SaS-kárske trestanie je ukážkou amaterizmu

Téma drobných krádeží je v súčasnosti predmetom verejnej diskusie, keďže množstvo medializovaných informácií hovorí o náraste tohto typu kriminality v obchodoch. Jednou z príčin tohto fenoménu je aj novela Trestného zákona, ktorá odstránila trestnoprávny postih za opakované drobné krádeže.

Denník Štandard na tento legislatívny nedostatok upozornil už v minulosti a v súčasnosti ministerstvo spravodlivosti pripravuje nové opatrenia na obmedzenie tejto činnosti.

Svoje výhrady k neschopnosti štátu zabezpečiť ochranu spoločnosti prezentoval aj generálny prokurátor Maroš Žilinka v medzirezortnom pripomienkovom konaní prostredníctvom zásadnej pripomienky k návrhu novely Trestného zákona.

SaS chce trestať prevýchovou vo väzniciach

S vlastným legislatívnym riešením krádeží prišla aj strana SaS v podobe nového trestu – prevýchovy zlodejov vo väzniciach. Strana na tlačovej konferencii vyzvala na návrat k takzvanému horalkovému paragrafu a do času jeho účinnosti navrhuje trestať drobných zlodejov tým, že budú musieť tráviť hodiny výcvikom vo väzniciach, ktorý ich má prevychovať.

Tejto téme sa za stranu SaS venovala bývalá ministerka spravodlivosti Mária Kolíková, no jej predstavy o novom type trestania nemajú nič spoločné s riešením problému ani objektívnou realitou vo väzniciach, ktorých bezpečnosť by navyše ohrozili.

Kolíková po úvodnom strašení verejnosti o „vytváraní gangov“ zostala v rovine nereálnych tvrdení, keď predstavila víziu strany, ako nakladať s krádežami v obchodoch. SaS ústami Márie Kolíkovej navrhuje, „aby sa človek pri druhej krádeži išiel pozrieť, ako je to za múrmi väznice, aby tam išiel a bol tam niekoľko hodín. Navrhujeme zaviesť nový trest. Je to vlastne – dá sa povedať – trest prevýchovy za mrežami.“

Podľa Kolíkovej to znamená, že zlodej „bude odsúdený na trest prevýchovy v trvaní niekoľkých hodín. Navrhujeme od 100 hodín do približne 300 hodín takéhoto výcviku, ktorý bude musieť takýto človek absolvovať za bránami väznice. Sú to tresty, ktoré sa ukázali ako veľmi účinné v zahraničí, a k ich zavedeniu sme už spustili množstvo projektov.“

Tento trest má páchateľovi „dať možnosť okúsiť, aké je to prejsť za múry väznice a byť tam niekoľko hodín.“ Kolíková tvrdí, že trest prevýchovy za bránami väznice bude „účinný a bude pôsobiť ako ručná brzda pre zlodejov.“

Mimovládky ako nový dozor nad odsúdenými

Mária Kolíková k novému trestu ešte navrhuje, aby „nad odsúdenými mohli dohliadať mimovládne organizácie, ktoré už prešli rôznymi akreditáciami“, čím by sa vykryl nedostatok personálu na strane štátu, ktorý sa má odsúdeným venovať.

V tomto prípade možno dať bokom, že súčasný stav pri krádežiach je spôsobený aj tým, že polícia je neschopná alebo nemá ochotu vykonávať zákroky voči páchateľom tak, ako to prikazuje zákon.

To znamená, že títo sa potom ani nedostanú pred sudcu, ktorý by ich mohol odsúdiť. To isté platí aj pri nahlasovaní tejto kriminality, keď majitelia obchodov často rezignujú na túto povinnosť práve z dôvodu pasivity polície.

Rovnako zrejme nemá veľký zmysel poukazovať na to, že výkon trestu, ktorý bol uložený, môže zabezpečovať iba štátny orgán, a nie nejaký súkromný subjekt v podobe mimovládnej organizácie.

Problémov z toho prameniacich – ako napríklad chýbajúce kompetencie mimovládok alebo riešenie sporov v prípade nezhôd pri „výkone takéhoto trestu“ – je jednoducho príliš mnoho, aby to stačilo na jeden článok.

V tomto prípade je potrebné poukázať na mimoriadne absurdný nápad, že odsúdení páchatelia budú tráviť niekoľko hodín týždenne tým, že budú chodiť do väzníc „na prevýchovu“.

Nápad, že väznica funguje ako akýsi hotel, do ktorého môžu odsúdení chodiť na kurzy výchovy, skutočne podčiarkuje absolútny nedostatok znalostí v danej problematike zo strany autorov tohto návrhu.

Väznica má prísne pravidlá bezpečnosti

Zrejme netreba pripomínať, že ústavy na výkon trestu odňatia slobody sú prísne strážené objekty, do ktorých nie je možné vstupovať a vystupovať „iba tak“. Uvedené pritom platí o to viac, ak ide o odsúdené osoby.

Samotný vstup do väzenského ústavu je podmienený viacerými stupňami kontroly, ktoré prirodzene zaberú určitý čas. Následne, aj keď ide o pedagogických zamestnancov ústavu alebo iný civilný personál, nemôže sa pohybovať samostatne a neobmedzene.

Väznice sú mimoriadne členené na rôzne uzatvorené časti z dôvodu prevencie pred útekom väzňov a ochrany personálu. Tieto časti sa delia na jednotlivé oddelenia a úseky, ktoré majú na starosti samostatné zložky personálu.

To znamená, že po vstupnej kontrole je potrebný personál väznice, ktorý sprevádza osoby do jej rôznych častí v závislosti od konkrétnej úlohy. Niektoré oddelenia sú, samozrejme, vylúčené pre verejnosť, ako napríklad oddiely s odsúdenými alebo obvinenými, z bezpečnostných dôvodov, a preto tam nie je možné vodiť iných odsúdených „na pravidelné exkurzie.“

Aj v prípade, že by „prevýchova“ prebiehala v špecializovaných miestnostiach väznice, by si v prípade väčšieho počtu odsúdených vyžadovala veľké personálne a logistické kapacity, ktoré väznice jednoducho nemajú. Presúvať odsúdených po väznici totiž nie je možné spôsobom, že sa im len ukáže smer, kam majú ísť, ale vždy musia mať sprievod príslušníka ZVJS.

Samotný režim väznice je prísne časovo a personálne organizovaný s dôrazom na čo najmenšie presuny podobného typu, aby sa predišlo neželaným okolnostiam, ako sú možné úniky, výmena informácií, pašovanie alebo iné protiprávne aktivity pri obvinených a odsúdených.

Ohrozenie personálu, väzňov a priestor na protiprávnu činnosť

Kolíkovej návrh na nový trest by však znamenal, že drobní kriminálnici by pravidelne prichádzali do priestorov väznice, čím by sa celý režim narušil a mimoriadne by sa zvýšilo bezpečnostné riziko spojené s pašovaním informácií alebo predmetov do a z väzenského prostredia.

Nemožno pritom vylúčiť ani ovplyvňovanie svedkov či iných osôb zo strany obvinených alebo naopak vplývanie spolupáchateľov na slobode voči obvineným vo väzbe práve prostredníctvom „odsúdených vo výcviku“.

Skutočnosť, že obvinený a odsúdený majú mať čo najmenší priestor na styk s vonkajším svetom, nie je náhodná. Rovnako bezpečnostné pravidlá za múrmi väznice majú svoje opodstatnenie a vychádzajú z predchádzajúcich skúseností s narúšaním bezpečnosti takýchto ústavov.

Návrh na nový trest by všetky tieto pravidlá ohrozil, a tým aj samotný výkon trestov reálne odsúdených osôb a spôsobil by značné komplikácie z hľadiska logistiky a chodu väznice.

Prevýchova drobných zlodejov medzi vrahmi

To všetko iba preto, že politici, ktorí zjavne nemajú žiadne skúsenosti s touto problematikou, „majú pocit“, že za múrmi väznice sa notorický zlodej natoľko vystraší, že prestane kradnúť.

Mimoriadne úsmevné bolo tvrdenie Márie Kolíkovej, že takíto zlodeji by mali byť prevychovaní v Leopoldove, čo je väznica s druhým a tretím stupňom stráženia. V týchto zariadeniach nemožno v žiadnom prípade prevádzkovať politické experimenty, nakoľko sa v nich nachádzajú mimoriadne nebezpeční odsúdení, vrátane osôb s doživotnými trestami.

Aj táto hypotéza podčiarkuje, prečo je potrebné, aby sa podobným návrhom venovali odborníci a nie politici s pocitmi a dojmami mimo reality.

Návrh strany SaS na zavedenie nového trestu odmietol aj minister spravodlivosti Boris Susko s tým, že „ide o nezmysel“, a ministerstvo už pripravuje kroky na zlepšenie situácie pri drobných krádežiach. Pripomenul pri tom, že v týchto prípadoch ide predovšetkým o príčiny krádeží sociálneho charakteru, ktoré nevyrieši ani samotný trest odňatia slobody.

V tomto smere treba pripomenúť, že neobstojí argument vládnych poslancov, že to bola práve opozícia, ktorá svojimi tvrdeniami o beztrestnosti kradnutia podnecovala zlodejov. Predstava, že bežní ľudia zrazu po podobných výrokoch začali vo veľkej miere kradnúť, je naivná.

Drobné krádeže totiž páchajú v drvivej väčšine ľudia, ktorí už kradli aj predtým a boli za to postihovaní aj väzením. Tieto osoby teda vo väčšej miere už majú skúsenosti s väzenským prostredím a navrhovaný trest SaS ich nijako „nevystraší“.

Naopak, ich presúvanie dnu a von z väzníc pri stovkách návštev by bolo mimoriadnym bezpečnostným rizikom.

SaS chce, aby štát podstúpil takéto riziko iba preto, aby potrestal páchateľa, ktorý ukradol horalku. Z tejto predstavy amatérsky prístup priamo kričí.