Matovič ako drahá nevesta, ktorú nemožno obísť

Výrazným hlasom v otázke opozičnej spolupráce je Igor Matovič. Jeho pozícia je totiž postavená na otvorenom spore s Progresívnym Slovenskom (PS). Progresívci považujú Hnutie Slovensko za nepohodlného partnera, netaja sa tým, že spolupráca s Matovičom je nemožná, a chcú ho nahradiť stranou Demokrati Jaroslava Naďa.

Na otázku Štandardu, či sa PS s jeho hnutím vôbec rozpráva, odpovedal Matovič bez obalu: „Nie, nebavia sa s nami vôbec.“ A rámcuje to ako nezodpovednosť lídra opozície. „Keď som raz papierový líder opozície, tak nemôžem sa tváriť, že vyhrám so 40 percentami väčšinu v parlamentnej demokracii,“ povedal.

Matovič tvrdí, že ak by PS chcelo vystupovať ako zodpovedný líder opozície, muselo by už dávno iniciovať serióznu debatu o spoločnom ekonomickom programe. „V situácii, v akej sa Slovensko nachádza, by už dávno mal existovať aspoň rozdiskutovaný spoločný ekonomický program opozície. Pokiaľ viem, neexistuje nič také,“ hovorí a označuje to za nezodpovedné.

Podľa Matoviča to ukazuje nielen absenciu koordinácie, ale aj nedostatok vlastných riešení. PS podľa neho namiesto ekonomických odpovedí ponúka skôr aktivistický prístup k politike. Aj preto Hnutie Slovensko podľa neho volí vlastnú cestu a buduje program, o ktorom rozhodujú priamo voliči. Ak by PS v budúcnosti potrebovalo jeho podporu, bude ju musieť získať splnením jasných podmienok. „Spolupracovať vieme, ale diktovať si nenecháme,“ zdôrazňuje Matovič.

Hnutie Slovensko sa tak vedome stavia do pozície „drahej nevesty“ a jeho šéf otvorene naznačuje, že bez ich hlasov sa opozičná väčšina skladá len ťažko, no zároveň odmieta automatickú spoluprácu. Podpora jeho hnutia má mať politickú aj programovú cenu, a to najmä v ekonomike, boji proti korupcii a v otázkach suverenity.

Pokiaľ ide o Európsku úniu, Matovič tvrdí, že PS má tendenciu presúvať rozhodovanie na európsku úroveň, pretože doma naráža na odpor pri presadzovaní časti svojho hodnotového programu. Takýto prístup odmieta a pripomína pôvodnú dohodu pri vstupe do EÚ. Časť kompetencií sa odovzdala, no jadro rozhodovania musí zostať doma. „Slovensko si zaslúži vlastnú stoličku, nie miesto, kde nám niekto diktuje,“ hovorí.

Pri otázke, prečo PS podľa neho vytláča Hnutie Slovensko a naopak zvýhodňuje Demokratov, Matovič odmieta nálepku nestability. Tvrdí, že skutočným dôvodom je obava, že by Hnutie Slovensko netolerovalo problematické nakladanie s verejnými financiami ani v prípadoch, ktoré sa týkajú ľudí blízkych vedeniu PS. „My by sme pomenovali veci pravým menom, a nie účtovnou chybou. Veď čo je na podvode účtovná chyba,“ dodáva v narážke na kauzu matky lídra PS Michala Šimečku.

PS si uvedomuje, že s Hnutím Slovensko by nepresadilo časť svojho kultúrno-etického programu, poznamenáva Matovič a dodáva, že aj preto progresívci uprednostňujú spoluprácu s politicky menej konfliktnými partnermi, hoci za cenu slabšej voličskej matematiky.

Túto tvrdú líniu dopĺňa Jakab zmierlivejším, no obsahovo podobným tónom. Spoluprácu s PS nevylučuje, no jasne hovorí, že Hnutie Slovensko sa nechce nechať vytlačiť na okraj. Tiež však otvorene priznáva, že ak bude PS potrebovať Hnutie Slovensko na zmenu vlády, sú pripravení pomôcť. „Sme ochotní pomôcť, ale máme svoje podmienky,“ vysvetľuje.

Hajko: Prieniky existujú, ale chýba koordinácia

Kresťanskí demokrati v mozaike ekonomickej spolupráce opozície pôsobia zmierlivejšie. Poslanec Jozef Hajko (KDH) otvorene priznáva, že ekonomické prieniky s PS existujú: „Nájdu sa prieniky,“ podotýka. Poukazuje na to, že ekonomický program PS pripravujú ľudia s odborným zázemím a že v prípade reálnych rokovaní by bolo možné vyjasniť si rozdiely.

Zároveň však pomenúva širší problém. Opozícia dnes nemá ani len základnú platformu, kde by sa tieto veci systematicky riešili. Pre KDH je pritom dôležité, aby sa diskusia nezužovala len na dane, ale aby sa opierala o pevné piliere právneho štátu, vymáhateľnosti práva a zahraničnopolitickej stability. Bez toho podľa Hajka ekonomické reformy nebudú fungovať.

PS je menej čitateľné, tvrdí Viskupič

SaS ide do debaty s jasným presvedčením, že ekonomika musí byť hlavnou témou budúcich volieb. Poslanec Marián Viskupič (SaS) hovorí priamo: „Ak nefunguje ekonomika, nefunguje nič.“

Vo vzťahu k PS však pomenúva problém čitateľnosti. „PS je skutočne ďaleko a menej čitateľné, keď pozeráte tie jeho programy,“ tvrdí. Kým SaS presadzuje rovnejší a jednoduchší daňový systém a jasné mantinely voči európskym daniam, od PS by SaS chcela konkrétnejšie odpovede. Najmä v otázke, kde sa končí národná daňová suverenita.

Aj tu sa črtá trecia plocha. Proeurópska orientácia PS verzus liberálna daňová politika SaS. Nie je to spor, ktorý by sa nedal vyriešiť, no zatiaľ zostáva otvorený.

Štefan Kišš: Princípy áno, záväzky opatrne

PS sa snaží vystupovať ako racionálny správca verejných financií. Štefan Kišš hovorí o „rozumnej konsolidácii“, podpore rastu, znižovaní daňovo-odvodového zaťaženia práce a rušení neefektívnych daní vrátane transakčnej.

Pri rovnej dani či jednotnej DPH je však opatrný. PS zdôrazňuje princíp jednoduchosti a férovosti, nie konkrétne sadzby. Priznáva rozhovory so SaS, KDH a Demokratmi, no pri Hnutí Slovensko zostáva rezervovaný: „Máme ešte rok a pol, veľa sa môže zmeniť.“

Pre ostatných partnerov to však môže znamenať, že PS si ponecháva manévrovací priestor, a to programový aj politický.

Alternatíva existuje, ale je rozdelená

Debata o opozičnej spolupráci sa dnes láme aj na klasickej deliacej čiare medzi pravicovým a ľavicovejším chápaním politiky. Strany SaS, KDH a Hnutie Slovensko kladú v ekonomických otázkach dôraz na programové parametre ešte pred voľbami, a to jasné záväzky v daniach, verejných financiách a miere štátnych zásahov. Spolupráca má byť výsledkom dohody o konkrétnych opatreniach, nielen o hodnotových heslách.

Progresívne Slovensko, naopak, pristupuje k spolupráci skôr politicky ako technokraticky. Najprv sa sústreďuje na zostavenie širokého demokratického bloku a až následne chce hľadať kompromisy v detailoch. Tento prístup je typickejší pre ľavicovejšie či centristické strany, ktoré predpokladajú silnejšiu úlohu štátu.

Rozpor tak nie je len osobný, ale aj systémový. Otázka znie, či má alternatíva vzniknúť na pevnom ekonomickom základe ešte pred voľbami, alebo až ako politický kompromis po nich.