Adopcia musí uprednostniť záujem dieťaťa, nie orientáciu osoby

Progresívny tábor vníma prijatie novely Ústavy SR ako obrovskú výhru konzervatívcov, ktorí tak pošliapali práva všetkých ostatných občanov. Tento naratív je, samozrejme, úplne mimo objektívnej či právnej reality a na jeho vyvrátenie stačí jednoduchá formulka.

Ústava SR iba prevzala už existujúcu právnu úpravu (s výnimkou ustanovení o národnej identite).

Uvedené znamená, že ústavné zmeny, ktoré dnes progresívci označujú za potláčanie práv menšín či ich vymazávanie, platili aj pred prijatím novely, avšak vo forme zákonov.

Spoločnosť mohla z dúhového brehu počuť v tomto smere rôzne nezmysly, naposledy napríklad o akomsi „vymazávaní intersex ľudí“, hoci mnohí z nich ani poriadne nerozumeli, čo táto medicínska diagnóza znamená.

Podobnú hystériu rozpútali aj v prípade adopcie detí. Výhrady v tomto smere možno za celý progresívny tábor zhrnúť do vyjadrení novinárov z Denníka N v diskusii na túto tému.

Hodnotovo pomýlená zákonná úprava

Dušan Mikučovič v rozhovore postavil tézu, že „existuje predstava konzervatívnych komentátorov aj politikov, že deti by nemali byť adoptované pármi rovnakého pohlavia. Zároveň sa však stalo, že prijatím tejto formulácie zo zákona o rodine (do Ústavy SR) sa v skutočnosti vylúčila spoločná adopcia detí pre páry, ktoré sú nezosobášené, aj heterosexuálne.“

Šéfredaktor Denníka N Matúš Kostolný dodáva, že „súčasnú zákonnú úpravu považuje za hodnotovo pomýlenú, pretože predstavuje znevýhodnenie množstva osvojiteľov", a pýta sa, či je správne zamedziť adopciám párom rovnakého pohlavia.

Tvrdenia novinárov z Denníka N ohľadom potlačovaní práv sexuálnych menšín v tomto smere zdieľa veľké množstvo progresívnych občanov, ktorí pravidelne poukazujú na túto záležitosť ako na problém diskriminácie homosexuálnych párov.

V praxi však daná úprava nereprezentuje čiernobiele videnie sveta, kde homosexuáli sú postavení o „úroveň nižšie", ale na celú záležitosť je potrebné sa pozerať z úplne iného uhla. A to z pohľadu práv dieťaťa.

Záujem dieťaťa stojí nad všetkým

Pochopiť právnu problematiku adopcie detí znamená uvedomiť si aj určité nastavenia, ktoré sú dané zákonom a ktoré sa nijako nemenili ani novelou. Aj novinári z Denníka N sú si vedomí, že ide iba o prevzatie ustanovení zákona o rodine.

To, čo v skutočnosti priaznivci progresivizmu nechápu, je, že zákon sa nepozerá na adopcie detí cez akési výsadné postavenie sexuálnych menšín, ale cez potrebu zohľadniť najlepší záujem dieťaťa. Práve najlepší záujem dieťaťa je dôvod, prečo je adopcia komplikovaný proces, ktorý však rozhodne negarantuje dieťa manželským párom ani nevylučuje nezosobášené či iné páry z adopcie.

Ústava SR hovorí, že osvojiť si maloleté dieťa môžu manželia alebo jeden z manželov, ktorý žije s niektorým z rodičov dieťaťa v manželstve, alebo pozostalý manžel po rodičovi či osvojiteľovi maloletého dieťaťa. Maloleté dieťa si môže výnimočne osvojiť aj osamelá osoba, ak je osvojenie v záujme dieťaťa. O osvojení rozhoduje súd.

Ani Ústava SR, ani Zákon o rodine nehovoria nič o tom, že adopcia je možná iba pre zosobášené heterosexuálne páry. Samotný text Ústavy SR hovorí aj o možnosti osvojenia osamelou osobou, ak je to v záujme dieťaťa.

Každá osoba musí pri adopcii splniť prísne kritériá

Práve záujem dieťaťa musí byť vždy prvoradý. Zákon o rodine pri osobe, ktorá si chce osvojiť dieťa, vyžaduje aj splnenie osobných predpokladov, akými sú najmä kladné zdravotné, osobnostné a morálne kritériá.

Osoba teda musí spĺňať určité minimálne štandardy, aby bolo zrejmé, že o dieťa bude dobre postarané – ako vhodným materiálnym a finančným zázemím, tak aj z hľadiska osobnostného rozvoja: dieťa bude dostávať potrebnú pozornosť a opateru zo strany náhradného rodiča.

Pri zosobášenom páre je predpoklad na základe mnohých štúdií, že tieto pozitíva sú pre dieťa „zdvojené“. Stará sa o neho totiž otec a matka, ktorí musia mať zdravotné a finančné predpoklady na starostlivosť, a ak by sa jeden z nich o dieťa nemohol postarať (napríklad pre chorobu), je tu stále druhý manžel.

Práve preto formácia muža a ženy ako manželov dáva predpoklad na vyššie šance dieťaťu viesť plnohodnotný život.

Rodina muža a ženy je pre deti vhodnejšia

To však neznamená, že dieťa si môžu osvojiť iba manželia – muž a žena. Novinári z Denníka N majú pravdu v tom, že konzervatívne spektrum nesúhlasí s adopciami detí zo strany homosexuálnych párov. Na tento názor má plné právo.

Rodina je základná bunka nielen štátu, ale aj úspešného vývinu dieťaťa. Obrovské množstvo štúdií a štatistík tento názor podporuje. Samozrejme, platí, že dieťa vie vyrastať v optimálnych podmienkach aj v inom prostredí, no stále je zväzok muža a ženy dominantným faktorom pri najvhodnejšej výchove dieťaťa.

Nie je totiž náhoda, že zásadné rozdiely medzi mužmi a ženami sa vhodne dopĺňajú práve pri výchove detí. Existuje pomerne stabilný konsenzus v odbornej literatúre, že deti vyrastajúce s oboma rodičmi (biologickými, v manželstve, ak vzťah nie je extrémne konfliktný) majú v priemere lepšie výsledky – vzdelanie, ekonomický status či psychickú pohodu.

Tieto výhody však nie sú automatické a nie všetky rodiny s dvoma rodičmi zabezpečia lepšie výsledky (napríklad ak je medzi rodičmi silný konflikt, sociálno-ekonomické zaťaženie, drogy, násilie), no táto forma výchovy stále prevažuje nad ostatnými.

Dané aspekty sa pretavili aj do formulácie zákona o rodine a následne do ústavných zmien, pretože zákonodarca mal na zreteli najlepší záujem dieťaťa. Ten je všeobecne práve v manželstve muža a ženy.

Adoptovať si dieťa môže aj jednotlivec akejkoľvek orientácie

Napriek tomu je adopcia možná aj pre osamelé osoby. Tie môžu byť akejkoľvek orientácie a môžu žiť aj v homosexuálnom zväzku. Hoci Zákon o rodine pojem osamelá osoba nedefinuje, odborná literatúra ho vykladá ako „jednotlivca, ktorý nie je v manželstve, pričom súd musí osobitne skúmať, či osvojenie osamelou osobou je v záujme dieťaťa“.

Pri každej adopcii skúma súd podmienky, či dieťa ide „do dobrých rúk“, no pri žiadateľovi mimo manželstva sa osobitne skúmajú jeho finančné a iné predpoklady.

Tento stav teda nevylučuje, že si napríklad matka s jedným dieťaťom môže adoptovať iné dieťa, ak na to má vhodné prostredie. Rovnako je možná aj adopcia zo strany napríklad homosexuálnej ženy, ktorá žije v partnerstve s inou ženou, ak o to požiada. Štát nemôže zisťovať jej sexuálnu orientáciu a rovnako ju ani zohľadňovať pri adopcii.

Samotný homosexuálny pár o osvojenie požiadať nemôže, keďže nejde o oficiálny zväzok v zmysle zákona. To platí aj pre nezosobášený heterosexuálny pár, no ani v jednom prípade to nebráni samotnej osobe v takomto zväzku o adopciu žiadať.

Životné podmienky bude posudzovať súd a vyhodnotí, či je pre dieťa takéto prostredie vhodné. Uprednostnenie manželského zväzku vychádza nie z potreby diskriminovať iných, ale z potreby čo možno najlepšie zabezpečiť domov pre dieťa.

Nikto nemá zaručené právo dostať dieťa

Zákon ani Ústava SR teda sexuálnym menšinám nič nezakazujú, iba vymedzujú prísnejšie podmienky adopcie pri jednej osobe, ako je to pri manželstve muža a ženy – práve s odkazom na to, či dieťa bude v skutočne dostatočne zabezpečenom prostredí po každej stránke.

Ideologické démonizovanie ústavných zmien nemá žiadnu oporu ani v práve, ani v právnej praxi.

Neplatí tvrdenie Kostolného o ústavných zmenách, že „konzervatívci chcú diktovať, ako majú ľudia žiť“ ani progresívny pohľad na túto problematiku cez optiku diskriminácie sexuálnych menšín.

Žiadna sexuálna menšina, ale ani manželský pár nemá zaručené právo na adopciu dieťaťa s tým, že ho následne aj dostane. Naopak – jedine dieťa má právo na rozvoj v čo najvhodnejšom prostredí.

Záujem dieťaťa je vždy prvoradý a musia naň hľadieť všetci zúčastnení vrátane súdu.

Fakty doposiaľ vždy hovorili, že dieťa sa najlepšie rozvíja v rodine, kde je otcom muž a matkou žena. Aj v tomto prípade možno nájsť odlišné príklady, no biologické fakty pri starostlivosti o dieťa jednoducho nemožno ignorovať.

Novela Ústavy SR je iba pretavením týchto faktov do právneho sveta.