Kollárovo právo na rozprávky

Zoroslav Kollár, podnikateľ odsúdený za korupciu, na svojej druhej tlačovej konferencii na tému Matovičova mafia verejnosti oznámil, že jeho politická strana Právo na pravdu je už oficiálne zaregistrovaná.

Pri predstavení novej politickej strany hovoril o takých prevratných myšlienkach, ako „riešenie problémov v prospech bežných občanov, presadzovanie pravdy a spravodlivosti a prínos skutočnej zmeny“. Tlačová konferencia pokračovala tým, že Kollár predstavil ďalšie „dôkazy“ o mafii na najvyšších miestach.

Ďalšie pochybné dôkazy, ktoré robia z Kollára obeť

Tentoraz to už neboli screenshoty komunikácie, ale predstavil „vlákno komunikácie medzi osobami Dano L. (zrejme Lipšic) a Medúza“. Pri osobe Medúza, ktorá má vystupovať ako sprostredkovateľ pri závažnom zločine, však Kollár nechce zverejniť jej totožnosť, lebo „na to nie je oprávnený“.

Toto úsmevné tvrdenie je možné vysvetliť dvoma spôsobmi. Buď ide o fiktívnu postavu – ktorá neexistuje –, alebo ide o reálnu postavu (ktorej meno už v politických kuloároch zaznelo), voči ktorej však Kollár nemá žiadne reálne dôkazy o týchto činoch. A keďže ich nemá, nemôže ju verejne označiť ako páchateľa trestnej činnosti, inak by sa sám vystavil právnym postihom.

V danej komunikácii spomína Zoroslav Kollár novú osobu Miroslava Janebu, ktorý svedčil proti Kollárovi v trestnej veci nelegálnej výroby cigariet. Komunikácia obsahuje pasáže, v ktorých má Medúza vybavovať so zrejme Lipšicom miernejší trest pre Janebu, ak ten bude krivo usvedčovať Kollára. V ďalšej komunikácii predstavil Kollár údajné vyjadrenia Janebu, ktorý sa priznáva, že Kollára do všetkého zatiahol neprávom a pod nátlakom.

Kollár tak rôznymi fiktívnymi komunikáciami (ich pravosť doposiaľ nijako nedoložil) obvinil ďalšiu osobu zo zodpovednosti za jeho trestné konanie (po Lipšicovi, Buvalovi a Matovičovi) s tým, že konala nezákonne a pod nátlakom – iba aby jemu, „nevinnému človeku“, ublížila. Prečo by bol práve on cieľom, nevysvetlil.

Podobnú komunikáciu vie vyrobiť ktokoľvek za pár minút

Komunikáciu, ktorú Kollár predstavil už ako ucelenú výmenu správ medzi dvoma osobami, označil za dôkaz, že je reálna. Reagoval tak na kritiku, že ním zverejnené screenshoty sú upravené a falošné. Tvrdil, že takéto vlákno sa vraj sfalšovať nedá, a preto je pravdivá nielen táto komunikácia, ale aj tá predošlá – z jeho prvej tlačovej konferencie o Matovičovej mafii.

Každý aspoň technicky zdatný človek si však môže jednoduchým hľadaním na platforme YouTube nájsť, ako sa dá vyrobiť rovnaké falošné vlákno, ako prezentoval Kollár – a to za pár minút. Kollár tak nič nepotvrdil a ostal len v rovine ničím nepodložených tvrdení.

Na tlačovej konferencii, kde sa vydáva za obeť celého systému bez toho, aby vysvetlil, prečo by to tak malo byť, prekvapivo do svojich „dôkazov“ zahrnul aj aktivity advokáta Mareka Paru.

Advokát Para vyvracia Kollárove tvrdenia

Podľa Kollára to bol totiž advokát Para, ktorý ako obhajca Janebu pomáhal vybavovať zníženie trestu cez tajomnú Medúzu výmenou za to, že Janeba bude krivo svedčiť proti Kollárovi. Paru označil za osobu, ktorá „pomáhala budovať systém kajúcnikov v čase, keď bola obhajcom Janebu“. Kollár tieto tvrdenia predstavil bez toho, aby k nim dodal údajne pravú komunikáciu.

Advokát Para pre denník Štandard zaslal stanovisko k tejto veci, v ktorom označil Kollárove tvrdenia „za také nepravdivé, ako ním zverejnená komunikácia“. Para dodal, že „nemá vedomosť o tom, aby Miroslav Janeba uzavrel dohodu o vine a treste“.

Para ako advokát Janebu zastupoval, no počas toho bol vzatý do väzby na základe rozhodnutia sudcu Najvyššieho súdu SR Juraja Klimenta, a v obhajobe preto nepokračoval. Dodal, že sa „nezúčastnil ani na jednej Janebovej výpovedi, v ktorej by spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní. Túto zabezpečovali iní advokáti, čo vyplýva zo zvukových záznamov v trestnej veci ČVS: UIS-171/OISZ-2021“.

Kollár nevedel pred políciou nič preukázať

O tom, ako reálne a overiteľné sú Kollárove tvrdenia, informoval verejnosť predseda strany Demokrati Jaroslav Naď.

Zoroslav Kollár totiž v minulosti obvinil Naďa v jednom zo svojich videí z protiprávnej činnosti, pri ktorej sa mal korupčne obohatiť na poistkách so štátom. Polícia v tejto veci začala trestné stíhanie, no zistila, že Kollárom prezentované „fakty“ neboli pravdivé a rovnako aj v Kollárovom videu zobrazované listiny boli sfalšované.

Naď preto podal trestné oznámenie na Kollára za ohováranie. Keď polícia pri výsluchu Kollára požadovala, aby vysvetlil pôvod a pravosť svojich tvrdení voči Naďovi, ten sa vyhovoril na to, že je novinár, a preukázal sa preukazom Slovenského syndikátu novinárov.

Ako údajný novinár Kollár policajtom tvrdil, že informácie o Naďovi mu „pristáli v schránke“ a on svoje zdroje nezverejní. Polícia tak nevedela nič preukázať, lebo Kollár za zrazu nevedel k ničomu vyjadriť, a trestné oznámenie podané Jaroslavom Naďom uznesením odmietla.

V odôvodnení polícia okrem iného uviedla aj to, že Kollár pri svojich tvrdeniach použil slová ako „údajne, možno či pravdepodobne", a preto sa jeho vyjadrenia nemôžu považovať za faktické tvrdenia.

Tento prípad tak odkryl manipulatívny spôsob práce Zoroslava Kollára.

V momente, keď mal teda preukázať čokoľvek zo svojich „faktov“ o závažnej trestnej činnosti vysokopostavených politikov pred políciou, nedokázal uviesť jedinú relevantnú skutočnosť, ktorá by potvrdila, že hovorí pravdu.

Namiesto toho sa skryl za výhovorku o novinárovi a utajovaní zdrojov. Túto skutočnosť akosi pri „práve na pravdu“ zabudol verejnosti spomenúť.

Kollár sa vydával za novinára, syndikát mu pozastavil členstvo

Denník Štandard oslovil Slovenský syndikát novinárov v tejto veci a ten potvrdil, že Kollár disponuje ich preukazom, ktorý mu bol vydaný v minulosti v súvislosti s tým, že sa preukázal ako šéfredaktor istého webového média. Syndikát však dodal, že jeho stanovy neumožňujú členom byť politikom a novinárom zároveň, a preto Kollárovi pozastavil členstvo.

Zoroslav Kollár tak namiesto faktov a dôkazov, ktoré by potvrdzovali jeho verejné vyjadrenia o bombastických odhaleniach vysokopostavených verejných činiteľov, sa pred políciou skryl za novinára. Nič nevedel doložiť ani preukázať.

Kollárovo „právo na pravdu“ sa v okamihu zmenilo na rozprávky pre jednoduché publikum, ktorému pri dych vyrážajúcich „odhaleniach“ neprekáža skutočnosť, že ide o fantázie jedného odsúdeného človeka.

Človeka, ktorý sa svojimi vystúpeniami akoby iba čírou náhodou snaží vykresliť osoby podieľajúce sa na jeho trestnom stíhaní v konšpiračnom svetle plnom neprávosti – on jediný nevinný (hoci sa priznal) bol obeťou masívneho sprisahania.

Predkladá o tom „dôkazy“, ktoré by dokázalo vyrobiť dieťa za pár minút sledovania návodov na YouTube a ktoré nesedia s objektívnou realitou v tých najzásadnejších bodoch.

Kollárovi by bolo možné veriť, ak by aspoň jedno jediné tvrdenie vedel relevantne podložiť. On to však doteraz neurobil ani verejne, ani pred políciou. Namiesto toho ďalej kŕmi verejnosť rozprávkami o tom, že práve on bude tou zmenou, ktorá „urobí poriadok“.

Nevie pritom ani vypovedať na polícii ako svedok v kauzách, ktoré sám otvára. Nevedel dodať relevantný dôkaz o ničom.

Ak chce byť Kollár politikom, ktorý si vystaví svoju kariéru na fabuláciách a nezmysloch, je to v poriadku – nebude prvý ani posledný. Voličov si nájde.

Mal by to však otvorene pomenovať a neskrývať sa za „právo na pravdu“, keď doteraz nevedel doložiť jediný dôkaz o pravdivosti vlastných tvrdení.