Prezident Donald Trump nemá veľké sympatie k predstaviteľom Európskej únie, ale ani k Európe samej osebe. Lídrov Únie nazval „slabými ľuďmi“, ktorí nezvládli migráciu ani vojnu na Ukrajine.
Podľa jeho názoru „Európa nevie, čo má robiť“, a migrácia z krajín tretieho sveta zmenila európske metropoly na nepoznanie.
Trhliny medzi EÚ a USA sa zvýraznili aj v závere roka, keď ministerstvo zahraničných vecí pod vedením Marca Rubia uvalilo sankcie na päť európskych občanov pre ich „potláčanie slobody prejavu“. Bol medzi nimi aj bývalý francúzsky eurokomisár Thierry Breton s odôvodnením, že ide o „radikálnych aktivistov“, ktorí broja proti záujmom Spojených štátov. Jadrom problému je európska smernica DSA, ktorá obmedzuje americké technologické spoločnosti ako Meta či X vo veciach takzvaného hate speechu, teda nenávistných prejavov na internete.
Viceprezident James David Vance navyše vo svojom prejave na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii predviedol zásadný obrat vo vnímaní Američanov vo vzťahu k ich európskym spojencom. Poukázal na zrušené voľby v Rumunsku zo strany európskych úradníkov či všeobecnú stratu hodnôt na starom kontinente.
Výrazná kritika zo strany americkej vlády sa týka aj nezvládnutého prístupu k vojne na Ukrajine, kde napriek mnohým sankciám a obrovským dotáciám či pôžičkám pre napadnutú krajinu nenastal výrazný posun smerom k porazeniu Ruska. Naopak, Ruská federácia má v súčasnosti na bojisku prevahu, čo priznávajú už aj najzarytejší odporcovia ruského režimu.
Uvažovanie nad vystúpením z NATO
Problematické sú pre Trumpa aj mnohé otázky týkajúce sa pôsobenia NATO. Od menej pravdepodobných, ako je snaha vyhodiť Španielsko z obranného paktu, až po strategické hrozby, akými sú snahy USA vystúpiť z obrannej aliancie.
Z pohľadu Donalda Trumpa je problematické výrazné financovanie tejto organizácie zo strany Spojených štátov a požaduje navýšenie minimálnych príspevkov na obranu zo strany európskych štátov na momentálne problematickú úroveň (z pôvodných dvoch percent až na päť percent HDP krajiny), s čím nakoniec štáty súhlasili.
Nemenej dôležitý je aj fakt, že Amerika odkláňa svoju pozornosť od bezpečnosti Európy smerom k súpereniu (a možným vojenským konfliktom) s Čínou a Južnou Amerikou.
Najhlasnejšie a úplne otvorene vyslovil požiadavku vystúpenia USA z NATO niekdajší blízky politický spojenec Donalda Trumpa Elon Musk. Hoci predstavitelia Aliancie s odchodom Spojených štátov reálne nepočítajú, táto možnosť je v Amerike natoľko realistická, že Kongres prijal zákon, podľa ktorého nemôže prezident USA vystúpiť z NATO bez súhlasu dvojtretinovej väčšiny v Kongrese.
Dobrá aj zlá správa pre Európu
Postupný finančný a vojenský odchod Američanov z Európy by v zásade mohol znamenať dobrú, ale aj zlú správu pre Európsku úniu.
Zlou správou by bola momentálna strata najsilnejšieho vojenského partnera a finančného donora. Hoci Európa disponuje značnou vojenskou silou a technikou, USA sú bezpochyby na vrchole rebríčka krajín s najsilnejšou armádou na svete (alebo sú minimálne v prvej trojke), ktorá má v súčasnosti v Európe podľa odhadov okolo 70- až 90-tisíc vojakov.
Okrem straty ľudskej sily by Európa prišla aj o výraznú časť vojenskej techniky v podobe plavidiel, lietadiel, rakiet rôzneho typu či iných obranných systémov. Slovenská republika už má s týmto scenárom skúsenosti po tom, ako USA stiahli protilietadlový systém Patriot z nášho územia v roku 2023 a krajina ostala bez vzdušnej obrany v dôsledku darovania techniky Ukrajine zo strany Jaroslava Naďa.
Európa by ostala vojensky výrazne oslabená, čo by v danom momente nezachránili ani masívne snahy členských štátov vyzbrojovať armády a míňať čoraz viac peňazí na vojenské výdavky a obranu. Samostatnú kapitolu v otázke ochrany a odstrašenia tvorí „atómový dáždnik“ nad Európou, ktorý držia práve USA, aj keď v tomto smere sa už snaží vytvárať alternatívu Francúzsko so spojencami.
Hoci scenáre útoku Ruskej federácie na Úniu sú momentálne absolútne nerealistické, pri odchode najsilnejšieho spojenca a nejednotnej Európe možno hovoriť o tom, že slabá európska korisť by bola lákavým sústom.
Minimálne pre snahy skúšať, ako ďaleko by prípadný agresor mohol zájsť, kým by sa z jeho provokácií stal skutočne veľký vojenský konflikt. Netreba zabúdať, že najúčinnejšia obrana je vždy demonštrácia sily, a tá by Európe chýbala.
Problém s vlastným financovaním
Obrovský problém by nastal aj z hľadiska financovania obrany a bezpečnosti. Samotné štatistiky NATO uvádzajú, že všetky krajiny dokopy vynakladajú na obranu menej ako polovicu toho, čo samotná Amerika. Strata takého masívneho financovania by znamenala pre Európu obrovský problém udržať minimálny krok v zbrojení a obrane.
Obrovské pôžičky v desiatkach miliárd Ukrajine (naposledy schválených 90 miliárd eur) extrémne zadlžujú Európu, ktorá bude nútená čoraz viac zdaňovať svoje obyvateľstvo. Pri už súčasne nezmyselne prísne nastavených reguláciách a poplatkoch by to znamenalo čoraz väčšiu stratu dychu pre európsku ekonomiku, a tým aj negatívne prognózy pre adekvátne financovanie vojenského priemyslu a obrany.
Donald Trump nebol ďaleko od pravdy, keď povedal, že európski lídri sú slabí. Ich neschopnosť aktívne riešiť najzásadnejšie problémy spolku alebo efektívne presadzovať ukončenie vojny na Ukrajine (19. balík sankcií bez reálnych dosahov už je skutočne na smiech) naznačuje, že sa s odchodom USA nebudú schopní vyrovnať a dôjde k drastickému zníženiu ekonomickej aj vojenskej efektivity Únie.
Čerešničkou na torte tejto slabosti a neschopnosti lídrov sú kauzy ako vyšetrovanie predsedníčky Komisie Ursuly von der Leyenovej pri jej údajnom ovplyvňovaní nákupu vakcín za stovky miliárd eur cez SMS správy, ktoré následne odmietla zverejniť. Ukážkový príklad pokrytectva je aj vyšetrovanie bývalého komisára Didiera Reyndersa, ktorý rád kázal o právnom štáte, aby bol nakoniec sám obvinený z prania špinavých peňazí.
Najlepší scenár pri takejto zlej prognóze je vnútorná politická destabilizácia členských krajín a masívne zvyšovanie daní a odvodov. Najhorší scenár by predstavovalo postupné rozdrobovanie Európy a útok spoza jej hraníc. Bola by to totiž najvhodnejšia príležitosť zasadiť úder.
Čas na povstanie európskeho ducha
Odchod USA z NATO či iných európskych štruktúr by však, naopak, mohol znamenať aj dobrú správu pre starý kontinent.
Bez úvodných materiálnych strát a ťažkostí by to, samozrejme, nešlo, no Európa by sa zrazu ocitla v tvrdej realite toho, kam ju doviedli byrokratické elity s ich nezmyselnými politikami založenými na ideologickom videní sveta. Zmluva NATO hovorí, že pri odchode člena je potrebné dodržať formálnu ročnú lehotu. Počas tejto lehoty si odchádzajúci člen musí plniť svoje povinnosti.
Európa by tak mala objektívne minimálne rok na to, aby sa prispôsobila novej situácii. Relatívne krátka lehota znamená, že by neostal priestor na žiadne chybné kroky.
Objektívna strata veľkej časti financovania obrany by znamenala rýchly budíček pri stále aktívnom konflikte na jej východnej hranici. V optimistickom duchu možno predpokladať, že európski lídri by upustili od nezmyslov typu úplná elektrifikácia vozidiel, emisné povolenky či výlučne zelené energie pre štáty a orientácia na vojensko-priemyselný komplex by znamenala postupné oživovanie a rast ekonomík členských štátov.
História pozná mnoho príkladov víťazstiev
História Európy je plná príkladov, keď kontinent na pokraji zničenia dokázal povstať a v poslednej chvíli zvrátiť chod dejín v prospech európskych hodnôt. Bojovný duch a rozvaha vtedajších lídrov, dnešných historických postáv a hrdinov, napriek čiernym scenárom (vpád Mongolov, Osmanskej ríše, ťaženie Napoleona či druhá svetová vojna) dokázali obrátiť minimálne šance na úspech vo veľké víťazstvá.
Postupné zbrojenie by znamenalo navyšovanie výdavkov, no tie by mohli byť financované z peňazí presunutých práve z neefektívnych ideologických politík, pre ktoré sa Únia postupne prestáva udržiavať v pozícii seriózneho svetového hráča a stáva sa iba odbytiskom pre obchod iných krajín.
Efektívna správa finančných tokov a zbrojenie na úrovni celej EÚ by znamenali nielen vykrytie výpadku finančných tokov z USA, ale aj znižovanie vlastnej závislosti Európy v tomto smere. Zmodernizovaná obrana Únie by v svetovom meradle budila rovnaký rešpekt, aký dnes budia armády USA alebo Číny. V tomto smere už existuje vypracovaná európska štúdia, ktorá mapuje dosah nákladov daného prístupu, čo znamená, že nejde o nerealistický scenár.
Práve hrozba akútneho kolapsu, či už z hľadiska financií, alebo obrany, by znamenala, že Únia by bola nútená prijať spočiatku drastické opatrenia, ktoré by jej však v strednodobom alebo dlhodobom horizonte vrátili ekonomickú výkonnosť založenú na vojenskej výrobe a predaji týchto produktov či technológií.
Rovnako by sa Európa stala hráčom na poli svetovej bezpečnosti, čím by sa prirodzene zvýšila aj jej kredibilita a prestíž. Európski lídri by už neboli iba v pozícii večne tárajúcich byrokratov, ktorí reálne nevedia nič globálne presadiť, ale s vojenskou mocou Európy by museli počítať všetky svetové mocnosti. Európska štúdia dokonca počíta aj s možnosťou odrádzať Ruskú agresiu bez prítomnosti USA.
Úplne ideálnou možnosťou by dokonca bolo, keby ľudia v najbližších voľbách vymenili politické vedenie, ktoré je zodpovedné za súčasný stav v spolku, čo by už samo osebe bolo vynikajúcou správou pre budúcnosť Európy.
Odchod USA z európskych ekonomických a obranných štruktúr by mohol znamenať buď zlomenie celej Únie, alebo jej zásadné posilnenie. Všetko by záviselo od toho, ako by sa k tomu postavili skutoční lídri, prípadne ako by sa s ich neschopnosťou vyrovnal samotný ľud vo voľbách.