neboli, a Karas pripomenul, že v tomto smere ostáva zachovaný súčasný právny stav – nerozumie preto hystérii, ktorá sa okolo tejto témy vytvára.

Verejne diskutovaná téma o zvrchovanosti Slovenskej republiky v kultúrno-etických otázkach a vo veciach národnej identity vzbudila vášne pre výklad slov „najmä“ a „predovšetkým“. Niektorí občania, ako aj časť právnickej obce si tieto výrazy vykladajú tak, že sa tým otvoril priestor na akékoľvek uprednostňovanie Ústavy SR. Aj z tohto dôvodu za novelu nehlasoval František Mikloško z KDH.

Právo nie je o pocitoch

Karas ako autor ústavných zmien však vysvetľuje, že tieto slová boli použité zámerne po širokej odbornej diskusii. Cieľom bolo, aby „mal Ústavný súd SR pri svojom prieskume možnosť rozšíriť znak národnej identity“, pretože prax tohto súdu je v obdobných veciach tradične zužujúca.

Autori preto chceli, aby „pojem národnej identity nebol zúžený iba na kultúrno-etické otázky, lebo to by bolo ochudobňujúce. Národná identita má hlbší kontext ako len kultúru.“ To znamená, že práve Ústavný súd SR bude môcť v budúcnosti určiť, aké ďalšie znaky možno zaradiť pod pojem národnej identity SR, keďže ide o mimoriadne zložitý proces vychádzajúci aj z medzinárodných dohovorov.

Slovenská republika ako štát podľa Karasa vstupom do EÚ nezanikla a je potrebné prijať opatrenia na ochranu slovenskej štátnosti tak, aby nedošlo k úplnej asimilácii na všetkých „frontoch“, ako sa o to podľa neho usiluje EÚ. Karas zároveň pripomenul, že „štát je potrebné budovať, inak skončíme v čiernej diere.“

Moderátorka v tomto bode oponovala, že mnohí „to cítia inak“, čím naznačovala právne názory o možnom rozpore s právom EÚ. Bývalý minister spravodlivosti však reagoval, že „právo nie je o pocitoch“.

V tomto bode Zuzana Kovačič Hanzelová pripomenula slová Radoslava Procházku, podľa ktorého sa „časť menšiny cíti ohrozená a zneistená, a toto napätie sa prejaví v praxi tým, ako bude novela aplikovaná“.

Viliam Karas reagoval, že práve Radoslav Procházka, ako aj mnohí iní ústavní experti, sa na príprave týchto zmien podieľali, a preto nemožno na každú ústavnú úpravu nazerať s predsudkom, že bude automaticky zneužitá. S takýmto prístupom by sa totiž podľa neho nikdy nič neurobilo.

Karas odmieta aj názory, že ústavné zmeny by mohli vyvolať konanie voči SR pre nesúlad s právom EÚ. Na takéto konanie podľa neho neexistujú právne tituly, ktoré ako expert na európske právo veľmi dobre pozná. Text Ústavy SR sa totiž týka výlučných kompetencií členských štátov, do ktorých Únia nemá oprávnenie zasahovať.

Fiktívne problémy s pohlavím

Moderátorka sa dotkla aj tvrdení, že novela „vymazala intersexuálov“ – osoby s prítomnými mužskými aj ženskými pohlavnými znakmi, ktoré podľa odhadov tvoria asi 1,7 percenta populácie.

Viliam Karas v tejto súvislosti opäť pripomenul, že „aktuálny právny stav nepozná tretie, štvrté ani iné pohlavie“. Nepoznal ho ani pred prijatím ústavných zmien, a právo vždy rozlišovalo iba medzi mužom a ženou. Podľa neho teda nedošlo k žiadnym obmedzujúcim či diskriminačným zmenám.

Názory o údajnom „vytesňovaní zo spoločnosti“ sú podľa neho nepodložené, pretože ani pri vydávaní občianskeho preukazu či pasu nie je možné uvádzať iné pohlavie ako muž alebo žena.

Zuzana Kovačič Hanzelová v súvislosti s údajnou diskrimináciou transrodových osôb uviedla príklad: „Ak človek po tranzícii predloží občiansky preukaz v banke alebo ho zastaví policajt, bude mať na doklade pôvodné pohlavie, čo otvára priestor na dehumanizáciu a diskrimináciu.“

V tomto smere je zaujímavé, že moderátorka predpokladá okamžitú diskrimináciu bez jediného dôkazu, no Karas jej pripomenul, že z hľadiska práva je dôležité zachovávať jednoznačnosť pohlavia.

Podpredseda KDH pripustil potrebu osobitnej právnej úpravy v tejto oblasti, no odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Spojeného kráľovstva, podľa ktorého biologický muž nemôže byť ženou, a na správu OSN o násilí páchanom na ženách v súvislosti so zmenou pohlavia.

Je problém chrániť ženy, ak nevieme, čo je žena

Karas to zhrnul jednoducho: „Nemôžeme chrániť ženy, ak nevieme, čo je žena.“ Podľa neho je v prípadoch, ktoré majú oporu v realite a prešli súdnym prieskumom, potrebné zachovávať rozlišovanie pohlavia, čím sa zabezpečuje aj právna istota.

Právna istota ostáva zachovaná aj pri právach párov rovnakého pohlavia, pretože novela nič nemení – iba potvrdzuje status quo.

Verejné obavy v súvislosti s týmito témami teda opäť nemajú oporu v realite, ale vo fiktívnom hľadaní problémov.

Výchova detí štátom namiesto rodiny je marxizmus

Aj v prípade výchovy a vzdelávania detí v oblasti formovania intímneho života a sexuálneho správania je podľa Karasa správne, že tieto aktivity možno poskytovať len so súhlasom zákonného zástupcu. Podľa neho nejde o obmedzenie práva dieťaťa na vzdelanie, ale o posilnenie práv rodičov a rodiny.

Viliam Karas v tejto súvislosti poukázal na zákon, podľa ktorého má rodič výlučné právo vychovávať svoje dieťa podľa vlastného presvedčenia. Podľa neho je „predstava, že štát prostredníctvom svojich inštitúcií bude vo vzdelávaní nahrádzať rodinu, výslovným návratom do marxizmu a leninizmu.“

Jeden z autorov ústavných zmien zároveň tvrdí, že novela nezmenšuje účinky európskeho práva ani neporušuje žiadnu európsku zmluvu, nezhoršuje práva žiadnej skupiny obyvateľstva a naopak – posilňuje právnu istotu, ochranu rodiny a národnú identitu.

Protesty proti racionalite

Nemožno uprieť, že Európska únia a jej súdy si čoraz častejšie nárokujú kompetencie rozhodovať o tom, ako majú členské štáty vyzerať. V konečnom dôsledku by byť mali všetky krajiny rovnaké a striktne prispôsobené predstavám EÚ. Práve tomu má zabrániť vymedzenie národnej identity, na ktorú má štát zakotvené právo v zakladajúcich zmluvách EÚ – a ktorú je Únia povinná rešpektovať.

Slová „hystéria a hoaxy“, ktorými Viliam Karas označil niektoré diskusie a výklady okolo zmien Ústavy SR, najmä z progresívneho tábora, sú úplne na mieste.

Ich spoločným menovateľom je skutočnosť, že títo ústavní alarmisti nevedia prísť s objektívnymi a právne podloženými situáciami, v ktorých by dochádzalo k porušovaniu práv menšín. Ani nemôžu, pretože – ako pripomenul Karas – právny stav sa vôbec nezmenil.

Stačí pripomenúť, že ak by takéto situácie existovali, dotknutí občania by sa celkom určite domáhali svojich práv na súde.

Aj nezmenený právny stav je však dôvodom na výkriky paniky zo strany tých, ktorí nevedia, o čom hovoria, ale majú potrebu protestovať. Všetky katastrofické scenáre majú jeden spoločný menovateľ – sú iba výsledkom fikcie a predstavivosti, podobne ako to v rozhovore predvádzala aj Zuzana Kovačič Hanzelová.

Nezazneli žiadne konkrétne prípady porušenia práva, iba hypotetické vety začínajúce slovami „predstavme si“, „nemáte pocit“ alebo „ako sa majú cítiť…“. Veta „právo nie je o pocitoch“ by podľa Karasa mala byť tým prvým, čo by sa progresívne spektrum malo naučiť pri komunikácii o právnych otázkach.

Pri zmienkach o praktických problémoch pri zmene pohlavia alebo právach rodičov vychovávať svoje deti už nepadol jediný relevantný protiargument.

Zmeny v Ústave SR sú hodnotové, no nemožno ich nazvať striktne konzervatívnymi tak, ako to tvrdia niektorí kritici. Ide o hodnoty zdravého rozumu, zdravej spoločnosti a ochrany samotnej identity štátu.

Aj táto skutočnosť veľa vypovedá o ľuďoch, ktorí proti týmto zmenám protestujú.