Schválenie uznesenia Európskeho parlamentu k iniciatíve My Voice, My Choice (Môj hlas, moja voľba) a rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci uznávania manželstiev osôb rovnakého pohlavia uzavretých v iných členských štátoch predstavujú dva samostatné, no vzájomne prepojené signály.
Iniciatíva My Voice, My Choice je prezentovaná ako odpoveď na „nerovnosti“ medzi ženami v EÚ spôsobené rozdielnymi právnymi úpravami interrupcií. Jej jadrom však nie je harmonizácia zdravotnej starostlivosti, ale vytvorenie finančného mechanizmu, ktorý by umožnil ženám obchádzať národné zákony prostredníctvom cezhraničného financovania potratov.
Podobnú dynamiku vidíme v rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, ktorým Poľsku nariaďuje uznávať manželstvá osôb rovnakého pohlavia uzavreté v iných členských štátoch na účely výkonu práv vyplývajúcich z práva Únie.
V oboch prípadoch ide o posun, ktorý presahuje technické rámce práva a dotýka sa jadra kultúrno-etických otázok, tradične ponechaných na rozhodovanie národných spoločenstiev.
Právne limity a ideologické skratky
Argumentácia zástancov iniciatívy sa opiera o jazyk ľudských práv a verejného zdravia. Z hľadiska medzinárodného práva však potrat nie je uznaný ako ľudské právo a EÚ nemá v tejto oblasti regulačnú právomoc.
Zmluvy hovoria, že zdravotná politika patrí do podporných právomocí EÚ a Únia nenahrádza právomoci štátov. Financovanie potratov z európskeho rozpočtu by tak nebolo neutrálne technické riešenie, ale politický nátlak, ktorý môže obchádzať zmluvné limity.
Práve na tento rozpor upozorňuje právna analýza inštitútu Ordo Iuris. Jeho memorandum adresované europoslancom nebolo len obranou pro-life pozície, ale dôslednou kritikou právneho základu iniciatívy. Poukazuje na nebezpečný precedens: ak je možné financovaním obchádzať národné zákony v oblasti ochrany života, rovnaká logika sa môže uplatniť aj inde.
Ústava verzus integračný tlak
Pri rozhodnutí Súdneho dvora EÚ katolícki biskupi z Komisie biskupských konferencií Európskej únie upozornili, že ide o judikatúru presahujúcu kompetencie Únie a oslabujúcu pojem národnej identity. Pre štáty, ktorých ústavný poriadok definuje manželstvo ako zväzok muža a ženy, nejde o marginálnu otázku, ale o základný antropologický rámec spoločnosti.
Slovenský kontext tento spor ešte viac vyostruje. Ústava jasne definuje manželstvo ako zväzok muža a ženy. Nedávne posilnenie ochrany národnej identity potvrdzuje vôľu zákonodarcov chrániť kultúrno-etické základy štátu.
Rozhodnutie Súdneho dvora však stavia výkonnú moc a súdy pred dilemu: rešpektovať ústavný text alebo sa podriadiť výkladu európskeho práva, ktorý sa opiera o všeobecnú klauzulu voľného pohybu?
Právnik Anton Chromík v minulosti pre Štandard upozornil, že nejde len o administratívny zápis do matriky, ale o význam manželstva ako spoločenského inštitútu. Ak sa jeho obsah vyprázdni cez formálne uznávanie cudzích právnych aktov, národná ochrana sa stáva iluzórnou.
Ústavný právnik Tomáš Ľalík v rozhovore pre denník Postoj povedal, že v slovenskej právnej úprave máme nástroje na to, aby sme toto rozhodnutie nerešpektovali. Zároveň rozhodnutie označil za aktivistické a Súdny dvor EÚ si ním podľa neho znižuje legitimitu.
Hlas Cirkvi je politicky slabý
Do tejto debaty vstupuje aj hlas pápeža, ktorý ostro odsudzuje potraty, potratovú turistiku aj financovanie týchto praktík z verejných zdrojov. Jeho vyjadrenia nadväzujú na tradičné učenie Cirkvi o ochrane života a rodiny ako základných pilierov spoločnosti.
Rovnako biskupi EÚ varujú pred judikatúrou, ktorá môže vyvolať protieurópske nálady a prehĺbiť hodnotové rozdelenie. Otázkou však zostáva, aký reálny vplyv má tento hlas v politickej praxi. Morálna autorita Cirkvi je zreteľná, no v inštitucionálnom nastavení Únie môže mať len určitý poradný charakter. Bez koordinovanej politickej a právnej stratégie zostáva často v rovine apelov.
Práve tu nadobúda význam činnosť inštitútu ako Ordo Iuris. Jeho prístup sa nespolieha len na morálne argumenty, ale na dôslednú prácu s právnymi nástrojmi Únie. Spochybňovanie kompetenčných presahov, poukazovanie na subsidiaritu a ústavnú identitu členských štátov predstavuje pokus viesť hodnotový spor v teréne, ktorý Brusel uznáva – na poli práva.
Ide o intelektuálne náročnú a dlhodobú stratégiu, ktorej výsledky nie sú okamžité. No práve ona naznačuje, že odpor voči integračnému tlaku nemusí byť len emotívnou reakciou, ale premysleným projektom.
Skutočná vzbura alebo symbolické gestá?
Zostáva kľúčová otázka: ide o skutočnú hodnotovú vzburu kresťanských a konzervatívnych aktérov alebo len o rétoriku bez reálneho vplyvu?
Doterajší vývoj naznačuje rozporuplnú odpoveď. Na jednej strane vidíme jasné postoje, mobilizáciu cirkevných štruktúr a rastúce právne iniciatívy. Na druhej strane integračný mechanizmus Únie pokračuje, a to často prostredníctvom „mäkkých“ nástrojov – uznesení, rozsudkov a finančných schém.
Skutočná vzbura by si vyžadovala koordinovaný postup viacerých štátov, ochotu niesť politické náklady a jasnú víziu reformy Únie. Bez nej hrozí, že odpor zostane fragmentovaný a symbolický.
Rozhodnutia o potratovej turistike a uznávaní manželstiev osôb rovnakého pohlavia nie sú izolované epizódy. Sú symptómom hlbšieho sporu o to, či má byť Európska únia spoločenstvom suverénnych národov s odlišnými kultúrnymi identitami alebo projektom postupnej hodnotovej homogenizácie.
Pre kresťanské prostredie je výzvou prekročiť hranicu morálneho nesúhlasu a vstúpiť do systematického politického a právneho zápasu.
Dôvod je prostý. Spokojní ľudia nepíšu dejiny.