Či to tak bude, leží najmä na pleciach zvyšku západných mocností a veľkých ekonomík, ako sú India, Brazília, Argentína, Indonézia, Turecko či Mexiko.

Výzva na spájanie

Kanadský premiér Mark Carney v švajčiarskom Davose hovoril o potrebe rozvíjania „strategickej autonómie“ a spájaní síl pomimo USA. V preklade, o izolovaní zámorskej veľmoci. Spojené štáty podľa neho treba nechať, nech hrajú svoju vlastnú hru, a medzitým posilňovať vzájomné väzby. Do istej miery sa to deje už teraz, keďže v mnohých štátoch obchod s USA klesá, zatiaľ čo s inými krajinami rastie.

Carney pritom nie je jediným hlasom, ktorý sa ozýva. Čoraz častejšie sa hovorí o potrebe únikového plánu pre Európu a ďalšie bohaté západné ekonomiky, ako Kanada, Austrália, Japonsko či Južná Kórea, ktorý im zabezpečí prežitie bez toho, že by spadli do silového poľa veľmoci, ktorá ich ovláda alebo využíva, no nedrží nad nimi ochrannú ruku.

Predstavitelia bývalej americkej administratívy a zároveň akademici Philip Gordon a Mara Karlinová totiž tvrdia, že predstava o kupovaní času a prežití Trumpa je len „zbožným želaním“.

Aj keby sa to svetu podarilo, súčasný prezident podľa nich „reprezentuje americký postoj k zahraničnej politike rovnako, ako ho formuje“. Inými slovami, nemalá časť Ameriky podľa nich naozaj nechce, aby sa Washington zaoberal problémami zvyšku sveta. Treba zdôrazniť, že to tvrdia Trumpovi oponenti, nie prívrženci.

Obchod vie zmierniť závislosti

Veľké spájanie obranných kapacít či akúsi novú podobu Severoatlantickej aliancie bez USA je nateraz ťažké predstaviť si. Jednotlivé štáty sa v oblasti obrany nemôžu plne spoliehať na iných. Európa aj tak potrebuje významne rozšíriť vlastné kapacity na výrobu tankov, stíhacích lietadiel, dronov, protivzdušnej obrany... Treba dohnať zameškané.

Aj v tejto oblasti však môže pomôcť uzatváranie obchodných dohôd či bezcolných únií s kýmkoľvek, kto má čo ponúknuť. Či už ide o suroviny, alebo kúpyschopný trh. Nie div, že Európska komisia po dlhoročných sporoch práve v týchto dňoch odklepla dohodu s Mercosurom či Indiou.

Pre Trumpove clá a pravidelné vyhrážky to pripadá vhod všetkým aktérom. Pakty neuzatvára iba Brusel. Rukami si predbežne potriasli aj Číňania s Kanaďanmi či Britmi.

Mercosur otestuje európskych farmárov, no nebude likvidačný

Hoci dohoda Európskej únie s členskými krajinami Mercosuru prináša širokému spektru exportérov na oboch stranách veľkú úsporu na clách, európski farmári sú radikálne proti nej. Obávajú sa totiž prílevu lacných potravín.

Ich hlavný argument spočíva v tom, že konkurencia z Južnej Ameriky nebude férová, keďže tamojšia poľnohospodárska produkcia nie je zaťažená rovnakými environmentálnymi, veterinárnymi a technologickými normami.

Podľa dohody však na európsky trh poputuje len taká produkcia, ktorá spĺňa tunajšie normy. Plodiny či mäso majú podliehať na hraniciach kontrolám, pričom nízke dovozné clá sú určené len pre isté množstvá. Prílev lacnejších potravín je pri mnohých kľúčových položkách limitovaný kvótami.

Aj keď kontroly nemusia byť stopercentné a európskym poľnohospodárom vznikne tak či onak tvrdá konkurencia, z odstránenia vysokých ciel môže na oplátku ťažiť miestny prémiový agrosektor – napríklad ikonické vína a liehoviny, mliečne výrobky či rôzne produkty chránené ochrannými známkami.

Dohoda s juhoamerickými krajinami má pre kontinent aj strategický význam. Jej celkový priamy vplyv na ekonomiku EÚ síce nebude nijak závratný (okolo 0,05 percenta HDP ročne), no Únii sa vďaka nej otvárajú dvere ku kritickým surovinám. Tie nutne potrebuje v obrannom priemysle, obnoviteľných zdrojoch energie či batériách do elektromobilov. Reč je hlavne o lítiu (Argentína), grafite, nikli, mangáne, nióbe, vzácnych zeminách (Brazília).

Dodajme, že europarlament koncom januára posunul dohodu na Súdny dvor EÚ, čím sa jej platnosť môže oneskoriť až o dva roky. Diplomati však napriek tomu uviedli, že by sa mala uplatňovať už od marca tohto roka (po podpise Paraguajom).

Európska komisia na to má právomoc, no ide o riskantný počin, pretože ak by súd neskôr rozhodol, že zmluva je neplatná, museli by sa clá uplatňovať spätne.

Matka všetkých dohôd medzi Bruselom a Naí Dillí

Zmluva s Indiou budí menej vášní ako tá s Mercosurom. Verejnosti pravdepodobne nie je až taká známa. Lenže v dlhšom časovom horizonte má potenciál priniesť podstatne väčšie benefity.

„Matka všetkých dohôd“ spája obrovské trhy so zhruba dvomi miliardami ľudí. Indická a európska ekonomika produkujú dohromady zhruba štvrtinu svetového HDP.

Hodnota tovarov a služieb, ktoré si obe strany vymieňajú, sa dnes pohybuje na čísle 180 miliárd eur. To je síce bezmála desaťnásobne menej ako medzi EÚ a USA, no odhaduje sa, že dohoda prinesie do roku 2030 zdvojnásobenie obchodu.

Naí Dillí totiž zruší alebo zníži clá na takmer 97 percent európskych výrobkov, zatiaľ čo Brusel urobí to isté pri takmer všetkom indickom tovare.

Samotné dohody nestačia, dogmatikov musia vystriedať pragmatici

Hoci zo strategického hľadiska dávajú dohody zmysel, ak má byť ten-ktorý štát nezávislý, predovšetkým musí vyrábať kľúčové statky doma alebo ich dovážať od veľkého počtu dodávateľov. V oboch prípadoch je nutné uvažovať strategicky a pragmaticky, nie ideologicky.

To sa zatiaľ v Bruseli nedeje, čoho dôkazom je pretrvávajúca snaha byť ekologickým lídrom, aj keď Európu v jej drastických opatreniach, ktorými si ničí priemyselnú základňu, takmer nik nenasleduje.

V oblasti diverzifikácie rizík je zase ukážkovým príkladom ideologická nevraživosť voči Rusku. Iste, tá pramení z histórie a z obáv a je v mnohých smeroch pochopiteľná. Nemalá časť sankčných politík Bruselu (hlavne v energetike) však ubližuje samotnej Únii, pričom nebadať, že by ochromila ruskú vojenskú základňu a mala zásadný vplyv na rozloženie síl na bojisku.

Európa tu chladne nekalkuluje svoje vlastné záujmy, nechala sa strhnúť emóciami. Zbaviť sa závislosti od ruských komodít skrátka neznamená nedovážať žiadnu ruskú ropu a jadrové palivo. To isté analogicky platí o americkom skvapalnenom plyne.

Kým nepríde k výmene dogmatikov a ideológov v úradníckych kreslách, ťažko očakávať, že sa v Európe budeme cítiť suverénne a zároveň bezpečne, pričom blahobyt bude rásť tak ako na prelome milénií. Jedno si bude stále žiadať obetovanie druhého.