Za veľmoci svetového rangu dnes možno považovať len prvých menovaných členov tejto „osi“, na regionálnej úrovni však aj menší hráči hrajú zásadné úlohy. Začiatkom roka zrazili Američania jediného pridruženého člena CRINK na západnej pologuli na kolená, podobný vývoj sa však dá očakávať aj v prípade jediného vyzývateľa Izraela na Blízkom východe.
Je nesporné, že sa židovský štát snaží o nadobudnutie veľmocenského statusu, v čom mu výdatne pomáhajú USA a tamojšia židovská loby. Viacero arabských či islamských lídrov tak opustilo tvrdú antisionistickú pozíciu a priklonilo sa k projektu Donalda Trumpa: k Abrahámovským dohodám.
Teheránu zatiaľ nikto možnosť Trumpovho „dealu“ – uznanie Izraela výmenou za ekonomické ústupky Západu – neponúkol a vo svetle krokov šiítskej teokratickej vlády sa nezdá, že by bol ochotný ho prijať. Práve koordinácia militantných skupín ako palestínsky Hamas, libanonský Hizballáh (ktorý pracuje aj vo Venezuele) či západojemenskí húsíovia dokazuje, že Iránska islamská republika je posledným odporcom izraelského „veľmocenstva“.
Preto sa vrcholní predstavitelia s ajatolláhom na čele obávajú vývoja, ktorý sa začal 28. decembra minulého roka. V priestoroch Veľkého bazáru v Teheráne sa rozpútali protesty mladých dospelých, ktoré sprvu vykazovali známky protestov generácie Z. Tieto Gen Z demonštrácie vlani zmenili vládu v Bangladéši, v Nepále, ohrozili stabilitu Indonézie a Mexika a pravdepodobne sa dostali aj do Iránu.
Demonštranti, ktorí sa sústredili predovšetkým v niekoľkých častiach metropoly Teherán a v provinciách Hamedán, Kom či Lorestan, však napriek tichej podpore „kolektívneho Západu“ nekričali veľmi demokratické heslá. Najčastejšie sa v uliciach ozývalo „džávid šáh“, teda „nech žije šach“ Rezá Pahlaví, aktuálna hlava dynastie, ktorá vládla Iránu do roku 1979.
Často opakované je aj heslo „toto je posledný boj, Pahlaví sa vráti“, prípadne „smrť diktátorovi“ alebo dokonca „smrť trom korupčníkom: mulláhom, komunistom, MEK“. Na objasnenie, titul mulláh používajú učenci šiítskeho islamského práva (jeho obdobou je hypoteticky sunnitský imám), zatiaľ čo MEK je jednou zo skratiek Organizácie ľudových mudžahedínov, revolučnej ľavicovej strany, ktorej vedenie je v exile.
Šiítska revolúcia sa už od svojho počiatku v roku 1979 opierala o samozvané študentské výbory presadzovania morálneho práva – milície známe ako basídž. Tie pôvodne odchytávali a verejne bili ľudí, ktorí sa „nemravne“ obliekali, neskôr však prerástli do rozsiahlej organizácie strážcov poriadku – podriadenej Islamským revolučným gardám (kvázi armáde teokratického režimu).
V násilných zrážkach od 28. decembra minulého roka zahynulo takmer 30 demonštrantov a najmenej dvaja príslušníci basídžu. Protestujúci monarchisti podpálili niekoľko služobných áut režimových síl, viacero policajných staníc a vážne ohrozili obraz teokratickej vlády.
Isté neverejné formy nátlaku sa dajú sledovať aj zvonka. Ešte 4. januára sa k protestom pridal aj „rozsiahly“ kybernetický útok, ktorý čiastočne ochromil internetové stránky vlády a bezpečnostných síl. Šiesteho januára však izraelskí analytici odmietli predstavu o zmene režimu, pričom portály ako Ynet News či televízny Kanál 12 uviedli, že „sa nezdá, že by bol režim v ohrození“.
Rovnako 4. januára sa niekoľko amerických vojenských lietadiel C-17A presunulo na európske základne vrátane nemeckého Ramsteinu. Jedno z lietadiel sa údajne zúčastnilo na Madurovom únose, čo šiítska teokracia takmer určite sleduje s obavami.
Bežné sťažnosti
Protesty sa však nezačali ako „politické“, prvotným spúšťačom bola ekonomika – medziročná inflácia vystúpila na 42,2 percenta, iránsky rial devalvoval na 1,47 milióna rialov za americký dolár, základné potraviny sa stali prakticky nedostupné pre strednú triedu a v pozadí stále straší vodná kríza.
Štandard sa už v novembri venoval rozbrojom medzi regulárnou armádou (Arteš) a Revolučnými gardami, ktoré vyústili do vypovedania poslušnosti tisícov vojenských veliteľov. Tí nepresadzovali významné demokratické slogany, ale „leva a slnko“, emblém pahlavíovského Iránu.
Samotní protestujúci Peržania (aj Kurdi na severozápade a Balúči na juhovýchode) prekvapivo odmietajú cieľ svojej vlastnej vlády, ktorá chce byť veľmocou na Blízkom východe. Tomu napovedá ďalšie z hesiel demonštrantov: „Ani Gaza, ani Libanon. Môj život za Irán.“
Rovnako znepokojivé pre šiítsku vládu sú aj rozsiahle protesty v meste Kom (perzsky Qom). Chameneí ako hlava štátu síce sídli v Teheráne, rada takzvaných veľkých ajatolláhov (najvýznamnejších učencov islamu) však sídli práve v tomto meste. Ide aj o prvé centrum študentského odporu proti Mohammadovi Rezá Pahlavímu v roku 1979, ktoré viedol ajatolláh Ruholláh Chomejní.
Prominentný analytický portál Rerum Novarum 2. januára poukázal na rast násilia od začiatku roka, v dôsledku čoho vláda nasadila Protiteroristické špeciálne sily (NOPO), ktoré potláčali aj protesty po zabití aktivistky Mahsy Amíníovej v rokoch 2022 a 2023.
„NOPO sú známe svojimi tvrdými taktikami a ich veliteľ je pod sankciami USA za účasť na násilných zásahoch,“ vysvetlili analytici, ktorí poukázali na to, že protesty prekonali druhý stupeň na akejsi „škále nepokojov“. Dosiahnutie tretieho stupňa by aktivovalo Revolučné gardy v uliciach Teheránu a ďalších iránskych miest.
„Irán nie je, aspoň zatiaľ, na pokraji kolapsu. Nepokoje v roku 2022 boli rozsiahlejšie a NOPO dnešné nepokoje zrejme účinne potlačili,“ dodal portál. V ten istý deň zabezpečili protiteroristické oddiely verejný poriadok vo väčšine iránskych miest. Počas ďalších dní sa však protesty opäť rozhoreli a v čase písania článku stále trvajú– a 7. januára dosiahli účasť vyše 7-tisíc demonštrantov.
K nasadeniu gárd došlo na protestoch v Teheráne 8. januára, ktoré pomáhal zvolávať aj Pahlaví. V meste Karádž údajne použili ostré náboje, pričom vláda na niekoľko hodín odpojila všetky formy komunikácie od internetu po telefóny.
Neskoršie zábery z protestov však pochádzajú od samotného režimu. Štátna televízia IRIB zverejnila následky tvrdých zrážok (podľa zdrojov Rerum Novarum zabili gardy najmenej desať ľudí) a podpálené autobusy.
Za povšimnutie stojí aj to, že sa o veľmocenskú hru v tom istom čase snažili Spojené arabské emiráty, a to v Jemene. Najjužnejšia krajina Arabského polostrova je od roku 2014 vnútorne rozorvaná medzi väčšinovo šiítsku západnú časť (ktorú ovládajú húsíovia) a východnú, historicky známu ako Južný Jemen, kde dnes vládne Prezidentská rada – tú podporujú Saudská Arábia a ďalšie štáty.
Južný pás pobrežia drží Južná prechodná rada (STC), ktorú podporili práve Emiráty. Svoju podporu však po zástupných prestrelkách so sudánskym letectvom ukončili a STC sa začala sťahovať z čerstvo dobytých pozícií.
V samotnom Sudáne tiež prebieha občianska vojna, Izrael nedávno podporil separatistov v severnom Somálsku, nad ktorými vláda dlhodobo nemala kontrolu, sýrske ozbrojené sily (bývalí džihádisti) obkľučujú mestá držané kurdskými silami SDF a celý región širšieho Stredného východu sa zjavne vracia v čase do obdobia nepokojov arabskej jari.
Šiítsky režim sa však podľa informácií portálu Iran International obrátil na spoluveriacich zo susedného Iraku. To však v demonštrantoch vyvolalo etnickú zášť, a nasadenie milícií ako Katáib Hizballáh vnímajú ako „arabskú okupáciu Perzie“.
O tom, že aj zdanlivo „malá“ udalosť môže ešte viac naštrbiť už beztak sa rúcajúcu stabilitu šiítskeho režimu, svedčí aj správa gardistickej agentúry Fars News zo 6. januára. Iránski „partizáni“ v meste Malekšáhí vo väčšinovo kurdskej provincii Elam, na ktorých Revolučné gardy len tri dni predtým strieľali ostrými nábojmi, zastrelili poručíka gárd Ehsana Akadžáního.
Po tejto „drobnosti“ majú gardy zámienku na rozšírenie svojich vlastných akcií proti civilistom a špirála násilia sa tak bude roztáčať stále rýchlejšie.
Jediným stabilným hráčom na blízkovýchodnej scéne tak zostáva Izrael. Hoci tamojšiemu premiérovi Benjaminovi Netanjahuovi opakovane hrozí, že ho zvrhnú protesty ulice – ktoré trvali od konca roka 2022 a napriek očakávaniu jeho strany Likud prebiehali aj počas vojny s Hamasom –, v súčasnosti vedie už šiestu vládu.
Jeho talentom totiž nie je získanie väčšiny vo voľbách, ale dohadovanie povolebných koalícií. Aj tým sa podobá na Trumpa a jeho „umenie dealu“, čo je jeden z faktorov toho, prečo je ich spolupráca taká vrelá. Ani Netanjahu však nečelil trom tisícom súčasne prebiehajúcich protestov – na rozdiel od Chameneího. Z hľadiska stability je tak víťazom nielen Izrael, ale sú to aj „Bibiho“ vlády.
