Akokoľvek úprimne sme sa zastrájali prežiť hodnotne tohoročný advent, nejak sa nám opäť rozsypal pomedzi prsty.
Toľké profánne a nečakané veci. A neraz aj konflikty – paradoxne väčšie než inokedy – a práve pre sviatky pokoja. Ani advent Svätej rodiny neprebiehal hladko a idylicky, vonkoncom nie. Práve preto z neho môžeme čerpať povzbudenie aj my.
Proroctvá síce hovoria o budúcnosti a tá sa stáva ich naplnením, ale všetko sa to obyčajne deje celkom inak, než si to samotný prorok dokáže predstaviť. Aj predpoveď „panny, ktorá počne a porodí syna“, sa naplnila zaiste úplne inak, než si jej naplnenie predstavoval sám prorok Izaiáš a ako si to na základe tohto proroctva predstavovali ľudia.
Len Boh presne vedel, na čo naráža určitými výrokmi, a len on naplnil, čo v jeho mene ľudia vyslovili. Predpovede sa uskutočnili oveľa jednoduchšie, realistickejšie a zároveň oveľa tajomnejšie a bohatšie, než by človek pripustil.
Tajuplné, nenápadné a zároveň účinné Božie pôsobenie naďalej prebieha podobným spôsobom. Pochopiť nemožno, urobiť treba. A prosiť: „Pane, daj nám väčšiu vieru!“
Pre Jozefa, človeka spravodlivého, Zákon neznamenal len súhrn predpisov a spravodlivosť zas vernosť jeho litere. Bol to vnútorný postoj vyjadrujúci osobnú oddanosť a sprevádzaný posvätnou bázňou. To však Jozefovu situáciu vôbec nezľahčovalo. V neľahkom rozpoložení uvažoval, pričom uvažovanie v jeho prípade isto neznamenalo strohú kalkuláciu, vyhodnotenie situácie, ale vnútorné trápenie a bolesť.
Aj Božie riešenie prichádza prirodzenou cestou, no neľahkou na rozlišovanie: cez sen. Vyžaduje si veľkú duchovnú citlivosť a skúsenosť, aby v ňom človek v labyrinte ľudských myšlienok odlíšil skrytú Božiu reč.
Ako vidno, Jozef túto skúsenosť mal. Aj tú, že na Božie podnety treba reagovať hneď a s odvahou čeliť protirečeniam rozumu, citov i okolia. Vzor zachytávania a plnenia Božej vôle, ora pro nobis!
Ježišovo vstupovanie do nášho sveta sprevádzalo hlboké tajomno, tá najväčšia mystika božskej malosti a jednoduchosti, zbožšťujúca všetko, z čoho je utkaný pozemský život človeka.
No zároveň vnášala aj veľké dilemy, ktorým boli najviac vystavení tí najbližší – Mária svojím spôsobom, Jozef zas svojím. Neistota, osudové pochybnosti, rúcanie prirodzených plánov, ľudsky prosto bezvýchodiskové. Jozef sa trápil a uvažoval, určite aj v modlitbe.
Podľa toho, ako reagoval na anjelovo uistenie, vidno, že bol zvyknutý na kontakt s Božím svetom, že „vedel veriť“.
Uznával, že vo všetkých neistotách treba stavať na istote Božieho riešenia, ktoré si nachádza cestu aj v spôsoboch, ktoré by sme ľudsky nevedeli pripustiť.
Uistenie „neboj sa“ do takýchto krokov viery tak veľmi potrebujeme, aby sme ich neodkladali a nečakali na „zázračnejšie riešenia“ ani na väčšiu istotu. Krok viery si vždy vyžaduje odvahu skoku do neznáma.
A potom prídu Vianoce.
Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.
