Za zamknutými dverami ticho kričia deti. Smernica by mala pomôcť

Podľa právnika Jozefa Onačillu zákon o obetiach trestných činov definuje dieťa ako obzvlášť zraniteľnú obeť, ku ktorej musia vyšetrovacie orgány a súdy pristupovať mimoriadne citlivo. „Zásadný problém je teda v prvotnom kontakte obeť – polícia, kde v drvivej väčšine narazí na neodbornosť alebo nechuť policajtov," hovorí pre Štandard odborník. 

Konštatuje, že príslušníci na obvodnej úrovni jednoducho nie sú stavaní na tento typ kriminality. Podľa neho je problém aj posudzovanie skutku, keď ho podkvalifikujú, prípadne môže ísť aj o nechuť riešiť podobné veci, ktoré z pohľadu policajta nie sú tak závažné, ako napríklad lúpeže či krádeže, ktorými sú tieto oddelenia zavalené.

„Žena s dieťaťom, ktoré boli obeťami domáceho násilia zo strany muža, sa obrátila na políciu o pomoc. Polícia v Košiciach ju odkázala na manželskú poradňu, dokonca s dôvetkom, že 'oni nie sú SBS, aby niekoho chránili'," spomína Onačilla príklad zo svojej praxe. 

Políciu nepresvedčili ani fyzické zranenia, ktoré boli staršieho dáta, keďže chýbali svedkovia či lekárska správa, ktorá zo strachu ženy pred svojím mužom tyranom neobsahovala zmienku o domácom násilí. Bála sa ho totiž nahlásiť. 

„Predmetom fyzických útokov malo byť aj dieťa, no to bolo ešte príliš malé na to, aby vedelo rozprávať. Zranenia dieťaťa boli pripísané bežným pádom," dopĺňa právnik. 

Na záver konštatuje, že po výsluchu muža, ktorý všetko poprel, muži zákona prípad odložili s tým, že nemajú dostatok dôkazov na začatie trestného stíhania. Tento prípad podľa neho ukazuje jednak dôkaznú núdzu, s ktorou polícia často v týchto prípadoch pracuje, ale aj neodbornosť príslušníkov obvodných oddelení policajného zboru, ktorí často takéto prípady nepovažujú za dostatočne vážne. 

„Špecializácia pár policajtov, ktorí by problematike rozumeli do hĺbky a neboli by zaťažení inou agendou a inými vnútornými záležitosťami policajného zboru z toho vyplývajúcimi, by z môjho pohľadu zmenila veci k lepšiemu," dodáva. 

Ďalším problémom sú podľa právnika aj centrá pomoci týmto obetiam, ktoré pre veľký nápor prípadov riešia iba najzávažnejšie prípady, kde nie je ťažká dôkazná situácia, a mnoho prípadov, napríklad psychického týrania, ide bokom. 

Intervenčné centrá zápasia so zákonmi

Na problém so zákonmi upozorňuje aj Sylvia Gancárová, právnička a vedúca Centra pre obete domáceho násilia s Intervenčným centrom Centrum Slniečko v Nitre. „Veľkým nedostatkom je skutočnosť, že zákon o obetiach nie je kompatibilný s Trestným zákonom," vraví s tým, že práve Trestný zákon umožňuje obvinenému alebo jeho obhajcovi, aby boli prítomní pri výsluchu všetkých svedkov aj poškodených.

V praxi to podľa nej vyzerá tak, že po vznesení obvinenia sa musia výsluchy všetkých svedkov aj poškodených zopakovať za prítomnosti obvineného alebo obhajcu. V zákone o obetiach je podľa právničky zase zakotvené, že obeť týchto trestných činov sa má vypočúvať iba raz, a výsluch má byť natočený na kameru, aby sa už nemusel opakovať. 

„Tu na seba narážajú práva obvineného a práva poškodených, ktoré si odporujú. Bohužiaľ, slovenské súdy a prokuratúra sú akoby na strane obvineného a trvajú na opakovanom vypočúvaní poškodených," vysvetľuje právnička.  

V trestnom konaní sú tak podľa Gancárovej obete vypočúvané aj trikrát a dokonca musia výpoveď opakovať aj na súde. „To je absolútne cez čiaru. Čo je tiež veľmi zlé, prokuratúra sa ako dozor nad zákonnosťou v trestnom konaní týmto problémom vôbec nezaoberá, hoci organizácie pomáhajúce obetiam naň poukazujú už roky!" dodáva. 

Za dverami domácností sa dejú násilné trestné činy, ktorých svedkami a trpiacimi sú často maloletí. Do intervenčných centier prichádzajú väčšinou matky s deťmi.

„Naše klientky sú predovšetkým ženy (ale máme aj mužov – obete domáceho násilia) s malými deťmi, ktoré sú vydané napospas krutým partnerom, utekajú od nich, hľadajú záchranu v našom Bezpečnom ženskom dome, ktorý je na utajenej adrese, právnu a psychologickú pomoc pre seba a svoje deti," spresňuje vedúca centra. 

Ako konštatuje, tieto ženy sú veľmi zraniteľné, keďže nie sú finančne zabezpečené, nepracujú, lebo majú maličké deti, alebo si nevedia v odľahlej lokalite nájsť prácu. Nemajú žiadnu finančnú rezervu, aby sa pokúsili začať život bez tyrana, lebo sú naň odkázané finančne a často aj bývajú v jeho nehnuteľnosti.

Keďže pomáhajúce organizácie nedisponujú žiadnymi voľnými finančnými prostriedkami, ktoré by im mohli poskytnúť, vedia im dočasne odpustiť poplatky za bývanie v krízovom centre, pomáhajú so šatstvom, stravou alebo balíčkom drogérie. 

„Pre ženu, ktorá má dve alebo tri malé deti, a preto nemôže pracovať, to však nie je dlhodobé a udržateľné riešenie," dodáva vedúca centra. Ak podľa nej navyše takáto matka na ne ani nedostáva výživné, lebo otec dobrovoľne neplatí, čakanie na rozhodnutie súdov vo veciach maloletých je na Slovensku podľa nej nekonečné.

Gancárová spomína aj to, že ak otec dieťaťa neplatí výživné, žena musí čakať dva mesiace, kým jeho konanie ako prečin môže oznámiť na polícii. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny jej po ďalších mesiacoch čakania poskytne náhradné výživné, ktoré sa však spätne nepriznáva. „Deti sa môžu ísť napásť na lúku, a to doslova!" konštatuje. 

Vedúca Centra pre obete domáceho násilia nedávno zastupovala klientov – starú matku a starého otca 14-ročného vnuka, ktorý k starým rodičom ušiel od matky alkoholičky a otca tyrana pred rokom a pol. Súd podľa nej nevidel dôvod na nariadenie neodkladného opatrenia a nenariadil rodičom ani platiť výživné na syna. 

„Dokonca matka poberala aj prídavok na toto dieťa, súdu ani sociálke to neprekážalo, vraj maloletý nie je ohrozený na živote a zdraví," vraví Gancárová s dôvetkom, že keby starí rodičia nepracovali, nemali by z čoho chlapca uživiť.

Chlapec bol navyše pre nespoluprácu rodičov celé mesiace izolovaný od kolektívu v škole, nemohol ísť na výlety či exkurzie, ani so starými rodičmi na dovolenku, lebo „rodičia" s ničím nevyslovili súhlas. 

V nitrianskom centre dlhodobo konštatujú, že v poslednom období pribúda matiek a starých matiek násilných synov a vnukov. Nielen ony, ale i starí otcovia sú podľa Gancárovej bití, oberaní o dôchodky, prinútení prepísať byty či domy na tyranské deti, ktoré sa o nich „starajú". 

„Toto je veľmi ťažká klientela aj pre nás, keďže matky a starí rodičia dlhodobo odmietajú oznámiť násilie na polícii. Čakajú, takpovediac, na zázrak, že sa syn, vnuk zmení, a niečo si uvedomí, prestane piť alebo brať drogy, nájde si prácu... ale zázraky sa nedejú," vraví. 

V centrách sa tiež vyskytujú ženy, ktorých manželia alebo druhovia sú psychicky chorí. Odmietajú liečbu, sú doma krutí, ohrozujú rodinu, sú problémoví na verejnosti.

„Posledné roky máme aj klientky, ktoré uzavreli manželstvo, alebo mali deti s mužmi z moslimského či tretieho sveta, Indie, Thajska a podobne," spresňuje vedúca centra s dôvetkom, že práve tu často dochádza k stretu s inou kultúrou, iným prístupom k žene, k jej právam a sebaurčeniu.  

Problémom je podľa nej aj to, že sa volajúci po pomoci neustále stretávajú s určitou benevolenciou voči tyranom zo strany polície. „Hoci oprávnenie policajta vykázať násilnú osobu z obydlia existuje už roky, ešte stále sa stretávame s tým, že policajti odporučia žene, aby ona odišla, alebo dlhodobé násilie bagatelizujú, nevnímajú ho ako trestný čin, ale len ako priestupok," dodáva. 

Počet vykázaných z domu

Podľa informácií od hovorcu Prezídia Policajného zboru Romana Hájeka Policajný zbor priebežne monitoruje a vyhodnocuje uplatňovanie oprávnenia na vykázanie osoby zo spoločného obydlia, podľa zákona o Policajnom zbore, pričom v priemere štatistika ukazuje okolo tisíc vykázaní v rámci celej republiky za jeden rok.

„Z uvedených údajov možno pozorovať mierne kolísavý, avšak v ostatných rokoch skôr stúpajúci trend, čo svedčí o tom, že polícia toto oprávnenie využíva v odôvodnených prípadoch na ochranu obetí domácich konfliktov," vraví pre Štandard hovorca. 

Ako bližšie špecifikuje, polícia je najčastejšie privolávaná k prípadom nebezpečného vyhrážania a k trestným činom týrania blízkej osoby a zverenej osoby. „Ide často o situácie, kde sú priamymi alebo nepriamymi svedkami násilia aj deti, čo predstavuje výrazné riziko pre ich psychický a fyzický vývoj," dopĺňa. 

„Zákonnou povinnosťou polície je distribuovať k nám len obete z prípadov, kde bolo realizované vykázanie násilníka. Pomohlo by, ak by polícia distribuovala do intervenčných centier všetky obete trestných činov súvisiacich s domácim násilím," konštatuje pre Štandard Petra Guntášová, garantka Intervenčného centra MyMamy v Prešove. 

V prípadoch, ak žena privolá policajnú hliadku a tá využije inštitút vykázania – ten, kto ubližuje, je vykázaný zo spoločnej domácnosti na 14 dní so zákazom priblíženia na 50 metrov – je pre ňu hlavne finančne náročné zabezpečiť svoj ďalší život. Preto podľa Guntášovej ženy s deťmi, ktoré boli obeťami trestných činov týrania, často práve z finančných dôvodov zostávajú s agresormi v spoločnej domácnosti. 

Guntášová z intervenčného centra na východe Slovenska teda vidí problém aj v inštitucionalizovanej pomoci. „Ak žena nemá dostatočný príjem, väčšinou sú to matky samoživiteľky, tak potrebujú pomoc s ubytovaním v rámci bezpečných ženských domov alebo zariadení núdzového bývania," konštatuje na margo nepostačujúcich voľných kapacít.  

Zložitá pomoc pre maloletých

Legislatíva a prax sa rozchádzajú. „Naše zákony hovoria o ochrane dieťaťa ako o priorite, no v realite to často, bohužiaľ, nie je tak a inštitúcie si rôzne vykladajú pojem 'najlepší záujem dieťaťa'," približuje ďalej Guntášová.

Aj ona upozorňuje na to, že zo strany pomáhajúcich orgánov a inštitúcií sa ženy nestretnú s citlivým prístupom, ich problém s tyranstvom je podľa nej bagatelizovaný a dochádza ku sekundárnej viktimizácii týchto obetí.

Problémom vyskytujúcim sa v praxi je podľa nej aj to, že právo násilného rodiča je nadradené právu dieťaťa na pokojný a bezpečný život, a tak sa s ním musí stretávať. Ten je pritom krutý aj na druhom rodičovi, spravidla žene, a to práve prostredníctvom detí, ktoré počas stretávania ovplyvňuje – pred potomkom matku očierňuje a dáva jej za vinu, že napríklad vďaka nej už nie sú rodina.  

„Deti sú najzraniteľnejšie obete, a ak sú vystavované násiliu a nie je im poskytnutá primeraná pomoc, tak si následky ponesú celý život vo forme rôznych psychosomatických prejavov, porúch správania či ďalších tyranských vzťahov v dospelosti," hovorí Guntášová.

Pripomína aj nedostatočnú odbornú pomoc pre maloletých v zmysle dlhých čakacích lehôt u detských psychológov, psychiatrov či terapeutov, ktorých kapacita nie je dostačujúca. 

Ministerstvo spravodlivosti prináša riešenia

V máji 2024 Európska únia oficiálne prijala smernicu o boji proti násiliu páchanému na ženách a domácom násilí. Ide o historický krok pre EÚ, keďže je prvým právnym predpisom tohto druhu na svete.

Podľa najnovších informácií ministerstvo spravodlivosti v súčasnosti kompletizuje materiál, ktorý bude východiskovým bodom pre transpozíciu tejto smernice. Tá podľa rezortu upravuje špecializovanú podporu detským obetiam.

Štátna tajomníčka ministerstva spravodlivosti Katarína Roskoványi pre Štandard objasňuje, kde vidia momentálne nedostatky. „Slovenská legislatíva nepozná pojem detského svedka domáceho násilia v partnerských vzťahoch. Vzhľadom na ich zraniteľnosť môže byť zážitok z neho pre deti zdrvujúci," vraví. 

Priama psychická a emocionálna ujma, ktorú maloletí utrpia, podľa nej ovplyvňuje ich vývin a vystavuje ich zvýšenému riziku fyzických a psychických ochorení tak v krátkodobom, ako aj dlhodobom horizonte. „Priznanie, že deti, ktoré utrpeli ujmu priamo v dôsledku toho, že boli svedkami domáceho ubližovania vo forme trestných činov, sú samy obeťami, je dôležitým krokom pri ochrane detí trpiacich jeho následkami," dodáva. 

Vzhľadom na celoživotné následky činov násilia na ženách alebo domáceho tyranstva, ktorých rodič bol pri takomto čine zabitý, má materiál v zmysle smernice zabezpečiť, aby takéto deti mohli v plnej miere využívať jej výhody, najmä vo forme cielených ochranných a podporných opatrení, a to aj počas akéhokoľvek príslušného súdneho konania, spresňuje Roskoványi.

Tiež je potrebné vyriešiť nedostatočné oznamovanie prípadov, pri ktorých je obeťou dieťa. Tu by sa podľa štátnej tajomníčky mali zaviesť bezpečné postupy oznamovania, ktoré budú zohľadňovať potreby dieťaťa. 

„Takým postupom môže byť vypočutie dieťaťa príslušným orgánom, ktoré sa uskutočňuje v jednoduchom a zrozumiteľnom jazyku," objasňuje s dôvetkom, že je nutné zabezpečiť, aby im pri postupoch oznamovania v čo najväčšej možnej miere pomáhali odborníci, ktorí sa špecializujú na starostlivosť o neplnoletých a ich podporu.

Smernica teda zahŕňa aj špecializované psychologické poradenstvo či pediatrickú starostlivosť hneď, ako budú mať príslušné orgány oprávnené dôvody sa domnievať, že obeťami mohli byť maloletí vrátane detí ako svedkov. 

Taktiež v záujme zaistenia bezpečnosti neplnoletých počas možných návštev páchateľa alebo podozrivej osoby, ktorá je nositeľom rodičovských práv a povinností a má právo styku s deťmi na základe rozhodnutia súdu, sa zabezpečí dostupnosť neutrálnych miest pod dohľadom, ku ktorým patria úrady ochrany alebo starostlivosti o deti. „Vždy je potrebné prihliadať na najlepší záujem dieťaťa," dodáva. 

Maloletí budú tiež prednostne ubytovaní s rodičom, ktorý nie je páchateľom, v krízových centrách pre ženy a deti. „Legislatívny materiál upravuje aj špecializovanú podporu pre obete sexuálneho násilia, ktorá sa má v prípade maloletých poskytnúť spôsobom vhodným pre deti,“ vraví Roskoványi. 

Smernica tiež kriminalizuje v celej únii trestné činy ako mrzačenie ženských pohlavných orgánov, nútené manželstvá, neoprávnené zdieľanie intímnych záberov, kyberstalking, kyberšikanovanie a kyberpodnecovanie k nenávisti alebo násiliu.

Rezort spravodlivosti tiež v rámci Justičnej akadémie poskytuje špecializované kontinuálne vzdelávanie pre sudcov a prokurátorov, aby sa naučili, ako s deťmi pri výkone svojich profesií komunikovať.

V rámci vzdelávania spomína štátna tajomníčka témy ako špecifiká vyšetrovania a stíhania trestnej činnosti páchanej na obzvlášť zraniteľných obetiach, do ktorého patria aj spôsoby vedenia výsluchu u detí či znalecké dokazovanie. Štúdium sa venuje trpiacim domácim či sexuálnym násilím, obchodovaním s ľuďmi s čím súvisí aj téma sexuálnej viktimizácie detí a ich reakciám v procese výsluchu.

Nemenej dôležitou témou je aj grooming, a teda manipulatívne techniky cielené na deti s potrebou vykonávania sexuálnych deliktov.