Úvahy o ukradnutí ruských aktív sú symbolom kolapsu na všetkých frontoch

Hurá! Zaplesali zhodne európske salóny. Lenže – kde tie peniaze vziať, keď celý Juh únie nevie vyliezť ani z vlastných dlhov?

Európa po Američanoch skrátka pokračuje v naratíve „Ukrajinu podporujeme až do konca“ – nech to stojí, čo to stojí. Problém je v tom, že to stojí stovky miliárd a len na najbližšie dva roky sa odhaduje, že Ukrajina bude potrebovať približne 170 miliárd.

Nejde pritom len o financovanie armády, zbraní a munície. Západ financuje aj samotnú funkčnosť obrovského zdevastovaného štátu vedúceho vyčerpávajúcu opotrebovávaciu vojnu. Bez nádeje, že pôžičky Ukrajine raz zostanú neodpísané aspoň v súvahe európskych štátov.

Eschatologický vektor na ktorý bude musieť Ukrajina myslieť

EÚ skrátka nemá kapacitu ďalej financovať ruské dobývanie Ukrajiny. Najmä dlhmi oslabený Juh zablokuje ďalšie pôžičky, Európa pritom hospodársky stagnuje, bruselskí lídri stále nemajú dosť a vymýšľajú nové „nápady“, ako oslabiť európsky priemysel a konkurencieschopnosť.

Ukrajina v konečnom dôsledku žiadnemu európskemu politikovi nebude stáť za to, aby kvôli nej krachla Európa. To je posledný faktor, na ktorý musia aj na Ukrajine myslieť.

Patologické oddelenie s názvom „európski lídri“ preto prichádza s kreatívnym riešením. Ukrajinská vojna sa má financovať zo zmrazených ruských aktív. Ide o 140 miliárd imobilizovaných v belgickom centrálnom depozitári Euroclear, ktoré si Putin do februára 2022 nestihol zmobilizovať.  

Ursula a Kaja ako piliere chránenej dielne

Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová navrhla, že by sa mohli použiť ako „pôžička“ pre Ukrajinu, ktorá by sa vyplatila z týchto aktív. Inými slovami, Rusko by zaplatilo za vojnu. To je nový nápad z chránenej dielne eurolídrov: víťaz vojny má platiť vojnové reparácie.

Keďže líderka európskej diplomacie Kaja Kallasová navrhla, že ruská armáda sa musí zmenšiť, a to z jedného prozaického dôvodu, že je jednoducho príliš veľká, môžeme predpokladať, že nejde len o „úlet“, aké sa v týchto typoch dielní občas vyskytnú, ale systematické „strategické myslenie“.

Mimochodom, najnovší Trumpov „mierový návrh“ dokonca rátal s tým, že by tieto peniaze fungovali vlastne ako vojnové reparácie. Asi preto Trumpov plán označujú zorientované „salóny“ ako proruský.

Podobné výstrelky v Európe v súvislosti s vojnou zvyčajne prechádzajú s ľahkosťou, ale iba vtedy, keď moralistické hrdinstvo autorov „myšlienok“ nič nestojí. V tomto prípade je to však inak.   

Vojnohujerské Belgicko, domov hlavného mesta Únie, sa voči Leyenovej nápadu ostro ohradilo, a to z pozície samotného premiéra, ktorý bije na poplach. Premiér Bart de Wever na samite EÚ upozornil, že takéto čosi sme nespravili ani hitlerovskému Nemecku počas II. svetovej vojny.

Bruselská loď bláznov

Hrozba pritom ani nemusí byť uskutočnená, aby mala následky. Už len samotný fakt, že „kompetentná“ bruselská loď bláznov o tom nahlas a seriózne hovorí ako o alternatíve, môže znamenať, že z Európy začnú sťahovať svoje uložené aktíva aj arabskí šejkovia (ide o bilióny).

Je to prirodzené. Ak by nejaká banka začala nahlas uvažovať nad tým, že znárodní peniaze svojich vkladateľov, dlho by ste nečakali – aj keby riziko zatiaľ bolo len v rovine špekulácie.

Detinský argument o boji Dobra proti Zlu sa predsa dá pri správnom škálovaní morálneho voluntarizmu vytiahnuť na každého. Nebude prekvapením, ak si nejaký blízkovýchodný tyran teraz povie, že raz príde aj naňho.

Aktuálna panika z bruselských nápadov, ktorá nastala v Belgicku, je teda logická. Euroclear ručí za vklady svojich klientov, nech sú kdekoľvek a nech majú pod turbanom čokoľvek. To je princíp medzinárodného finančného systému.

Ukradnúť majetok s dôverou a medzinárodnými garanciami uložený v Európe s argumentom, že my sme svetové Dobro a vy ste svetové Zlo jednoducho nejde, a to jednoducho preto, že vo finančnom svete sa s Dobšinským, Andersenom, dobrým Jankom a ani s ježibabami nepočítalo, minimálne nie na akademickej právnej úrovni. Ostatne, spýtajte sa Saudov – alebo aj Rusov – kto je v aktuálnej svetovej geopolitickej hre baba Jaga.

Ak by sa Brusel odhodlal na takýto krok, je isté, že by belgické banky čelili medzinárodnej arbitráži, ktorej výsledok je predvídateľný. Peniaze by sa museli vrátiť vrátane úrokov. A to si európski lídri veľmi dobre uvedomujú.

Buďme mierni optimisti a dúfajme, že sa v bruselskej armáde našiel nejaký úradník, ktorý vie narátať do dvoch a výsledok svojej rovnice eurosúdruhom už predložil.

„Po nás potopa“

Napriek tomu do toho chcú ísť. Znamená to, že konajú vedome. Išlo by teda o vyriešenie akútneho problému (financovanie Ukrajiny) systémom „po nás potopa“ kdesi v budúcnosti, teda z pohľadu politika prakticky nikdy.

Môžeme predpokladať, že tu ide skôr o pokračovanie financovania Ukrajiny inými prostriedkami. Zhoda na schválení balíka vo výške 140 miliárd v EÚ neexistuje, zadlžené krajiny juhu (Španielsko, Francúzsko, Taliansko) ho spoľahlivo zablokujú a urobia to nie z nenávisti k Ukrajine, ale zo sebazáchovných dôvodov.

Ak si totiž extrémne zadlžená krajina zavesí na krk ďalšie bremeno, ktoré navyše nie je štrukturálnou investíciou (nemá potenciál z dlhodobého hľadiska posunúť hospodársky rast krajiny), z mamutích dlhov sa stane nesplatiteľné aktívum. V ekonomike to znamená krach.

Ak treba zachraňovať svoje holé zadky, bruselskí lídri neváhajú ohroziť medzinárodný finančný systém. Možno by sa bolo treba spýtať belgického premiéra de Wevera, prečo sme to teda tomu Hitlerovi neurobili a či si to v Británii a USA vtedy hádam presadili nejaké domáce fašistické živly.  

Bruselskí lídri, mentálne na úrovni malých rozhnevaných detí, sa rozbehli hrať vysokú hru, o ktorej dôsledkoch buď nič netušia, alebo im je v sebazáchovnom pude ľahostajná. Za žiadnych okolností to však nemôže pre Európu dopadnúť dobre.

Je to jeden z aspektov podčiarkujúcich, v akom zúfalom postavení sa na bojisku ocitla nielen Ukrajina, ale aj jej európski „podporovatelia“, respektíve lídri, ktorí najprv kolosálnu tragédiu na Ukrajine podporovali až do trpkého konca, aby následne bez váhania obetovali aj Európu.

Cena za predĺženie politického života je skrátka malý krok pre jednotlivca, ale veľký skok pre ľudstvo.

Vlastne by sme sa mohli spýtať aj toho spomínaného Hitlera, kam to vlastne skákal, keď na sklonku vojny v posledných záchvevoch svojej Totalkrieg poslal na istú smrť 16-ročných tínedžerov, a to len preto, aby si predĺžil život o zopár týždňov.

Dnešní bruselskí súdruhovia by mu možno porozumeli lepšie, než je nám milé.