Ako nám Ježišov plač môže priniesť pokoj?

Keď sa priblížil a zazrel mesto, plakal nad ním a hovoril: „Kiež by si aj ty v tento deň spoznalo, čo ti prináša pokoj! Ale teraz je to skryté tvojim očiam. Lebo prídu na teba dni, keď ťa tvoji nepriatelia oboženú valom, obkľúčia ťa a zovrú zo všetkých strán, zrovnajú so zemou teba i tvoje deti v tebe a nenechajú v tebe kameň na kameni, lebo si nespoznalo čas svojho navštívenia.“ (Lk 19,41-44)

Veľkolepý pohľad na Chrám a Sväté mesto v ich nádhere spontánne vyvolával úžas a obdiv. Naplnil úžasom aj učeníkov, ktorí sa o svoj údiv hneď podelili s Pánom. Jeho reakcia však bola úplne opačná – namiesto jasania plač, namiesto obdivu krásnych stavieb smútok nad ich ruinami.

Tá istá skutočnosť videná iným pohľadom. Takým, ktorý je skrytý bežným očiam. Ale práve od schopnosti vidieť skryté súvislosti závisí aj správne vonkajšie konanie, od napĺňania zmyslu Chrámu závisí dôvod jeho jestvovania.

Jerušalaim – mesto pokoja – nikdy nemalo pokoj a vždy bolo znamením protirečenia. Duch sveta intuitívne nenávidí všetko, k čomu má Boh privilegovaný vzťah. Mesto pokoja nemalo pokoj od vonkajších nepriateľov ani vo vnútri hradieb. Hranica medzi dobrom a zlom prechádza srdcom človeka aj ulicami mesta.

Veľká ponuka zahŕňa aj možnosť veľkého odmietnutia. To, čo bolo skryté pred očami Svätého mesta, spočíva v tom, že nespoznalo čas Božej návštevy. Keďže v prípade Boha ide o všetko, znamená to aj stratiť všetko. To je najtragickejšie obídenie.

Stále je to aktuálne, lebo Boh naďalej prebýva a pôsobí v skrytosti, nenápadne, hoci nesmierne účinne. Práve preto, že ľudí a udalosti preniká znútra, ľahko sa stráca plytkému ľudskému pohľadu. No nespoznať čas Božej návštevy znamená ocitnúť sa na smetisku. Zrúcaniny Jeruzalema sú stály výkričník.

Avšak Ježišov plač je najmä stelesnením súcitnej lásky Boha, ktorý zo svojej podstaty nemôže chcieť smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil. Neodstraňuje dôsledky hriechu a priori, necháva ich doľahnúť, ale práve tým z nich robí príležitosť spamätať sa, obrátiť a žiť.

Čas Božej návštevy možno treba hľadať aj v dôsledkoch odmietnutia. Práve v nich môžem nájsť cestu záchrany. Skrýva sa aj v dôsledkoch môjho hriechu a čaká, kým ju dokážem objaviť.

Osudy Jeruzalema neboli skryté Ježišovým očiam, ani jeho vlastný osud v priebehu najbližších dní. Vedel, prečo vystúpil do Jeruzalema a čo ho tam čaká. Práve pri pohľade na mesto, v ktorom a za ktoré prišiel priniesť najväčšiu obetu, si uvedomil, že pre mnohých bude zbytočná.

Vedel, že ponuku spásy mnohí odmietnu a radšej zostanú vo svojich hriechoch až do smrti. Jeho pohľad však prenikal ešte hlbšie. A tak síce zaplakal, ale nezastal a vstúpil do mesta, v ktorom mal naplniť Otcovu vôľu.

Osudy Jeruzalema hovoria, že Boh si vždy nájde cestu, aby sa naplnili jeho spasiteľné plány. No jednotlivec, mesto, národ aj civilizácia sa môžu rozhodnúť z nich vystúpiť, vybrať si druhú alternatívu. Žiaľ, mimo spásy niet inej možnosti ako záhuba.

Ježišov plač nad Jeruzalemom by mal byť aj naším plačom nad našimi zanedbaniami Božej návštevy. Ježišov povzdych: „Kiež by si aj ty v tento deň spoznalo, čo ti prináša pokoj,“ však nevyjadruje odsúdenie, ale nádej, že napriek odmietnutiu Sväté mesto raz naplní svoj zmysel.

Veď na konci nestoja zrúcaniny, ale nebeský Jeruzalem.

Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.