Ježiš radí od takýchto postupov utekať ako pred nákazou. Božie kráľovstvo je kraľovanie Boha v ľudských srdciach, cez ktoré sa potom prejavuje aj v slovách, postojoch a skutkoch a pretvára kráľovstvo sveta na kráľovstvo svetla.
V civilizácii vedeckého a praktického pozitivizmu sa ešte silnejšie prejavuje všeľudská túžba po uchopiteľnej, rukolapnej istote. Presakuje aj do náboženstva. Ľudia sa radšej hrnú na „zázračné“ miesta, kde sa božské v nejakom záblesku stalo viditeľným, ako pred svätostánok, kde by sa mohli ponoriť do osobnej blízkosti samého Boha.
V apoštoláte a pastorácii často viac staviame na metódach a stratégiách, nádeje vkladáme skôr do školení apoštolského leadershipu a pastoračného manažmentu, ako aj do technického vybavenia, ako do pôsobenia Ducha Svätého a spolupráce s ním.
Výsledok: hľadáme a dokonca sa snažíme budovať Božie kráľovstvo tam, kde nie je, a za prostriedkami bežíme ako za všemocnými mesiášmi. Pred ťažkým krížom uprednostňujeme lacný úspech.
Podľa Ježišových slov sú to fantómy, ktoré sa majú v istom období – a to naše sem určite patrí – tak premnožiť, že bude ťažké objaviť írečitosť jedného z „dní Syna človeka“.
Božie kráľovstvo je ako voda alebo vzduch, ktorý nenápadne a pritom rýchlo všetko preniká. Pôsobí zvnútra. Bombastické vonkajšie zmeny a úspech sú v ňom vždy podozrivé. Aj ono pozná momenty rozmachu, ale aj kríz a úpadku.
V čase skúšok, keď doľahne akoby duchovná depresia, vytratí sa jas a chuť, a tak by sa nám žiadalo „uvidieť Syna človeka“ alebo aspoň hmatateľnejšie znamenia jeho prítomnosti.
Treba však povedať, že Božie kráľovstvo má aj svoje vonkajšie prejavy, keďže človek je vo svojej vnútornej podstate zároveň spoločenský a potrebuje si z praktických, ľudských a duchovných dôvodov usporiadať aj vonkajšie spolužitie.
No aj tu v podstate ide o „kráľovstvo vzťahov“, teda lásky, ktorá je spojivom všetkých, čo sú včlenení do Božieho života. Medzi vonkajším a vnútorným by mala panovať súhra, hoci ju stále niečo narúša.
Človek by najradšej už videl definitívne víťazstvo – nové nebo a novú zem.
Pán varuje, že takéto predstavy, kým sa naozaj nenaplní čas, môžu byť zavádzajúcou ilúziou. Naďalej prebieha proces vykupovania sveta a je potrebné „mnoho trpieť, byť zavrhnutý“ a v pote tváre a pokoji srdca pracovať na svoj chlieb, žiť obdobie skúšky a v nej dávať rásť viere.
Tak sa zakoreňuje Božie kraľovanie v nás aj okolo nás v tejto historickej etape jeho celkového pôsobenia. Teda tichou vernosťou máme rásť vo viere a prejavovať ju láskou.
Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.
