Po Ukrajine ďalšia na rade? Ruská kniha s úvodom od Lavrova spochybňuje litovskú štátnosť

Prečo kniha vystrašila?

Podľa litovského šéfa rezortu diplomacie Kęstutisa Budrysa kniha spochybňuje "litovskú štátnosť, hodnoty, symboly" a "ospravedlňuje ruský imperializmus".

Ako uvádza ruský opozičný portál v emigrácii Agentstvo, vedúcim autorského kolektívu je Maxim Grigoriev, ktorý sa zúčastnil na ruskej invázii na Ukrajinu a predsedá "Medzinárodnému verejnému tribunálu pre zločiny ukrajinských neonacistov".

Medzi autormi však nájdeme aj Giedriusa Grabauskasa, bývalého spolupracovníka litovského politika Algirdasa Paleckisa odsúdeného za špionáž v prospech Ruska.

Historický precedens

Slovenský historik Anton Hruboň v jednom zo svojich vedeckých článkov uvádza, že ruská invázia na Ukrajinu "opätovne oživila spôsob myslenia z 19. storočia, známy pod pomenovaním historizmus".

Historizmus si "nárokuje na vysvetlenie aktuálnych spoločenských problémov z pohľadu historických skúseností a presadzuje myšlienku, že rozhodovacie procesy politických elít sa majú inšpirovať ‚poučeniami z dejín‘," vysvetľuje Hruboň.

Hruboňove slová potvrdzuje na historické naratívy bohatá ruská propaganda a aj priamo ruský prezident Vladimir Putin.

Ten napríklad počas rozhovoru s americkým novinárom Tuckerom Carlsonom odôvodňoval vojnu na Ukrajine udalosťami deviateho storočia, obdobím zrodu Sovietskeho zväzu či druhou svetovou vojnou.

Hoci je naratív o ruskom imperializme a nároku na historické územia široko rozšírený a je súčasťou samotnej ruskej propagandy, viacero známych mien, medzi nimi napríklad Jeffrey Sachs či John Mearsheimer, hovorí o tom, že agresia voči Ukrajine má aj čisto logické strategické korene.

Podľa nich je ruská invázia reakciou na snahy o vstup Ukrajiny do Severoatlantickej aliancie, ktorú by mala Moskva takpovediac pred dverami.

V tomto duchu sa vyjadril aj bývalý generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg: "(Putin) začal vojnu, aby zabránil tomu, že bude mať NATO, viac (krajín) NATO, v blízkosti svojich hraníc."

Iné stanovisko zastáva napríklad Timothy Snyder, významný americký historik, odborník na strednú a východnú Európu z Yale University, ktorý rozlišuje medzi príčinou a zámienkou:

"NATO nebolo pred rokom 2014 témou ukrajinskej politiky. Ukrajina nemohla vstúpiť do Aliancie pre vojenské dohody s Ruskom, ktoré to znemožňovali. V roku 2014 Rusko aj tak napadlo Ukrajinu. Vtedy sa Ukrajinci – dosť rozumne – rozhodli, že vstup do NATO by mohol byť dobrý nápad," hodnotí súvislosť medzi Alianciou a inváziou Snyder.

Podobnosť knihy Dejiny Litvy s Putinovým článkom O historickej jednote Rusov a Ukrajincov, ktorý vyšiel 12. júla 2021, zhruba pol roka pred začatím invázie 24. februára 2022, je však príliš očividná na to, aby bola len tak prehliadnutá.

Všímajú si to najmä samotní Litovčania. Obsah knihy Dejiny Litvy prirovnáva k Putinovmu článku napríklad Gintautas Mažeikis, profesor z Univerzity Vytautasa Veľkého v litovskom meste Kovno.

Putin v článku otvorene popiera jestvovanie samostatného ukrajinského národa a neuznáva ukrajinskú územnú celistvosť:

"Súčasná Ukrajina bola celá a úplne založená Ruskom, presnejšie boľševickým komunistickým Ruskom. Tento proces sa začal prakticky hneď po revolúcii v roku 1917," píše Putin.

Ide o naratív ruskej propagandy rozšírený aj na Slovensku, ktorý ignoruje niektoré historické skutočnosti ako odveký boj ukrajinských kozákov proti Moskve, boj jednotiek medzinárodne čiastočne uznanej Ukrajinskej ľudovej republiky proti ruským boľševikom v rokoch 1918 až 1921 či sčítanie obyvateľstva z roku 1897.

Sčítanie obyvateľov v Ruskej ríši z roku 1897 – teda niečo viac ako storočie po zničení samostatného ukrajinského vojska a zároveň 20 rokov pred vznikom Ukrajinskej ľudovej republiky v roku 1917 – narúša Putinovým článkom vykresľovaný obraz.

Výsledky sčítania obyvateľstva vychádzali v mnohých zväzkoch knižne v rokoch 1897 – 1905 a dnes sú už, samozrejme, dostupné aj prostredníctvom máp.

Napriek silnému porušťovaniu Ukrajiny ako súčasti Ruskej ríše predstavovali Rusi vo vybraných oblastiach Ukrajiny najviac niečo vyše 30 percent obyvateľstva: väčšinu predstavovali iba v niektorých mestách, keďže tie sa podobne ako v Uhorsku odnárodňovali jednoduchšie ako vidiek.

Prekrúcanie dejín Litvy

Už samotné Lavrovovo úvodné slovo ukazuje, že kniha je produktom silne spolitizovanej historiografie. Tak ako väčšina ruských kníh, aj táto je dostupná online.

Jej obsah preto nie je žiadnym tajomstvom, naopak, keďže cieľom je podľa Lavrova ovplyvniť "čitateľov v Rusku aj v zahraničí", v neposlednom rade teda vplývať na ruskú menšinu v pobaltských štátoch.

Spochybňovaniu práva Litovčanov oddeliť sa od Ruskej ríše a neskôr od Sovietskeho zväzu je venovaná nejedna strana – zarážajúco podobné ruským naratívom o Ukrajine je však ahistorické tvrdenie zo strany 270 o tom, že "Viľno (Vilnius) a oblasť okolo neho sa stali súčasťou Litvy až vďaka Sovietskemu zväzu".

Za povšimnutie stojí tvrdenie na strane 149 o tom, že Litva nikdy nejestvovala, preto Litovčania nemohli obnoviť svoju štátnosť, ako sa uvádza v dokumente zo 16. februára 1918 vyhlasujúcom nezávislosť od Ruska.

Vyvstáva otázka, čím, ak nie Litvou, bolo Veľké kniežatstvo litovské (Magnus Ducatus Lithuaniæ), ktoré prostredníctvom Vladislava II. Jagela prijalo krst vo Vilniuse – v meste, ktoré podľa knihy pridelil Litve až Sovietsky zväz.

Dvojaký meter

Veľké kniežatstvo litovské založené Mindaugasom (1253 – 1263), ktorý zjednotil Litovčanov a Žmudínov, nebolo podľa knihy Litvou.

Moskva ako mesto sa spomína prvýkrát v roku 1147 ako okrajové územie Vladimírsko-suzdaľského kniežatstva, Moskovské kniežatstvo (Moscovia) sa okolo mesta utvára v druhej polovici 15. storočia a Ruská ríša je vyhlásená v roku 1721.

Putin v rozhovore s Tuckerom Carlsonom však hovoril o vzniku Ruska v deviatom storočí a o rovnaký naratív sa opieral aj vo svojom článku o Rusoch a Ukrajincoch.

Ďalej sa celou knihou tiahne obviňovanie Litovčanov z viac či menej otvorenej sympatie k národnému socializmu, čo je ruský naratív upotrebúvaný tak vo vzťahu k Ukrajine, ako aj ku krajinám Pobaltia.

Na druhej strane však v knihe chýba kritický postoj k tajnému dodatku sovietsko-nemeckej zmluvy o neútočení z roku 1939, na základe ktorej Sovieti v roku 1940 okupovali okrem iných štátov aj Litvu a následne vo svojej propagande až do leta 1941 podporovali boj národnosocialistického Nemecka proti krajinám západnej Európy.

A tak významný kultúrny fenomén, akým boli litovskí knihonosi (knygnešystė) – pašeráci kníh, pašujúci a rozširujúci v litovčine písané knihy, ktoré boli v Ruskej ríši zakázané rovnako ako tie ukrajinské na základe Emského dekrétu, nachádzame v knihe iba raz, a to v spojitosti s tým, že pašeráci kníh spolupracovali s Nemeckou ríšou…

Ďalšia na rade?

Hoci nejde o jedinú a podľa niektorých expertov ani hlavnú príčinu vojny, po dlhodobej propagandistickej kampani vedenej doma i v zahraničí, zameranej na popretie práva Ukrajincov na vlastný štát a národnú identitu sa začala plnohodnotná ruská invázia.

Vo vydaní knihy, ktorá robí to isté vo vzťahu k Litovčanom a ktorá vyšla s podporou Kremľa, tak niektorí Litovčania vidia predzvesť budúcej invázie a poukazujú na podobnosť s ukrajinským scenárom.

Rusko-ukrajinskej vojne predchádzala okrem dlhodobej propagandy aj príprava na úrovni budúceho tylového zabezpečenia a služieb – výstavba poľných nemocníc, presúvanie náhradných dielov či streliva bližšie k ukrajinskej hranici.

Podobné prípravné kroky vidia analytici amerického Inštitútu pre štúdium vojny (ISW) v Putinovom rozhodnutí rozdeliť Západný vojenský okruh na dva bývalé sovietske: Leningradský a Moskovský vojenský okruh.

Kým Moskovský vojenský okruh zdedil po Západnom riadenie bojovej činnosti na Ukrajine, Leningradský vojenský okruh by sa mohol v prípade potreby venovať novému smeru ťaženia.

Hraničí s Lotyšskom, Estónskom, Fínskom, Nórskom a prostredníctvom kaliningradskej exklávy aj s Poľskom a Litvou a logisticky nie je zaťažený vojnou na Ukrajine.

Indikovať akúsi budúcu inváziu môže aj výstavba vojenských základní na hranici s Fínskom. Na druhej strane, po ruskej invázii na Ukrajinu vstúpilo Fínsko do NATO a Rusku tak vznikla nová zhruba 1 300 kilometrov dlhá hranica s vojenským paktom.

Tak rozdvojenie vojenského obvodu, ako aj nové základne, môžu byť v tomto smere logickou reakciou, ktorá automaticky nemusí predznamenávať inváziu do niektorej z krajín NATO.

Týždenník Economist napríklad píše, že "v súčasnosti nejestvujú žiadne konkrétne spravodajské informácie, ktoré by naznačovali, že Rusko má v úmysle zaútočiť na NATO".

Economist navyše dodáva, že mať zámer a byť schopný viesť vojnu sú dve odlišné veci. Proti prípadnej invázii do Litvy v najbližšom období totiž hovorí aj skutočnosť, že ruskej armáde robia problémy ukrajinskí obrancovia.

A hoci ruské ozbrojené sily zaberajú stále viac ukrajinského územia, ide im to len veľmi pomaly. Desať mesiacov zatiaľ neúspešne útočia na Pokrovsk, ktorý mal pred vojnou necelých 70-tisíc obyvateľov.

Poľský vojenský analytik Konrad Muzyka uvádza, že kým bude prebiehať vojna na Ukrajine, Rusko nebude mať voľné pozemné sily, ktoré by mohli ohrozovať NATO.

V prípade, že by bolo podpísané prímerie, mala by Ruská federácia problémy s presunom veľkého množstva jednotiek mimo okupovanej Ukrajiny, pretože takýto krok by Kyjevu umožnil získať časť územia späť.

A budovanie nových síl by podľa niektorých západných spravodajských služieb trvalo až desať rokov.

Scenár teoretického úderu na Pobaltie

Potom, čo Ozbrojené sily Ruskej federácie začali 24. februára 2022 pozemný útok v smere na Kyjev z územia Bieloruska, začala sa Litva pripravovať aj na ruský pozemný útok vedený z bieloruského územia.

Špecialista ochrany osôb a bezpečnostný analytik Vladimír Šajánek sa pre Štandard vyjadril, že ak by k ruskej invázii do Litvy došlo, bola by s najväčšou pravdepodobnosťou vedená z bieloruského a ruského územia s cieľom obsadiť z litovskej strany litovsko-poľskú hranicu.

Litovsko-poľská hranica predstavuje vzdušnou čiarou približne 65-kilometrový riedko obývaný Suwałský koridor: ide o jedinú pozemnú spojnicu medzi krajinami Pobaltia – Litvou, Lotyšskom, Estónskom – a zvyškom NATO a Európskej únie.

Suwałský koridor zároveň oddeľuje Bielorusko a ruskú Kaliningradskú oblasť, kde okrem nezanedbateľných pozemných síl kotví aj ruská baltská flotila.

Úderom na tento – slovami Šajánka – "nechránený zátylok Európy" by Rusko nadobudlo strategickú výhodu: tak získaním pozemného spojenia so svojou súčasnou kaliningradskou exklávou, ako aj odrezaním Pobaltia od Poľska.

Kým prvý scenár sa týka hlavne Litvy, druhý možný scenár Litvu pre jej malú šesťpercentnú ruskú menšinu v podstate vylučuje.

Ak by sa chcel Kremeľ vyhnúť priamej konfrontácii s NATO, mohol by využiť na úder na jeden z pobaltských štátov s významnou ruskou menšinou hybridný útok.

"Vyzeralo by to podobne ako občianska vojna z roku 2014, ktorú Moskva vyviezla na východ Ukrajiny," vysvetľuje americký plukovník Douglas Mastriano.

V prípade, že by napadnutý štát ani Aliancia nekonali ťažkopádne a proti "miestnym separatistom" rázne zasiahli, Moskva by sa od nich mohla dištancovať. V prípade zaváhania by však mohla hybridná vojna prerásť do invázie, ktorej zámienkou by bola "ochrana ruskej menšiny".

Podľa Mastriana by v takomto prípade boli separatisti "civilne oblečení príslušníci ruských špeciálnych jednotiek, a nie ‚zelení mužíčkovia‘, akých sme videli na Kryme".