Znásilnení je viac, než ukazujú čísla. Obete príliš nedôverujú polícii, boja sa aj pomsty páchateľa

„Na políciu som to nahlásiť nešla,“ vraví pre Štandard žena, ktorú znásilnil iba niekoľko dní po ich zoznámení o dvanásť rokov starší muž. Približuje, že vtedy mala osemnásť, prišla z dediny do veľkého mesta a dotyčný jej začal „dvoriť“ s tým, že jej poukazuje, ako to v hlavnom meste chodí.

„Po zhruba troch stretnutiach, keď sme sa spolu dobre rozprávali a on ma pozval do tých najvychýrenejších reštaurácií, sme sa ocitli v jednej hotelovej izbe, že sa budeme rozprávať ďalej,“ vraví dnes už o pár rokov staršia žena. „Nechcela som to. On to vedel,“ hovorí žena o sexuálnom styku s tým, že sa mu radšej ani nebránila. Bála sa, aby jej muž neurobil niečo horšie.

Viac sa s ním už nestretla, no skutok nikdy neohlásila. „Hanbila som sa,“ priznáva mladá žena. Mala totiž pocit, že by zostala nevypočutá a každý by kládol vinu jej, že si za to môže sama, keď s ním na izbu išla dobrovoľne.

Sexuálne násilie je širší pojem

Za poslednú dekádu sa počet znásilnení na Slovensku pohybuje na úrovni deväťdesiat až sto prípadov ročne, v roku 2023 toto číslo dosiahlo hodnotu 91. Treba však podotknúť, že náš Trestný zákon definuje tento skutok ako to, keď niekto násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia donúti ženu k súloži alebo kto na taký čin zneužije jej bezbrannosť.

Ak ide o súlož alebo iné sexuálne praktiky s osobou mladšou ako pätnásť rokov, ide už o sexuálne zneužitie. Okrem toho pozná náš trestný kódex aj delikt sexuálneho násilia pokiaľ ide o prinútenie k iným sexuálnym praktikám, ako je klasická súlož. Na rozdiel od znásilnenia môžu byť obeťami týchto dvoch trestných činov nielen ženy a dievčatá, ale aj muži a chlapci (zahraničné analýzy píšu o tom, že sú obeťami zhruba desatiny týchto deliktov).

Prípadov sexuálneho násilia bolo predvlani 81 a za ostatnú dekádu to ročne kolíše od 50 do 80 trestných činov. Najviac sa policajti stretávajú so sexuálnym násilím, v roku 2023 zaevidovali 430 skutkov. Tu je nárast za dekádu markantný, zhruba dvojnásobný. V posledných rokoch je súhrn týchto troch trestných činov približne od 550 do 600.

Ako pre Štandard spresňuje hovorkyňa Prezídia Policajného zboru SR Lea Vilhanová, pri jednotlivých trestných činoch znásilnenia ide len o špičku ľadovca. V štatistike sa uvádza iba počet prípadov, v ktorých sa začalo trestné stíhanie. Tie ďalšie policajti neevidujú, mnohé z nich dokonca obete ani nenahlásili.

„Nie každý prípad je nahlásený a nie v každom prípade, o ktorom sa polícia dozvie, príde k začatiu trestného stíhania,“ potvrdzuje jej slová Barbora Burajová, špecialistka odborných činností z Inštitútu pre výskum práce a rodiny (IVPR), s dôvetkom, že len na základe policajných štatistických údajov sa nedá povedať, či počet znásilnení klesá alebo stúpa.

Burajová uvádza, že sexuálne násilie je jedným z druhov protispoločenskej činnosti s najvyššou mierou neprejavenia. Napríklad výskum Inštitútu pre výskum práce a rodiny v roku 2017 ukázal, že len jedenásť percent žien so skúsenosťou sexuálneho násilia takýto incident nahlásilo polícii. 

Na otázku, prečo máme na Slovensku taký malý počet nahlásených znásilnení, Vilhanová priznáva, že policajný zbor o tom nedisponuje relevantnými informáciami a analýzami. Objasnenosť sexuálnych deliktov je na Slovensku zhruba 60-percentná.

Rozdiely naprieč Európou

Z dát Eurostatu vyplýva, že počet trestných činov sexuálneho násilia (vrátane znásilnenia) sa za ostatnú dekádu od roku 2013 v Európe výrazne zvýšil, a to až o 80 percent. Za posledných pätnásť rokov je nárast dokonca stopercentný.

Odborníci sa zhodujú na tom, že pri takomto zvýšení ide najmä o kombináciu širších zákonných definícií sexuálnych skutkov, väčšej ochoty obetí tieto trestné činy nahlasovať či lepšieho zberu dát.

Priznávajú však aj reálny nárast niektorých foriem sexuálneho násilia. Či na to mali vplyv aj nekontrolované migračné vlny, ktoré po roku 2015 prúdili na starý kontinent najmä z Afriky a Ázie, sa nedá jednoznačne dokázať. Dáta Eurostatu totiž nerozlišujú páchateľov podľa krajiny pôvodu.

Ale napríklad Švédska rada pre prevenciu kriminality zverejňuje štatistiky a analýzy, kde sú cudzinci a ľudia s imigračným pozadím pri niektorých trestných činoch (vrátane sexuálnych) „nadreprezentovaní“ medzi podozrivými či odsúdenými.

V roku 2023 sa na starom kontinente udialo 244-tisíc zaregistrovaných trestných činov sexuálneho násilia, z toho 91-tisíc znásilnení.

Pritom nízke čísla sexuálnych deliktov, dokonca s klesajúcou tendenciou, registruje Eurostat napríklad v Poľsku, Bulharsku, Grécku, Luxembursku či Litve. K týmto štátom možno priradiť aj Slovensko. Naopak, výrazný nárast, a to aj o viac ako 200 percent, evidujú súčasti Spojeného kráľovstva (Anglicko a Wales), ale aj Francúzsko, Fínsko, Rakúsko i Česko.

„Pri interpretácii štatistík je dôležité zdôrazniť, že nízke čísla v evidovaných prípadoch nemusia znamenať nízky výskyt násilia, ale často vysokú mieru nenahlasovania,“ upozorňuje riaditeľka IVPR Barbora Vávrová s dôvetkom, že ide o mimoriadne citlivú tému, čo sa pre mnohé ženy a dievčatá spája s traumou.

Preto je podľa Vávrovej dôležité, aby sa neobviňovali obete, ich skúsenosti nebagatelizovali a aby sa pozornosť sústredila najmä na zodpovednosť páchateľov, prekážky v hlásení a potrebu zlepšenia dostupnej pomoci.

„Zvýšený počet trestných činov sexuálneho násilia zaznamenaných políciou úzko súvisí so zvyšovaním informovanosti v spoločnosti a môže mať vplyv na mieru nahlasovania,“ informuje Eurostat. Inštitúcie ako polícia a súdy nie sú navyše pre ženy v niektorých štátoch dostatočne dôveryhodné a aj to môže byť jeden z dôvodov, prečo sa rozhodnú nejsť trestný čin nahlásiť.

Najzraniteľnejšie sú dievčatá

Barbora Burajová upozorňuje aj na to, že mnoho obetí znásilnenia sú mladé dievčatá [ak sú mladšie ako 15 rokov, ide už na Slovensku o trestný čin sexuálneho zneužitia, pozn. red.].

„Administratívne dáta polície za roky 2021 až 2023 ukazujú, že počet stíhaných prípadov znásilnenia bol od 92 do 100 a v 40 percentách išlo o obete mladšie ako 19 rokov,“ vraví špecialistka odborných činností IVPR Barbora Burajová. Objasnenosť v týchto prípadoch bola v priemere 62 percent.

Zo štatistík vyplýva aj to, že maloleté dievčatá sexuálne zneužívajú najmä blízke osoby. O konkrétnych skúsenostiach rozpráva pre Štandard právnička a odborná garantka neziskovky Centrum Slniečko v Nitre Sylvia Gancárová. Tieto dievčatá žijú podľa tejto bývalej vyšetrovateľky s páchateľom často v jednej domácnosti. „Ak sa aj zdôverili matke, nedostalo sa im pochopenia a tie neboli na ich strane, ale na strane páchateľa,“ objasňuje.

Gancárová vraví, že pre maloleté dievčatá je veľmi ťažké oznámiť znásilnenie, ak sa nemajú komu zdôveriť a finančne ich zabezpečuje rodina. „V týchto prípadoch sa klientky odhodlajú oznámiť znásilnenie až vtedy, keď sú plnoleté a samostatné z ekonomického hľadiska,“ špecifikuje.

Spomína tiež, že mnohé obete spáchanie trestného činu nahlásia až potom, ako sa odpútali od biologickej rodiny. Niektoré dokonca až vtedy, keď majú sexuálne problémy v partnerských vzťahoch alebo sa bez efektu dlhodobo liečia u psychiatra a ten im oznámenie veci odporučí ako cestu k uzdraveniu.

Psychické problémy, sebapoškodzovanie, znížené sebahodnotenie, sklon k alkoholu a neschopnosť intímnych vzťahov sú podľa špecialistky Centra Slniečko časté následky neoznámeného a z psychologického hľadiska nespracovaného znásilnenia.

„Naše klientky ešte ako maloleté navyše páchatelia zastrašovali, že im aj tak nikto neuverí. Že páchateľ bude tvrdiť, že sex bola ich iniciatíva a chceli ho ony,“ vysvetľuje aj zo svojej niekdajšej praxe vyšetrovateľky Gancárová.

Zo skúseností Centra Slniečko obete skôr nahlásia, ak ich znásilnil neznámy človek, ako keď ich v domácom prostredí sexuálne zneužije príbuzná osoba. „Hlavne znásilnenia manželom a priateľom zostávajú roky neoznamované,“ konštatuje Gancárová.

Podľa jej slov zohráva úlohu najmä citová väzba na páchateľa, existenčná závislosť a pretrvávajúce nesprávne predstavy v spoločnosti o tom, že v manželstve znásilnenie neexistuje. „Žena má vraj ‚manželské povinnosti‘ a muž svoje potreby,“ dodáva právnička.

Strach, hanba a ticho

Na otázku, prečo na Slovensku ženy tak málo nahlasujú trestný čin znásilnenia, odpovedá opäť aj špecialistka z Inštitútu pre výskum práce a rodiny Burajová. 

Obete domáceho násilia, ktoré nahlasujú útoky v podobnej miere ako obete sexuálneho násilia, podľa nej vo výskumoch Paneurópskej univerzity uvádzali, že sa neobrátili na políciu, pretože neverili, že by pre ne niečo spravila. Alebo sa obávali, že by ich postupy polície poškodili ešte viac. „Významným dôvodom neoznamovania tiež bolo, že sa báli pomsty páchateľa,“ dopĺňa Burajová. 

Podľa nej môže byť ďalším dôvodom aj spôsob, akým sa oznámenia prijímajú a riešia. „V poradenskej praxi sa totiž stretávame aj so sťažnosťami obetí, že ich od podania oznámenia odrádzali alebo ich oznámenie na polícii odmietli,“ spresňuje. 

Ako vraví Burajová, na nahlasovanie má vplyv aj to, či celospoločenská atmosféra ženám a dievčatám pomáha prekonať zahanbenie z toho, čo sa im stalo. Ak v diskusiách obete spochybňujeme, pripisujeme im zlé úmysly či spoluvinu, oslabujeme ich odhodlanie prípad oznámiť.

Na konkrétny prípad si spomína aj Sylvia Gancárová z Centra Slniečko. Spomína si na ďalšiu klientku, ktorá bola opakovanou obeťou nedobrovoľného sexu zo strany manžela, a keď hľadala pomoc u jednej ženy z rodiny manžela, dozvedela sa od nej, že „treba podržať, aby bol pokoj“.

„V jednom z našich prípadov hrala úlohu aj hlboká viera, nesprávny postoj rodiny k oznámeniu takejto veci a názor kňaza, aby sa za páchateľa lepšie modlila,“ vraví Gancárová.

Podľa nej hlavne nemožnosť rozvodu v kresťanskom manželstve môže brániť obetiam znásilnenia, aby ho oznámili na polícii. „Nemajú prakticky žiadnu možnosť voľby pre život bez násilníka, a tak trpia a jeho konanie neoznamujú,“ konštatuje Gancárová. 

Ako ďalej vraví, opakovane sa v centre stretávajú s tým, že ak ide o páchateľa, ktorý je z príbuzenstva alebo z blízkej rodiny, niekedy aj najbližšie okolie obete takéto informácie neguje a bagatelizuje. Od prípadného oznámenia skutku sú obete odrádzané a vnímajú ho ako hanbu rodiny.

„Významným faktorom umožňujúcim páchanie násilia je tiež pocit bezpečia páchateľa, že nebude odhalený a potrestaný,“ dopĺňa k tomu Burajová z IVPR. 

Sylvia Gancárová na záver dodáva, že naša spoločnosť stále nevytvára podmienky na to, aby sa obete týchto krutých činov cítili natoľko chránené zákonom, prístupom profesionálov či vytvorením bezpečného prostredia, že by mali odvahu znásilnenie oznámiť bezprostredne po skutku. Významným faktorom umožňujúcim páchanie násilia je tiež pocit bezpečia páchateľa, že nebude odhalený a potrestaný,“ dopĺňa k tomu Burajová z IVPR.