Tento zjavný akt porušenia medzinárodného práva a použitia ozbrojenej sily voči inému štátu vyvoláva obavy, ako ďaleko je Trump schopný zájsť pri dosahovaní svojich cieľov. Pri možnom vojenskom obsadení Grónska, ktoré patrí Dánsku, by totiž napadol územie členského štátu NATO, ktorého sú USA najsilnejším členom.

Paradoxom pritom je, že americký prezident by neporušil iba zmluvu NATO, ale aj existujúce bilaterálne obranné zmluvy medzi USA a Dánskom, ktoré sa datujú od roku 1949, a v prípade Grónska od roku 1951, pričom revidované boli v roku 2004. Zmluva z roku 1951 hovorí o tom, že USA založia v Grónsku vojenskú leteckú základňu Thule, ktorá má chrániť Grónsko. USA a Dánsko sú teda dlhodobými spojencami aj na základe vlastných dvojstranných zmlúv.

Vojenský zásah a okupácia dánskeho územia (hoci Grónsko je od roku 2009 samosprávne a v roku 2023 vyzvalo na nezávislosť) by tak znamenali faktický koniec NATO.

Obavy európskych lídrov a príprava na inváziu

Táto skutočnosť by nebola iba pretavením politického vyhlásenia dánskej premiérky Mette Frederiksenovej do reality. O ohrození jednoty NATO hovorí aj talianska premiérka Giorgia Meloniová a vážne obavy vyjadrili aj ostatní spojenci, ktorí sa pripravujú na možnú inváziu.

Samotné Dánsko berie vyhrážky USA vážne a vyčlenilo 88 miliárd dánskych korún (13,8 miliardy dolárov) na prezbrojenie Grónska vzhľadom na „vážnu bezpečnostnú situáciu, v ktorej sa nachádzame“.

Dánsko ako člen NATO sa v teórii môže v prípade útoku spoliehať na Severoatlantickú zmluvu, podľa ktorej „ozbrojený útok proti jednému členovi je útokom proti všetkým členom“ (článok 5), a ostatní spojenci prídu napadnutej strane na pomoc.

Paradoxy a precedensy Severoatlantickej zmluvy

V praxi je však na aktiváciu článku 5 zmluvy potrebný konsenzus všetkých členov Aliancie, ktorý môžu Spojené štáty jednoducho vetovať. Zmluva NATO pritom neobsahuje článok, podľa ktorého by bolo možné za podobný útok „vyhodiť“ člena Aliancie. Ďalším problematickým aspektom je fakt, že zmluva neobsahuje explicitné ustanovenia pre prípad, keď útok prichádza od iného člena.

Prakticky by to opäť mohlo znamenať (v rovine imperialistického vnímania sveta podľa Trumpa), že aj USA by sa mohli dožadovať pomoci spojencov, ak by na ne niekto z členov NATO zaútočil v reakcii na obsadenie Grónska. To by vytvorilo absurdnú situáciu, v ktorej by európski spojenci museli čeliť voľbe medzi lojalitou k USA a obranou dánskej suverenity.

Historické precedensy poskytujú len čiastočný návod na to, ako postupovať v prípade útoku USA na Grónsko, pretože žiadny plnohodnotný útok medzi členmi NATO sa doteraz neudial. Turecký vpád na Cyprus v roku 1974 predstavoval ozbrojený konflikt medzi dvoma členmi Aliancie – Tureckom a Gréckom. Aliancia vtedy uprednostnila diplomatické riešenie pred aktiváciou článku 5.

Takzvané „Cod Wars“ (Vojny o tresku) predstavovali námorné konflikty medzi Islandom a Spojeným kráľovstvom (oboma členmi NATO), ktoré sa týkali rozšírenia teritoriálnych vôd krajín a vynucovania si týchto hraníc.

Počas týchto „vojen“ dochádzalo k úmyselnému narážaniu lodí Islandu a britského námorníctva, ale aj k streľbe ostrými nábojmi a k zadržiavaniu lodí. Ani v tomto prípade NATO neuplatnilo spojeneckú obranu voči žiadnej z konfliktujúcich krajín.

Za ďalší precedens možno považovať konflikt z roku 1956, keď Veľká Británia a Francúzsko (členovia NATO) zaútočili na Egypt (počas Suezskej krízy), čo USA ostro odsúdili. Pre neochotu Washingtonu podieľať sa na invázii do Egypta krajiny nakoniec ustúpili od plnohodnotnej vojenskej intervencie.

Vojenská odpoveď na inváziu je nerealistická

Z hľadiska vojenského zásahu NATO proti invázii USA do Grónska však možno hovoriť o minimálnej šanci na jeho realizáciu. Armády NATO nemajú technologickú ani technickú prevahu nad Amerikou a je nepravdepodobné, že by sa niektorý zo spojencov vôbec odvážil vzdorovať silou.

S týmto scenárom počíta aj popredný Trumpov poradca Stephen Miller, ktorý naznačil, že žiadna európska krajina by nebola pripravená bojovať za ochranu Grónska, s dodatkom, že „Grónsko by malo byť súčasťou USA“.

Vojenskí analytici upozorňujú aj na skutočnosť, že USA majú po celom kontinente dostatok vojenských základní, že by ich teoreticky mohli využiť na inváziu do „odbojného“ člena NATO zvnútra vlastných radov.

V takom prípade je skutočne otázne, či by spojenci zostali jednotní v podpore napadnutých krajín, alebo či by sa niektoré krajiny nepostavili na stranu Ameriky ako výrazne silnejšej svetovej mocnosti.

Samostatnou rovinou predpokladaného konfliktu by bola skutočnosť, že Európa sa súčasne pripravuje na vojenský konflikt s Ruskom. NATO by sa tak muselo vyrovnať s obrátením sa proti jednému zo svojich vlastných členov – USA, ale muselo by zvážiť aj širšie bezpečnostné dôsledky odtrhnutia sa od najsilnejšieho člena aliancie, najmä vzhľadom na potenciálny útok Ruskej federácie.

Aj v tomto prípade je potrebné zvážiť, či by niektoré krajiny neboli ochotné skôr „vymeniť“ územie Grónska za bezpečnosť pod ochrannou rukou USA, ktorá by zasiahla aj v prípade ruskej hrozby.

Rozpad NATO bude dôsledkom slabých európskych lídrov

Všetky uvedené scenáre majú jeden spoločný menovateľ. Obranná aliancia by sa rozpadla a jediným reálnym scenárom jej zachovania je postupné prinútenie Dánska, aby uznalo nezávislosť Grónska. V takom prípade by USA mohli územie legálne obsadiť – samozrejme, na pozvanie novej vlády.

Celý proces by sa realizoval prostredníctvom dohody o voľnom pridružení s Grónskom, ktorou by sa vytvoril vzťah, v ktorom by územie bolo samosprávne, ale zároveň úzko prepojené so Spojenými štátmi v oblasti hospodárskej pomoci a obrany

Realistická verzia udalostí, v ktorých by NATO ostalo zachované tak, ako ho poznáme dnes, je v prípade ozbrojeného konfliktu v Grónsku takmer vylúčená.

Napokon je potrebné si uvedomiť, že aj USA svoje vojenské akcie smerujú proti krajinám, pri ktorých si sú isté, že ľahko dosiahnu svoje ciele. Ak za takúto krajinu považujú aj Dánsko ako člena NATO, je celkom zjavné, ako veľmi sa „obávajú“ kolektívnej obrany Európy.

Amerika nemá žiadne väčšie obavy z odporu alebo aktívneho protiútoku v prípade Grónska, nakoľko vidí, že bez jej vojenskej sily je otázny samotný základ európskej bezpečnosti aj smerom na východ. Trump rovnako vníma európskych lídrov ako slabých a neschopných akcie. To všetko ho utvrdzuje v beztrestnom rozširovaní amerického impéria.

Trump si vyskúšal reakciu demokratického sveta pri Venezuele. Nič zásadné sa neudialo a inak mimoriadne bojovne naladení obhajcovia medzinárodného práva a demokratických princípov iba zašomrali zopár vágnych fráz o porušení práva.

Prečo teda nepokračovať ďalej, ak nie sú vyvodené dôsledky?

Najvýstižnejšie toto konanie zrejme vyjadruje výrok Trumpovho poradcu Stephena Millera: „Sme superveľmoc. A pod prezidentom Trumpom sa ako superveľmoc budeme správať.“