Keď sa priblížil a zazrel mesto, plakal nad ním a hovoril: „Kiež by si aj ty v tento deň spoznalo, čo ti prináša pokoj! Ale teraz je to skryté tvojim očiam. Lebo prídu na teba dni, keď ťa tvoji nepriatelia oboženú valom, obkľúčia ťa a zovrú zo všetkých strán, zrovnajú so zemou teba i tvoje deti v tebe a nenechajú v tebe kameň na kameni, lebo si nespoznalo čas svojho navštívenia.“ (Lk 19,41-44)
Veľkolepý pohľad na Chrám a Sväté mesto v ich nádhere spontánne vyvolával úžas a obdiv. Naplnil úžasom aj učeníkov, ktorí sa o svoj údiv hneď podelili s Pánom. Jeho reakcia však bola úplne opačná – namiesto jasania plač, namiesto obdivu krásnych stavieb smútok nad ich ruinami.
Tá istá skutočnosť videná iným pohľadom. Takým, ktorý je skrytý bežným očiam. Ale práve od schopnosti vidieť skryté súvislosti závisí aj správne vonkajšie konanie, od napĺňania zmyslu Chrámu závisí dôvod jeho jestvovania.
Jerušalaim – mesto pokoja – nikdy nemalo pokoj a vždy bolo znamením protirečenia. Duch sveta intuitívne nenávidí všetko, k čomu má Boh privilegovaný vzťah. Mesto pokoja nemalo pokoj od vonkajších nepriateľov ani vo vnútri hradieb. Hranica medzi dobrom a zlom prechádza srdcom človeka aj ulicami mesta.
