Keď v apríli 2024 obec Saint-Josse-ten-Noode pri Bruseli zakázala stretnutie Konferencie národného konzervativizmu (NatCon), zdalo sa, že všetko sa odohráva podľa dobre známeho európskeho vzorca: politicky kontroverzné podujatie, reflexívne odvolávanie sa na bezpečnostné obavy, obavy z protestov a nakoniec úradný zákaz. A skutočne, plánované podujatie sa najskôr nemohlo uskutočniť [konferencia sa napokon musela až trikrát presúvať na iné miesto, pozn. red.]. Všetko ako zvyčajne a ako mnohokrát zažité.
Minulý týždeň však tento až príliš známy scenár nabral prekvapivý obrat. Bruselský súd rozhodol, že zákaz stretnutia konferencie národných konzervatívcov v Bruseli bol nezákonný.
Dôležité rozhodnutie. Podčiarkuje totiž jeden z najdôležitejších princípov demokratického právneho štátu. Sloboda prejavu nie je len zaručená. Je potrebné ju aktívne umožňovať. V skutočnosti sa to však často prehliada.
Sudcovia pripomenuli, že sloboda prejavu a zhromažďovania nie sú milostivé činy štátu, ktoré sa udeľujú za priaznivých poveternostných podmienok a ktoré sa môžu zrušiť, keď sa blíži búrka. Podľa rozsudku sú to práva, ktorých výkon musia štátne orgány nielen tolerovať, ale aj chrániť a podporovať.
Na prvý pohľad sa to javí ako samozrejmosť. V praxi je to však často neprijateľné – pre správne orgány, ktoré sa vyhýbajú konfliktom, pre politikov, ktorí zamieňajú pokoj za poriadok, a pre verejnosť, ktorá slobodu čoraz viac akceptuje len tam, kde neruší.
Demokracia žije zo sporov, nie z konsenzu
Práve odkaz súdu, že štát musí aktívne podporovať slobodu prejavu – bez ohľadu na to, či sú zastávané názory vnímané ako kontroverzné –, sa dotýka citlivého miesta našej súčasnej politickej situácie.
Demokracia totiž žije zo sporov, nie z konsenzu. Nie je to priestor pre názory schválené mediálnou verejnosťou, ale proces mierového riešenia protikladov. Keď sa tento spor vníma ako nebezpečenstvo, demokracia začína sama seba nesprávne chápať. Z otvoreného procesu sa potom stáva morálne kurátorovaná scéna.
Obec Saint-Josse-ten-Noode argumentovala práve touto logikou. Samotná možnosť protidemonštrácií, narušení alebo eskalácií sa stala odôvodnením preventívneho zákazu. Súd v Bruseli však jasne vyjadril to, čo sa v politickej praxi často zamlčiava: kto takto argumentuje, prenáša právo veta nad základnými právami na tých, ktorí sa vyhrážajú najhlasnejšie alebo najagresívnejšie. Alebo jednoducho majú na svojej strane prevládajúci názor.
Sloboda už potom nie je obmedzovaná právom, ale očakávaním nepokojov. To nie je prevencia, ale kapitulácia.
Toto rozhodnutie sa dotýka kľúčového aspektu demokratického sebapochopenia. Štát nie je rozhodcom v v oblasti príjemnej atmosféry, ale v optimálnom prípade je garantom férovej hry. Jeho úlohou nie je predchádzať politickým konfliktom, ale umožňovať ich, regulovať a v prípade potreby ich chrániť. Tam, kde sa tejto úlohe vyhýba preventívnym zákazom podujatí, sa úsilie o vnútornú bezpečnosť mení na formu nepriamej cenzúry.
Známe vzory cenzúry
Táto prax nie je nijaká novinka. Z historického hľadiska je bránenie nepopulárnym politickým aktérom často prvým krokom k postupnému rozkladu demokracie. Napríklad vo Weimarskej republike boli pravidelne zakazované alebo obmedzované zhromaždenia nielen extrémistických, ale aj jednoducho nepohodlných strán – väčšinou s odkazom na verejný poriadok.
To však nebolo znakom sily, práve naopak. Weimarská republika nakoniec zlyhala nie preto, že štát nezasiahol dostatočne tvrdo proti nacistom a komunistom, ale pre svoju neschopnosť politicky čeliť extrémistickým pozíciám. Štát, ktorý reaguje na politické výzvy prostredníctvom justície, sa v dlhodobom horizonte sám delegitimizuje.
Tento vzor sa prejavuje aj v iných európskych demokraciách. Či už v povojnovom Francúzsku, v Španielsku počas prechodného obdobia alebo v politicky nabitom Taliansku 70. rokov, štátne orgány opakovane verili, že politické problémy môžu vyriešiť administratívnymi zásahmi. Málokedy to fungovalo. Často to, naopak, viedlo k radikalizácii, k mučeníckym príbehom a k erózii dôvery v neutralitu štátnych inštitúcií.
Moderná verzia tohto zlozvyku je subtílnejšia. Upustila od otvorenej represie a namiesto toho používa jazyk riadenia rizík. Zakazuje sa nie pre obsah, ale pre „okolnosti“. Nie pre názor, ale pre možné reakcie. Výsledok je však rovnaký: určité politické pozície sú fakticky vytlačené z verejného priestoru bez toho, že by sa k tomuto kroku musel niekto otvorene priznať.
Ochrana pred štátom, nie pred názormi
Demokratický právny štát je však potrebný práve tam, kde názory polarizujú. Základné práva nie sú odmenou za politickú konformitu, ale poistkou pred svojvôľou väčšiny.
John Stuart Mill to v 19. storočí formuloval s triezvou jasnosťou: hodnota slobody prejavu sa neprejavuje v ochrane uznávanej pravdy, ale v tolerancii omylu. Kto si myslí, že už vie, ktoré postoje sú škodlivé, už vnútorne uzavrel demokratický proces. Demokratická ústava nechráni štát pred občanmi, ale občanov pred štátom.
Bruselský súd pripomenul túto samozrejmú skutočnosť. Neposudzoval politické zásluhy Konferencie národného konzervativizmu, ale konanie úradov. Svoj pohľad upriamil na proces, nie na morálku – a práve v tom spočíva jeho demokratický význam. Demokracia totiž nie je otázkou správneho obsahu, ale správnych pravidiel.
V dobe, keď politické tábory čoraz viac vnímajú štát ako nástroj proti protivníkom, je to dôležitý kontrapunkt. Myšlienka marginalizovania nežiaducich strán alebo hnutí prostredníctvom administratívnych opatrení môže mať krátkodobý upokojujúci účinok. Z dlhodobého hľadiska však podkopáva pluralizmus, ktorý údajne bráni.
Demokracia, ktorá toleruje len príjemné hlasy, sa ticho stáva autoritárskou – často bez toho, aby si to sama uvedomovala.
Pateticky povedané: bruselský rozsudok bráni republikánsku vážnosť proti postpolitickej pohodlnosti. Pripomína, že sloboda dáva prácu: polícii, správe, politike a každému jednotlivému občanovi. Ľahkou cestou je prohibícia. Demokratická cesta je zložitá a namáhavá.
Keď Emir Kir, starosta Saint-Josse-ten-Noode, ktorý bol zodpovedný za zákaz, vyhlásil, že „extrémna pravica nie je v Bruseli vítaná“, odhalil sa ako demokrat, ktorý je spokojný len za priaznivých okolností a pre ktorého demokracia znamená konsenzus ľudí s dobrými úmyslami – nanajvýš narušený trochou miernej kritiky.
V demokracii, ktorá je hodná svojho mena, však aj politickí extrémisti majú právo vyjadriť svoje názory – úplne nezávisle od toho, že Konferencia národného konzervativizmu je v politologickom zmysle čokoľvek iná ako extrémistická.
Odsúdením Saint-Josse-ten-Noode bruselský súd posilnil demokraciu. Obhájil slobodu prejavu proti jej situačnému relativizovaniu, zachránil právo na zhromažďovanie pred preventívnym znehodnotením a potvrdil pluralizmus ako konštitutívny prvok otvorenej spoločnosti.
V čase, keď mnohé demokracie nervózne reagujú na odchýlky, je to viac ako len právny úspech.
Je to pripomienka, že sloboda nespočíva vo vyhýbaní sa konfliktom, ale v ich znášaní – s dôverou v právo a rešpektom k rozmanitosti politických presvedčení.
Pôvodný text bol publikovaný na webe rakúskeho sesterského denníka Statement.at.