Bolo by Slovensko schopné ubrániť svoje teritórium bez pomoci zvonka? Boli by sme ako národ nútení vstúpiť do aliancie s pochybnými výhodami a hrozbou, že nás nejaký väčší hráč ovládne ako nový imperialista? To sú otázky, ktoré sa nevyhnutne vyrojili po vyhláseniach amerického prezidenta Donalda Trumpa a jeho administratívy o možnosti obsadenia Grónska.
O vyhrážaní sa Spojených štátov clami a inými „geoekonomickými“ zbraňami, ako aj o Trumpovom „nevylúčení“ vojenských krokov, už Štandard napísal niekoľko článkov. Dánska premiérka Mette Frederiksenová po obnovení vyhrážok vyhlásila, že ak USA napadnú Grónsko, „všetkému je koniec“, čím myslela rozpad Severoatlantickej aliancie.
Práve Dánske kráľovstvo je napriek grónskej vnútornej autonómii stále nadradenou jednotkou „najväčšieho ostrova sveta“ a zároveň je členom NATO. Na nedávnom Svetovom ekonomickom fóre (WEF) v Davose vystúpil aj francúzsky prezident Emmanuel Macron, ktorý ešte v roku 2019 vyhlásil, že NATO je „v stave mozgovej smrti“.
Na januárovom fóre vo švajčiarskom letovisku pre „horných 10-tisíc“ však varoval, že svet, ktorý Trump reálpoliticky „spravuje“, sa stáva svetom bez pravidiel. Treba však podotknúť, že ani jeho predchodcovia nehrali vždy podľa pravidiel, keď bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN nariaďovali bombardovanie Juhoslávie, Líbye alebo Iraku.
Jednou z tém fóra bola multipolarita (svet blokov) bez multilateralizmu (rovnocenného prístupu k bloku protivníka), čo podotkol aj Macron. Sám pritom v určitom období stál na čele európskych snáh o vybudovanie spoločnej kontinentálnej armády, čím sa snažil pripodobniť svojmu predchodcovi a vzoru Charlesovi de Gaullovi.
O deň neskôr sa fóru prihovoril aj Trump, ktorý otvorene odmietol použitie sily. „Nerád by som použil silu. Nechcem použiť silu a nepoužijem silu,“ povedal. Niekoľko hodín po odlete zo Švajčiarska však znova rozvíril vody transatlantického spolužitia, keď na palube Air Force One vyhlásil: „Môžeme si robiť, čo chceme.“
Išli by Američania domov?
Už posledný česko-slovenský a prvý český prezident Václav Havel hovoril o konci studenej vojny ako o príležitosti, aby sa americkí vojaci „vrátili domov k svojim maminkám“. Prešli takmer štyri dekády a vojaci USA sú stále v Európe.
Predošlý prezident USA Joe Biden v reakcii na začiatok rusko-ukrajinskej vojny tieto počty dokonca navýšil, Trump však tiež niekoľkokrát naznačil, že sa americké vojská začnú z Európy sťahovať.
Ako by však situácia vyzerala pre Slovensko? Krajina s piatimi miliónmi obyvateľov, z ktorých by nie všetci boli lojálni voči štátu a ochotní ho brániť pred vojenskými operáciami, by zrejme nemala dlhú životnosť.
V prvých dňoch po „konci NATO“ by veľmi pravdepodobne všetky európske štáty plošne obnovili všeobecnú brannú povinnosť. Niektoré krajiny by možno zašli ešte ďalej a po vzore Izraela rozšírili túto povinnosť aj na ženy, čo by však záviselo od politickej vôle.
S významnými problémami by sa zrazu potýkali štáty, ktoré od roku 2015 uplatňovali politiku otvorenosti a prijímali státisíce migrantov, ktorí zmenili demografickú mapu Nemecka, Francúzska, Švédska, Belgicka, Británie a mnohých ďalších krajín. Títo migranti sa nepovažujú za Nemcov, Francúzov alebo Britov a voči brannej povinnosti budú prejavovať nulový rešpekt.
V prípade vojny by tento rozkol spôsobil značné problémy s odvodmi. Francúzski „Maghrebis“, teda muži severoafrického (arabského alebo berberského) pôvodu, by jednoducho nenastúpili do armády, proti ktorej v mnohých prípadoch bojovali ich dedovia.
Podobné problémy môžu nastať medzi nemeckými Turkami, britskými Pakistancami alebo španielskymi Maročanmi (Torre Pacheco). Sociálna kohézia totiž nemá byť len akýmsi politickým zaklínadlom, jej absencia má dokázateľne negatívny efekt na spoločnosť (ak sa dá v prípade zániku sociálnej kohézie hovoriť o spoločnosti ako takej, je skôr filozofická otázka).
A čo Slovensko?
Slovensko je v tejto záležitosti do veľkej miery homogénne. Po väčšinovom slovenskom národe sú druhou najpočetnejšou národnosťou Maďari, hoci lojalita časti z nich voči štátu by bola – na rozdiel od neeurópskych migrantov – otázna pravdepodobne iba v prípade vojnového stretu Slovenska s Maďarskom.
Počty slovenských Maďarov však kontinuálne klesajú a v poslednom sčítaní ľudu predstavovali menej ako polmiliónové spoločenstvo: 462-tisíc ľudí s materinským jazykom maďarským, z čoho iba 422-tisíc sa označilo za predstaviteľov maďarskej národnosti.
Malo by teda Slovensko koho mobilizovať? Má niečo vyše piatich miliónov obyvateľov, z ktorých je 2,6 milióna mužov, z ktorých nie sú všetci dospelí, z ktorých nie sú všetci vyhovujúceho zdravotného stavu, tobôž telesnej zdatnosti… Všetky ďalšie požiadavky na potenciálnych vojakov tak zužujú zdanlivo veľkú množinu Slovákov na niekoľko desaťtisícov vycvičených, bojaschopných a odhodlaných mužov.
S podobnými nedostatkami by sa stretávali všetky európske krajiny okrem tých, ktoré majú aj dnes istú formu brannej povinnosti alebo aspoň dobre fungujúci systém aktívnych záloh. Ponúka sa preto riešenie v podobe „vreckového NATO“, teda série lokálnych obranných aliancií s podobnými hodnotami alebo geografiou.
Oveľa viac ako plošný odvod by Slovensku pomohlo založenie vojenského aspektu Vyšehradskej štvorky, na ktorom by sa Bratislava s veľkou pravdepodobnosťou podieľala. Takáto V4, rozšírená o spoločnú armádu, by tiež mohla prijímať ďalších členov, ktorí spĺňajú definíciu „strednej Európy“.
Konečným výsledkom by tak mohla byť akási kooperujúca stredoeurópska federácia, ako ju vo svojom diele Federácia v strednej Európe predstavil Milan Hodža – synovec Michala Miloslava Hodžu – alebo ako si ju predstavoval politológ a teozof Rudolf Steiner. Hoci existencii tohto nadštátneho kolosu pripisoval mystický význam, v základných črtách sa veľmi neodlišoval od projektu nášho severného suseda – Medzimorie.
Bol to práve poľský medzivojnový diktátor Józef Piłsudski, ktorý po víťazstve nad boľševickými vojskami predložil niekoľko plánov na zabezpečenie Európy pred šírením „červeného moru“ na západ. Zároveň by sa tým Varšava dostala k Čiernemu moru.
Piłsudski neskôr svoj plán revidoval, aby sa okrem Litvy, Bieloruska a Ukrajiny (ktoré od roku 1922 z veľkej časti ovládol ZSSR) súčasťou Intermaria stali aj pozostatky rozpadnutého Rakúska-Uhorska: Česko-Slovensko, Maďarsko, Rumunsko a Juhoslávia, ako aj Lotyšsko, Estónsko a Fínsko na severe.
Súčasťou moderného projektu Trojmorie je dokonca aj Grécko alebo Albánsko, spomínaná V4 pritom v roku 2013 založila rovnomennú bojovú skupinu o sile 3 700 mužov. Tá však podlieha európskemu bezpečnostnému rámcu CSDP, ktorý spravuje diplomatická služba EÚ, a nie je súčasťou NATO.
Príklady jestvujú
Dokonalým príkladom militarizácie spoločnosti je Izrael, jeho model vojenskej prípravy je však pre strednú Európu za súčasnej situácie použiteľný iba v určitých jednotlivých aspektoch. Za pozornosť stojí pre nás aj zemepisne a politicky príklad zo severnej časti starého kontinentu. Úspešnú súhru vlastnej a kolektívnej bezpečnosti vypracovali krajiny Škandinávie. Fínsko, Švédsko, Nórsko, Dánsko a fakticky demilitarizovaný Island sú od roku 2009 členmi NORDEFCO – Severskej obrannej spolupráce.
Ešte pred vyhlásením mobilizácie budú v týchto krajinách v prípade potreby povolaní do zbrane príslušníci tamojších domobrán, ktorí sa pravidelne zúčastňujú na vojenských cvičeniach a štát tak vie, že sa udržiavajú v potrebnej fyzickej kondícii.
Podotknime, že pod vplyvom rusko-ukrajinskej vojny sa tieto krajiny snažia počty aj odbornosť svojich „záložníkov rýchlej reakcie“ navyšovať. A to tak prispôsobovaním odvodového veku, ako aj posilňovaním výhod, ktoré sú občanom v dobrovoľníckych jednotkách poskytnuté.
Po vyhlásení mobilizácie by početný stav armády doplnili ľudia, ktorí absolvovali plnohodnotný výcvik aspoň raz v živote v rámci povinnej vojenskej služby. Tých, na rozdiel od príslušníkov domobrany, pred poslaním na front čaká niekoľkotýždňový výcvik.
Povinná vojenská služba sa napríklad vo Švédsku začala opätovne uplatňovať povolaním prvých brancov od roku 2018. Možno tiež uviesť, že s výnimkou Fínska sa vojenská služba v severnej Európe týka aj žien.
Okrem vlastnej bezpečnosti sa však každý členský štát Severskej obrannej spolupráce spolieha (okrem zatiaľ funkčného NATO) na svojich susedov. Okrem vycvičených špeciálnych jednotiek zameraných na vedenie bojovej činnosti v arktických podmienkach, ktoré by „dodalo“ predovšetkým Dánsko, sa spolok spolieha na živú silu z Fínska.
Hoci je Fínsko o polovicu menej ľudnaté ako Švédsko, počet mobilizovateľných záložníkov vo Fínsku predstavuje okolo 900-tisíc záložníkov a podľa plánov ministerstva obrany má v priebehu piatich rokov dosiahnuť milión. Dôvodom je, že vo Fínsku sa na rozdiel od ostatných severských krajín v podstate nedá vojenskej službe vyhnúť.
Slovensko už v minialiancii je
Zatiaľ čo v severnej Európe sa v záujme svojej obrany spojili ugrofínski Fíni a germánski Islanďania, Nóri, Dáni a Švédi, Slovensko by mohlo v prípade rozpadu NATO – či jeho faktickej neschopnosti zaručovať bezpečnosť členských štátov – vytvoriť spojenectvo Ugrofínov a Slovanov. O to viac, keď takéto spojenectvo už existuje – Vyšehradská štvorka (V4).
A tak, ako má NORDEFCO na živú silu Fínsko, V4 má takýto vojenský rezervoár v najľudnatejšom Poľsku. Varšava sa totiž môže hrdiť najväčšou profesionálnou armádou v Európe po Rusku a Ukrajine, ako aj treťou najväčšou armádou v rámci NATO po USA a Turecku. Nejde pritom iba o počet: Ozbrojené sily Poľskej republiky sú podľa najnovších dát ôsme najsilnejšie v rámci Aliancie (zatiaľ čo Slovensko je na dvadsiatom druhom mieste).
Všeobecná branná povinnosť bola na území Slovenska zavedená v roku 1868 po rakúsko-uhorskom vyrovnaní. Od roku 1949 zotrvávali branci pri svojich jednotkách po absolvovaní základného výcviku počas dvoch rokov. Po novembrových udalostiach v roku 1989 sa pravidlá pre základnú vojenskú službu viackrát zmenili.
Skrátila sa jej dĺžka z 24 na 18 mesiacov s tým, že sa zaviedla aj možnosť náhradnej civilnej služby. Po rozdelení Česko-Slovenska v roku 1993 sa vojenská základná služba postupne skracovala na dvanásť, deväť a šesť mesiacov až do jej oficiálneho zrušenia v roku 2005. Od 1. januára 2006 sú tak slovenské ozbrojené sily plne profesionálne.
Napriek zániku povinnej vojenskej služby však slovenská legislatíva pozná brannú povinnosť. Ako uvádza rezort obrany, „obrana vlasti je podľa Ústavy SR povinnosťou a vecou cti každého občana“, čiže vyhnúť sa jej nedá ani svojho času populárnym podávaním vyhlásenia o odopretí výkonu mimoriadnej služby. V prípade potreby tak môže byť do armády povolaný každý občan Slovenska vo veku 19 až 55 rokov.
Neexistujú oficiálne štatistiky, ktoré by presne uvádzali, aké percento Slovákov do veku 55 rokov má skúsenosť so základnou vojenskou službou, avšak berúc do úvahy, koľko rokov ubehlo od výcviku mnohých záložníkov a ako sa zmenil spôsob vedenia bojovej činnosti, aspoň základným, niekoľkotýždňovým výcvikom by museli prejsť všetci mobilizovaní muži – bez ohľadu na to, či prešli výcvikom počas komunizmu alebo v 90. rokoch 20. storočia.
Hoci o opätovnom zavedení povinnej vojenskej služby uvažujú iba v Poľsku, svoju obdobu severských domobrán krajiny V4 majú. V Českej republike je to dokonale fungujúca Aktívna záloha, v Poľsku Vojsko teritoriálnej obrany, v Maďarsku teritoriálne zálohy ako súčasť armády a na Slovensku Národné obranné sily (NOS), ktoré nahradili niekdajšie Aktívne zálohy a Domobranu.
Pripomeňme, že ak by Severoatlantická aliancia stratila svoju silu a politickú akčnosť, by sa k „vojenskej V4“ alebo k Severskej obrannej spolupráci pravdepodobne pripojili krajiny Pobaltia (Litva, Lotyšsko, Estónsko), ktoré sú pre svoju polohu severne nad zraniteľným Suwałským koridorom, pre svoju rozlohu a nízku ľudnatosť bez spojencov neubrániteľné.
Vylúčená však nie je ani možnosť, že v prípade straty akcieschopnosti zo strany NATO sa na Slovensku objavia politické alebo intelektuálne úvahy o neutralite Slovenska, ktoré by sa mohlo zaradiť ako tretí prvok akéhosi „centrálneho pásma neutrality“ Švajčiarska, Rakúska a Slovenska.
Zatiaľ čo heslá o neutralite znejú lákavo, náklady na vojenskú neutralitu, ako ukazuje prípad Rakúska aj Švajčiarska, by ktorúkoľvek vládu v Bratislave od skutočného prechodu k neutralite pravdepodobne odradili.