Útoku Američanov predchádzali letecké zásahy proti lodiam z Venezuely (odhady hovoria o 35 útokoch a 115 mŕtvych), ktoré mali slúžiť na pašovanie drog do USA. Americká armáda pod oficiálnou zámienkou boja proti drogám zaútočila na mesto Caracas vo Venezuele bombardovaním a sabotážnou činnosťou zameranou na mestskú infraštruktúru, pri ktorej zomreli desiatky občanov Venezuely.

Neskôr americké pozemné jednotky 3. januára 2026 zajali prezidenta Venezuely Nicolása Madura a jeho manželku Ciliu Floresovú a previezli ich do USA na trestné stíhanie. Amerika obvinila Madura z drogovej trestnej činnosti spočívajúcej v páchaní narkoterorizmu, pašovania kokaínu, držby zbraní a výbušnín.

Z pohľadu medzinárodného práva a samotného postavenia prezidenta Madura však takýto mocenský zásah (aj keby boli obvinenia pravdivé) neobstojí.

Charta OSN zakazuje invázie bez mandátu

Charta OSN totiž v článku 2 vylučuje použitie sily alebo jej hrozby voči inému štátu, okrem výnimiek sebaobrany alebo prípadu, keď existuje mandát Bezpečnostnej rady OSN na použitie ozbrojených jednotiek za účelom dosiahnutia cieľov Charty OSN (dôvody vymedzené v kapitole VII Charty ako ohrozenie mieru alebo porušenie mieru).

Bezpečnostná rada OSN môže rozhodnúť (podľa článku 42 a ak zlyhajú miernejšie opatrenia) o nasadení vojenských prostriedkov, no výhradne vtedy, ak je nutné obnoviť medzinárodný mier alebo bezpečnosť. V prípade Venezuely neboli tieto podmienky splnené a USA nedisponujú žiadnym mandátom Rady na vojenskú akciu.

Zo strany Ameriky tak ide o zjavné a opakované porušenie medzinárodného práva, keď bez súhlasu medzinárodného spoločenstva alebo relevantného právneho titulu zaútočila na inú krajinu. V tomto bode ide o rovnaké porušenie práva, akým bol vpád ruských vojsk na územie Ukrajiny.

USA v tomto prípade tvrdia, že išlo o sebaobranu (podobne ako Rusko pri Ukrajine), pričom „útoky boli vykonané proti operáciám určenej teroristickej organizácie a boli podniknuté na obranu životne dôležitých národných záujmov USA a v rámci kolektívnej sebaobrany iných národov“.

Argument o boji s drogami neobstojí

Útok USA bol vojenskou inváziou do cudzej krajiny a neobstojí ani vágne formulovaný argument o „obrane krajiny pred importom drog“. Argument „boja proti drogám“ teda medzinárodné právo neuznáva ako legalizujúcu okolnosť pre inváziu bez ďalších podmienok, a to ani za predpokladu, že by bolo skutočne bezpochyby preukázané, že prezident Maduro riadil obchod s drogami.

Za pozornosť pritom stojí fakt, ako USA nahliadajú na „ohrozenie drogami“ v praxi. Amerika v minulosti odsúdila prezidenta Hondurasu Juana Orlanda Hernándeza za pašovanie 400 ton kokaínu do krajiny, iba aby mu následne práve Donald Trump udelil milosť. Trumpovi sa zdal Hernándezov trest „tvrdý a nespravodlivý."

Podobný útok vykonala Amerika aj v prípade generála Manuela Noriegu v Paname v roku 1989. Noriega bol obvinený z pašovania drog a po útoku amerických jednotiek na Panamu bol prevezený do USA. Valné zhromaždenie OSN v danom prípade potvrdilo zákaz použitia sily a odsúdilo operáciu USA s vyhlásením, že zo strany USA išlo o „flagrantné porušenie medzinárodného práva“.

Zmena režimu sa nemôže diať silou iného štátu

Rovnako neprípustné je podľa Charty OSN narúšať vojenským útokom územnú celistvosť alebo politickú nezávislosť akéhokoľvek štátu.

Vláda prezidenta Madura je označovaná za diktatúru a v očiach mnohých západných krajín je Maduro vnímaný ako nelegitímny prezident po zmanipulovaných voľbách. Na tieto podozrenia však existujú iné medzinárodné mechanizmy tlaku alebo nápravy, ako napríklad ekonomické sankcie, a nie je možné okamžite pristúpiť k ozbrojenému konfliktu v danej krajine.

Samotná funkcia prezidenta navyše garantuje z pohľadu medzinárodného práva imunitu hlavy štátu voči zahraničnej jurisdikcii („imunita ratione personae“), vďaka ktorej ju nemožno zadržať ani trestne stíhať počas výkonu mandátu. Tento záver opakovane konštatoval Medzinárodný súdny dvor (ICJ) vo svojej rozhodovacej praxi.

Zadržanie a odvezenie najvyššieho (alebo jedného z najvyšších) ústavného činiteľa z územia iného štátu bez jeho súhlasu je učebnicovým zásahom do územnej suverenity a často aj do politickej nezávislosti (najmä ak výsledkom je zmena režimu alebo faktická paralyzácia vlády). Nič na tom nemení ani skutočnosť, že USA Madura neuznávajú ako legitímneho prezidenta.

Prezident Donald Trump navyše otvorene vyhlásil, že USA budú riadiť Venezuelu, kým „nedôjde k právnemu predaniu moci do rúk politických predstaviteľov Venezuely“, pričom do pozície prezidentky bola inaugurovaná Madurova viceprezidentka Delcy Rodríguezová.

Takéto nezákonné prebratie moci nad suverénnou krajinou a jej následná správa síce nie sú zo strany USA ojedinelé, no ide o jednoznačné a neprípustné porušenie medzinárodného práva.

Násilné prebratie ropnej infraštruktúry ako skutočný dôvod

Samotný Donald Trump vo svojom príhovore po útoku na Venezuelu otvorene hovoril o tom, že Amerika musí dostať späť svoju ropnú infraštruktúru, ktorá bola znárodnená prezidentom Hugom Chávezom, ako aj kontrolu nad venezuelskou centrálnou bankou.

Trump vyhlásil: „Vybudovali sme tu ropný biznis a oni (Venezuela) ho prevzali. Teraz sme si ho vzali späť.“ Dodal, že USA tak budú „predávať omnoho väčšie objemy ropy“ a obnovu znárodnených amerických ropných spoločností „zaplatí Venezuela“.

Opakované Trumpove tvrdenia o ovládnutí krajiny s najväčšími zásobami ropy na svete a potrebe dostať ju pod americký vplyv a následne ju ekonomicky využiť prehlušujú pochybný naratív o tom, že invázia bola uskutočnená z dôvodu kriminality prezidenta Madura.

Ide o agresívny a právne nepodložený útok na cudzí štát, ktorý sa v súčasnosti rovná iba vpádu ruských vojsk na Ukrajinu. Ruskú inváziu pritom medzinárodné spoločenstvo západných krajín spoločne odsúdilo a začalo uplatňovať sankcie voči režimu Vladimíra Putina.

Európa nezákonný útok v predklone schvaľuje

V prípade agresie USA však tí istí politici, ktorí odsúdili útok Ruska, úsmevne otočili a hovoria o potrebe „radosti zo zvrhnutia diktatúry“. Tieto slová vyslovil francúzsky prezident Emmanuel Macron.

Britský premiér Keir Starmer pri americkej invázii povedal, že „nepreleje žiadnu slzu nad ukončením Madurovho režimu“. Európska únia sa zmohla iba na všeobecné frázy o dodržiavaní medzinárodného práva bez toho, aby jednoznačne odsúdila kroky USA tak, ako to bolo v prípade Ruska.

V podobnom duchu sa niesli aj vyjadrenia strany Progresívne Slovensko, ktorá síce odsúdila porušenie medzinárodného práva, no označila „Madura za nelegitímneho prezidenta, ktorý nebude nikomu chýbať“. Agresívny vpád USA však strana, rovnako ako čelní predstavitelia Únie, nijako neodsúdila.

Tento dvojaký meter politických predstaviteľov pri posudzovaní „správneho prístupu“ v porovnaní s agresiou Ruskej federácie na Ukrajine ukazuje buď očividné pokrytectvo typu „naši môžu, iní nie“, alebo strach z vyhrážok (a ekonomických sankcií) prezidenta Trumpa.

Amerika nastupuje do role diktátora vo svete

USA sa už totiž stihli verejne vyhrážať Kube a Kolumbii, hovoria o potrebe prisvojenia si Grónska a Trump otvorene povedal na adresu súčasnej prezidentky Venezuely Rodríguezovej, že ak „nebude poslúchať, stihne ju horší osud ako Madura“.

Amerika tak otvorene hovorí zvyšku sveta, že mocenská, a najmä vojenská nadvláda jej garantuje svojvôľu pri útoku na kohokoľvek a následnú imunitu pred postihom. Dodržiavanie medzinárodného práva považuje za prežitok, ktorým sa ani nemusí zaoberať. Nakoniec je to práve Amerika, ktorá uvalila sankcie na Medzinárodný trestný súd (ICC).

Takéto bezbrehé ignorovanie svetového poriadku, ktorý bol nastavený súčasným právnym rámcom tak, aby sa predišlo ozbrojeným konfliktom vo svete, je skutočne ojedinelé. Z hľadiska porušovateľov medzinárodného práva a nepodloženej agresie sa tak USA ocitajú na rovnakej úrovni ako Rusko.

Pri pochybných argumentoch o potrebe zvrhnúť diktátorský režim a chrániť demokraciu vojenskou silou stojí za pozornosť fakt, že nikto zo „šíriteľov demokracie“ sa vojensky neodváži zaútočiť na zrejme najhorší režim na planéte – Severnú Kóreu.

Diktatúra si svoju bezpečnosť zaručila vojenskou silou (vrátane jadrových zbraní), a preto pri ázijskej tyranii zrejme neplatí potreba vojenského zásahu na ochranu ľudu, alebo platí argument o „nemožnosti ukradnúť nerastné bohatstvo“.

USA ostanú bez potrestania

Svetový právny poriadok sa otvorene rozpadá a vládne iba ten, kto má vojenskú moc. Slabí európski „lídri“ sa nezmôžu na nič viac ako na súhlasné stanoviská pri vojenskom útoku svojho veľkého brata, hoci je to v priamom rozpore s Chartou OSN.

Uvedený prístup znamená, že USA ako agresora nebude mať kto potrestať. Nehrozia ani ekonomické sankcie ako v prípade Ruskej federácie a zrejme ani na pôde OSN nedôjde k žiadnemu zásadnému kroku, okrem bezduchého odsúdenia na papieri. S agresiou a porušovaním práva v zásade všetci západní spojenci súhlasia, lebo je namierená proti „zlému režimu“.

Venezuela už požiadala o mimoriadne zasadnutie Bezpečnostnej rady OSN s tým, aby Rada zaujala stanovisko k americkej agresii. Racionálne možno ale očakávať americké veto pri každej podobnej možnosti zjednať nápravu, ktorá by nevyhovovala záujmom USA.

Krajina latinskej Ameriky môže USA žalovať aj pred Medzinárodným súdnym dvorom (ICJ) pre porušenie Charty OSN, no aj ak by dosiahla odsudzujúci rozsudok voči Amerike, ten by bol prakticky nevymožiteľný – čo platí aj pri individuálnej zodpovednosti za vojnové zločiny konkrétnych osôb.

Otvorená rétorika USA ako hegemóna v danej časti sveta hovorí, ako sa majú ostatní správať, a to samozrejme v súlade s ich záujmami, no v rozpore s právom. Tento krok podnieti iné krajiny, ako napríklad Čínu, aby si svoje mocenské požiadavky uplatňovali silou. Je to rýchlejšie a pohodlnejšie ako uplatňovať právne normy.

A takto sa končí éra práva a stability a nastupuje doba s mottom „might is right“. To znamená, že tí, ktorí majú moc, môžu robiť čokoľvek bez akéhokoľvek postihu, aj za cenu toho, že ich kroky sú nezákonné.