Podobná rétorika je však skôr výsledkom nepochopenia právnej stránky súdneho procesu a nedostatočnej, prípadne značne skreslenej informovanosti než objektívnym zhodnotením celého konania.

Bombic si za väzbu môže sám

Hneď v úvode je potrebné opakovane pripomenúť, že Daniel Bombic sedí vo väzbe iba preto, že nerešpektoval pokyny Najvyššieho súdu SR. Spočiatku totiž Bombic nosil na slobode monitorovací náramok a chodil k mediačnému a probačnému úradníkovi – súdy v jeho prípade nevideli dôvody na väzbu.

O tie sa postaral Bombic sám, keď nerešpektoval záväzné pokyny najvyššieho súdu nezverejňovať nenávistné prejavy na sociálnych sieťach.

Rovnako skutočnosť, že dôvody väzby stále trvajú, je iba a len výsledkom správania obžalovaného. Sudkyňa ŠTS Eliška Šnajderová vyslovila tento záver pri nedávnom rozhodovaní o väzbe s ústnym odôvodnením, že dôvody väzby naďalej trvajú. Ide totiž o ten istý problém, pre ktorý bol vzatý do väzby – Bombic neustále produkuje hlasové správy pre verejnosť (z väzby), ktoré mu boli súdom zakázané.

V tomto smere neobstojí argument, že iba prezentuje svoj názor alebo že tento druh komunikácie nie je zakázaný. Ak súd uloží nejakú povinnosť, obvinený ju musí rešpektovať. Aj osoba v trestnom konaní pre opitosť za volantom môže dostať súdny zákaz viesť motorové vozidlo ako podmienku pri náhrade väzby, no ak ho poruší, musí tráviť čas za mrežami. Šoférovanie vozidla je pritom za iných okolností legálne.

Ak by sa Bombic zdržal svojich expresívnych vyjadrení počas súdneho konania, bol by nielen na slobode, ale aj dávno mimo väzby.

Námietky obhajoby predlžujú väzbu

Pri námietke týkajúcej sa neúmernej dĺžky väzby je potrebné zohľadniť právnu stratégiu Bombicovej obhajoby. Advokát Dávid Lindtner totiž podával námietky zaujatosti voči každému senátu súdu, ktorý si musel s týmto procesným postupom poradiť predtým, než by pristúpil k rozhodovaniu o samotnej veci. Zákonnosť väzby potvrdil aj Ústavný súd SR, na ktorý sa obrátila obhajoba.

Advokát Lindtner v tomto smere tvrdí, že sa spolu so svojím klientom „zhodli na dôslednom uplatňovaní všetkých práv a on (Bombic) je bojovník a nebude ustupovať“. V iných prípadoch pritom platí, že advokát sa ako prvé snaží dostať svojho klienta z väzby (napríklad aj poučením, ako sa správať) a až následne sa zaoberá procesnou čistotou.

Bombic sa môže pokojne tváriť ako bojovník a konať v rozpore s opatreniami súdu, rovnako aj jeho obhajoba môže voliť stratégiu, ktorej výsledkom je dlhodobá väzba. Nemôžu sa však potom sťažovať na nezákonnosť či neprimeranosť väzby, ktorá je primárne zapríčinená ich vlastnou činnosťou.

Znalec nerozhoduje o vine či nevine

Argument o odsúdení obžalovaného na základe výpovede znalca Medveckého rovnako neobstojí. Znalec nerozhoduje o vine či nevine, dokonca ani o tom, či obžalovaný spáchal skutok, ktorý možno považovať za extrémizmus – tieto právne otázky rieši výlučne súd. Znalec sa vyjadruje iba k odborným otázkam, napríklad k tomu, či konkrétne slová, gestá či symboly predstavujú zakázané alebo extrémistické prvky.

Príkladom toho, že výpoveď znalca v neprospech obvineného neznamená automaticky odsúdenie, môže byť súdny proces so spevákom Jaroslavom Pagáčom, prezývaným Reborn. Najvyšší súd SR Pagáča spod obžaloby za extrémizmus oslobodil, hoci znalec v jeho konaní rovnako videl extrémizmus.

Výpoveď a znalecký posudok znalca môže obhajoba namietať a v Bombicovom prípade to advokát Lindtner na pojednávaniach robil pomerne aktívne a rozsiahlo. Ak súd presvedčí svojimi argumentmi o nepoužiteľnosti záverov znalca, súd na ne prihliadať nebude.

Mediálny tlak a problém s trestaním symbolov

Zjavne neobstojí ani verejne prezentovaný argument, že súdy z nejakých nejasných príčin podliehajú tlaku médií, a preto bude Bombic odsúdený. Ak súd rozhodne o vine, rozsudok je odôvodnený konkrétnym konaním odsúdeného, ktoré je subsumované [zahrnuté, pozn. red.] pod konkrétny trestný čin.

Daniel Bombic je súdený za svoj prejav v online priestore, ktorý obhajoba označuje ako „možno expresívny, no nie trestný“. O samotnej trestnosti či vine pri týchto skutkoch napokon rozhodne súd, no nebude to z dôvodu, že „si to želajú médiá“. Bude to z dôvodu, že dané skutky (ktoré Bombic nepopiera a tvrdí, že ich robil v ťažkom životnom období) sú zákonom definované ako trestná činnosť.

Zrejme najviac polarizujúcim argumentom v Bombicovom prípade je tvrdenie obhajoby, že nejaké správanie či gesto nemôže byť raz trestné, a inokedy v poriadku v závislosti od toho, kto ho vykonal. Judikatúra súdov však hovorí presný opak – takéto správanie je potrebné vykladať v celkovom kontexte a s prihliadnutím na správanie obvineného.

Špecifický výrok o potrebe chrániť biele deti (skutok kladený Bombicovi za vinu) možno vykladať aj ako odkaz na extrémistickú scénu u osoby, ktorá sa dlhodobo prezentuje extrémistickými prejavmi, ako je hajlovanie či nosenie svastiky. Naopak, pri bežnej osobe bez extrémistickej minulosti či správania tento výrok neodkazuje na zakázané neonacistické významy.

Súdy tieto závery prezentovali napríklad pri odsúdení Mariana Kotlebu za šeky na sumu 1 488 eur. Ide pritom o sumu, s ktorou sa v nejakej podobe stretne každý, no v extrémistickej scéne (v danom prípade opäť vystupoval znalec Medvecký) má neonacistický význam.

Keďže Kotleba mal extrémistickú minulosť (vrátane zrušenia jeho politickej strany), súdy vyhodnotili, že bol uzrozumený s touto symbolikou a jej používaním v neonacistickej rovine, a preto bol odsúdený. Iná osoba, ktorá takúto minulosť nemá, by v žiadnom prípade nebola stíhaná za vystavenie šeku na sumu 1 488 eur – a to je práve rozdiel, ktorý súdy definovali pri potláčaní extrémizmu skrývajúceho sa za rôznou symbolikou.

Ak by platil opačný záver, teda názor obhajoby, že jeden symbol nemôže byť zároveň nacistický aj bez trestného pozadia, každý by mohol beztrestne nosiť svastiku na verejnosti. Svastika je totiž pôvodný hinduistický symbol šťastia a vznikla dávno pred príchodom Adolfa Hitlera. Je pritom absolútne zrejmé, že takáto obhajoba („nosím symbol hinduizmu, a nie nacizmu“) by pri verejnom nosení svastiky neobstála.

Problém s mediálnym vykresľovaním obvineného

Medzi právne sivé zóny patrí argument obhajoby Bombica, že médiá označujú obvineného pojmami ako „extrémista“. V tomto prípade nepochybne platí názor, že jednostranné mediálne pokrytie je spôsobilé negatívne ovplyvniť nazeranie na stále nevinného človeka.

Rovnaký názor zastávajú aj európske súdy (zásada mediálnej zdržanlivosti pri trestných konaniach) a tento prístup bol pretavený napríklad aj do vydania neodkladného opatrenia v neprospech Denníka N pri informovaní o Bombicovi (neskôr zrušeného). Judikatúra ESĽP totiž pozná aj rozsudok vo veci Mortensen proti Dánsku z 21. októbra 2025, podľa ktorého sú výrazy ako „idiot“, „fašista“ či „nacista“ za určitých okolností považované za prípustnú kritiku.

Obhajoba upozornila na zmätočnú úpravu a slabého znalca

Aj v prípade Daniela Bombica však možno poukázať na nedostatky právnej úpravy postihovania extrémizmu. Advokát Dávid Lindtner správne upozornil na skutočnosť, že v podmienkach Slovenskej republiky absentuje záväzná právna úprava, ktorá by jednoznačne určovala, čo (aký symbol a podobne) spadá pod extrémizmus a čo už nie.

Takýto stav vytvára vo verejnosti právnu neistotu, keď nie je zrejmé, čo je ešte prípustné a čo už je za hranicou, keďže extrémistické prvky sa spravidla posudzujú ad hoc v jednotlivých súdnych konaniach. Takýto prístup je však neprijateľný – verejnosť nemôže tápať v tom, kam až môže v tomto smere zájsť, a zákonodarca by mal tento problém jednoznačne upraviť, napríklad po vzore Nemecka, ktoré má jasný zoznam zakázaných znakov.

Proces vypočúvania znalca Medveckého zo strany advokáta Lindtnera ukázal značné nedostatky aj na strane odborníka. Ten napríklad nevedel vysvetliť rozdiel medzi antisionizmom (sionizmus – nacionálny politický systém Izraela) a antisemitizmom (nepriateľstvo voči Židom) v tom zmysle, čo vlastne Bombic vo svojich vyjadreniach napádal. Ak totiž kritizoval sionizmus, nejde o extrémizmus – ide o kritiku politického systému.

Znalec Medvecký rovnako nevedel povedať, či je kniha Protokoly sionských mudrcov verejne dostupná alebo nie, čo je pomerne prekvapivé na znalca v tejto oblasti. Pre šírenie tejto knihy zo strany obžalovaného sudkyňa upozornila obhajobu na možné sprísnenie právnej kvalifikácie na zločin založenia, podpory a propagácie hnutia smerujúceho k potlačeniu základných práv a slobôd.

Súdny znalec nevedel odpovedať ani na otázku, ktorá konkrétna veta z citovaných pasáží listín predložených obhajobou je extrémistická (advokát trval aspoň na jednej vete z rôznych publikácií či vyjadrení), a mal problém definovať konkrétne extrémistické prvky.

Odborný výklad znalca Medveckého sa pri jeho výsluchu javil ako mimoriadne slabý, no závery znaleckého posudku bude napokon vyhodnocovať súd. Napriek tomu sudkyňa Šnajderová po troch pojednávacích dňoch vyhlásila, že po vykonaní takmer všetkých dôkazov sa obžaloba neoslabila, ale, naopak, zosilnila. Súd nakoniec odročil pojednávanie na 23. február a 11. marec 2026.

Súdny proces s Bombicom výstižne ukazuje, prečo sú časti konania neverejné. Jedna časť verejnosti hovorí o obžalovanom ako o už odsúdenom extrémistovi, druhá časť ho považuje za martýra na oltári slobody prejavu.

Obe strany sú pritom zúfalo neinformované alebo si iba účelovo vyberajú tie informácie, ktoré zapadajú do ich názorovej bubliny. O vecnej debate založenej na právnom pozadí a argumentácii nemožno hovoriť a celý proces nadobudol politický rozmer po tom, ako politici vycítili možnosť na Bombicovom prípade získať hlasy voličov sympatizujúcich s hnutím Republika.

Ak by existoval príklad masívne sledovaného súdneho procesu, ktorý je zásadne nesprávne vykladaný, bol by to práve tento.