Darovanie vojenských stíhačiek na Ukrajinu vyšetroval tím Darca Úradu boja proti organizovanej kriminalite (ÚBOK). Vyšetrovateľ však dospel k záveru, že skutok nie je trestným činom, darovaním nebolo preukázané spôsobenie žiadnej škody Slovenskej republike a členovia vlády darovaním nevykonávali svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu ani túto právomoc neprekročili.
Trestné stíhanie vedené pre podozrenie zo spáchania zločinu porušenia povinnosti pri správe cudzieho majetku v súbehu so zločinom zneužitia právomoci verejného činiteľa bolo z týchto dôvodov následne zastavené.
Ministerstvo obrany pod vedením Roberta Kaliňáka proti tomuto uzneseniu podalo sťažnosť, a samotný minister obrany obrany sa verejne opakovane ohradil voči danému uzneseniu s tým, že jeho záver je nepochopiteľný.
Mnohí právni odborníci alebo inštitúcie, ako napríklad Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, ústavný právnik Vincent Bujňák, verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský, ale aj Najvyšší kontrolný úrad, upozorňovali na viaceré podrobne vyargumentované nezákonnosti v procese darovania.
Najvážnejšou sa javila obrovská škoda spôsobená Slovenskej republike a protiústavnosť konania bývalých vlád.
Podrobné závery kontroly zo strany NKÚ hovorili o chýbajúcej kompetencii, neuveriteľne zmätočnom účtovníctve či päťstranovej darovacej dohode, ktorou bol darovaný vojenský majetok v hodnote viac ako 500 miliónov eur.
Vyšetrovateľ nevidel žiadnu trestnú činnosť
Vyšetrovateľ tímu Darca videl celú právnu problematiku diametrálne odlišne, no verejnosť dodnes nevie, na základe akých skutočností vlastne dospel k záveru, že sa nič trestné nestalo.
Denník Štandard preto požiadal o zverejnenie uznesenia o zastavení trestného stíhania v danej veci, aby sa verejnosť mohla podrobne oboznámiť s jeho dôvodmi.
Žiadosť o sprístupnenie uznesenia adresovaná ÚBOK-u však nebola sprístupnená ani po uplynutí zákonnej lehoty, hoci pri telefonických urgenciách (prečo úrad neodpovedá) kontaktné osoby avizovali odpoveď.
Keďže úrad neodpovedal ani po uplynutí posledného dňa lehoty na odpoveď (pričom zákon primárne hovorí o bezodkladnom vybavení žiadosti), denník Štandard oslovil priamo ministerstvo vnútra, pod ktoré ÚBOK patrí.
Ministerstvo vnútra v danej veci reagovalo pomerne promptne a už o pár dní prišla písomná odpoveď. Riaditeľ odboru strategickej komunikácie kancelárie ministra vnútra Peter Ihnatišin žiadosti o informácie nevyhovel a svoje rozhodnutie odôvodnil mimoriadne bizarným a sporným spôsobom.
Dôvody, prečo verejnosť nemá právo na informácie
Zamietavé rozhodnutie riaditeľ Ihnatišin odôvodnil viacerými dôvodmi.
Prvý dôvod spočíval v tom, že podľa Ihnatišina nebolo možné sprístupniť uznesenie o zastavení trestného stíhania vo veci darovania stíhačiek, pretože jeho „odôvodnenie obsahuje také skutočnosti, ktoré majú potenciál ohroziť cieľ určený Trestným zákonom (náležité zistenie trestných činov a potrestanie páchateľa) a to v obdobných konaniach, ktoré môžu byť vedené v budúcnosti“.
V tomto smere je potrebné zdôrazniť, že vyšetrovateľ zistil skutkový stav a dospel k záveru, že sa nič nestalo. Verejnosť však nemôže vedieť, ako sa k tomuto záveru dopracoval, pretože podľa rezortu vnútra by to mohlo ohroziť zisťovanie trestných činov a potrestanie páchateľa – hoci vyšetrovateľ tímu Darca tvrdí, že žiaden trestný čin sa nestal a nikto nepochybil.
Ako skutočne bizarné pôsobí tvrdenie, že keďže obdobné trestné konania môžu byť vedené v budúcnosti, verejnosť nemôže vedieť, prečo toto konkrétne konanie dopadlo tak, ako dopadlo.
S týmto argumentom však môže operovať každý orgán verejnej moci pri každom konaní a nikdy žiadne informácie nesprístupniť. Veď raz v budúcnosti sa možno bude riešiť niečo podobné, a tak by mohlo byť fiktívne budúce trestné konanie ohrozené.
Informácie je potrebné selektovať a sprístupniť
Takýto prístup priamo odporuje účelu zákona o slobodnom prístupe k informáciám, podľa ktorého – zjednodušene povedané – aj keď uznesenie obsahuje informácie neprístupné verejnosti, zodpovedný orgán ich musí primárne cenzurovať (začierniť) a zvyšok informácií občanom poskytnúť (princíp „čo nie je tajné, je verejné“).
V tomto smere existuje aj ustálená rozhodovacia prax súdov.
Možno spomenúť napríklad nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 2/10, podľa ktorého povinná osoba nemôže zamietnuť sprístupnenie všetkých požadovaných informácií (napríklad celého dokumentu obsahujúceho osobné údaje alebo utajované skutočnosti), ale musí takéto informácie vylúčiť (napríklad znečitateľnením, prekrytím alebo začiernením) a ostatné informácie sprístupniť.
Ministerstvo ďalej odkazuje aj na konkrétne ustanovenie infozákona, podľa ktorého možno obmedziť sprístupnenie informácie, ak ide o rozhodovanie orgánu činného v trestnom konaní – myslí sa tým uznesenie o zastavení trestného stíhania.
Rozpor s judikatúrou súdov a so zákonom
Riaditeľ Ihnatišin v tomto smere tvrdí, že keďže sa uznesenie o zastavení trestného stíhania doručuje iba vybraným osobám v zmysle Trestného poriadku, nemožno ho sprístupniť napríklad médiu (pripojil aj rozsudok NS SR sp. zn. 10 Sži/3/2016, ktorý však rieši iné skutkové okolnosti).
V tomto smere však Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach (napríklad sp. zn. 1 sžo 184/2008) uviedol, že ustanovenia Trestného poriadku o tom, ktorým osobám sa doručujú rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní, neznamenajú zákaz sprístupniť tieto rozhodnutia iným osobám na základe zákona o slobode informácií.
Konkrétne ustanovenie infozákona, podľa ktorého možno obmedziť prístup k informáciám, ak ide o rozhodovanie orgánu činného v trestnom konaní, ale špecificky hovorí presný opak ako tento paragraf (§ 11 ods.1 písm. d), vykladá riaditeľ Ihnatišin.
Dané ustanovenie zákona totiž stanovuje, že obmedzenie prístupu k informáciám o rozhodovacej činnosti orgánu činného v trestnom konaní sa nevzťahuje na rozhodnutia policajta v prípravnom konaní, ak ide o rozhodnutie o zastavení trestného stíhania – teda presne na ten typ uznesenia, ktorý žiadal sprístupniť denník Štandard.
Dané rozhodnutie vyšetrovateľa teda nepodlieha obmedzeniu sprístupniť ho tak, ako ho vykladá ministerstvo vnútra.
Potreba chrániť údaje dotknutých osôb
Ďalším dôvodom na nezverejnenie informácií bola vraj skutočnosť, že uznesenie vyšetrovateľa tímu Darca obsahuje osobné údaje fyzických osôb a bez ich súhlasu ich nemožno zverejniť.
Pri takomto názore by však nebolo možné zverejniť žiadne rozhodnutie, v ktorom vystupujú fyzické osoby, keďže takmer každé rozhodnutie obsahuje ich identifikáciu. To je nielen v hrubom rozpore s právom na informácie, ale aj absolútny nezmysel z hľadiska elementárnej logiky.
Judikatúra súdov pritom výslovne hovorí, že takéto údaje sa jednoducho začiernia. Vyžadovanie súhlasu dotknutých osôb by viedlo k tomu, že takmer žiadne informácie by sa k verejnosti nedostali. Dotknuté osoby (obvinení) totiž takmer nikdy nechcú zverejňovať detaily svojich trestných konaní a nedávajú súhlas na ich zverejnenie.
Pri tomto dôvode navyše ministerstvo tvrdí, že nemôže nijako „cenzurovať“ osobné údaje osôb, a preto nesprístupní celý dokument, keďže by tieto osoby mohli byť identifikovateľné na základe obsahu výpovedí.
Ide o fascinujúce odôvodnenie, ktoré možno opäť aplikovať na akúkoľvek výpoveď akejkoľvek osoby v akomkoľvek konaní a ktoré je v hrubom rozpore s princípom, že verejnosť má právo – hoci aj obmedzené – na informácie a štátny orgán má povinnosť tieto údaje začierniť.
Verejnosť sa nemá čo starať do jednej z najväčších káuz
Darovanie vojenskej techniky patrí k najväčším kauzám v histórii Slovenskej republiky, a to tak z hľadiska možnej škody, ako aj z hľadiska možného zneužitia štátnej moci na svojvôľu a nezákonné konanie.
Napriek množstvu odborných vyjadrení a dokumentov vyšetrovateľ na celej veci nenašiel nič, čo by mohlo byť nezákonné. Do očí bijúci rozpor však verejnosti nechce vysvetliť. Aspoň nejaká reakcia prišla až po uplynutí zákonnej lehoty a viacerých urgenciách zo strany redakcie.
Verejnosť vraj nemá právo vedieť, prečo vyšetrovateľ v takejto spornej veci rozhodol tak, ako rozhodol. Dôvodom údajne sú absurdné tvrdenia o potrebe chrániť osobné údaje dotknutých osôb alebo úvahy o tom, že sprístupnenie uznesenia nie je možné, lebo možno sa raz v budúcnosti uskutoční obdobné trestné konanie.
Mimoriadne zvláštne pôsobilo už samotné zastavenie trestného stíhania v danej veci. Skutočnosť, že ministerstvo vnútra nechce verejnosti vysvetliť, prečo sa to stalo, a používa pritom argumenty mimo rámca právnej, ale aj bežnej ľudskej logiky, pôsobí ešte zvláštnejšie.
Denník Štandard proti rozhodnutiu o nesprístupnení informácie, samozrejme, podá opravný prostriedok, aby verejnosť mohla poznať skutočnosti, prečo je beztrestné darovanie migov v poriadku. Darovaný majetok bol totiž majetkom všetkých občanov.
Dovtedy sa musí verejnosť uspokojiť s tým, že sa nemá čo starať do vecí, pri ktorých boli dôvodné podozrenia zo zneužívania právomocí najvyšších verejných činiteľov so spôsobenou masívnou škodou.
Je to vraj záležitosť len vybraných osôb, ktoré treba chrániť. Napríklad pod zámienkou ochrany osobných údajov.
V právnom štáte by však bolo vhodné riadiť sa zákonom – alebo aspoň jeho interpretáciou súdmi.