Respondenti Svetového ekonomického fóra (WEF) sa zrejme nemýlili. Najväčšou hrozbou pre ľudstvo bude v najbližších desiatich rokoch „geoekonomický“ konflikt. To znamená, že veľmoci, prípadne ašpiranti na toto pomenovanie, sa namiesto otvorenej vojny uchýlia k zápaseniu v oblasti energetiky, obchodu či financií.
Jedna fáza tohto konfliktu takmer vypukla medzi Spojenými štátmi a Európskou úniou. Už vlani v apríli k nej spela agresívna colná politika prezidenta Donalda Trumpa a neskôr aj vyhrážky voči Grónsku, autonómnemu dánskemu ostrovu.
Táto vzájomná nevraživosť na oboch brehoch Atlantického oceánu zatiaľ nevyhasína, hoci obe strany súhlasili s obchodnou dohodou ešte 27. júla 2025.
Rokovanie o prijatí dohody na európskej strane totiž koncom januára zastavil europarlament po tom, ako sa Trump vyhrážal európskym krajinám, ktoré symbolicky „chránili“ Grónsko približne stovkou vojakov. Za týchto podmienok jej realizácia „nebola možná“, povedal líder najsilnejšej frakcie EPP Manfred Weber.
O pár hodín neskôr šéf Bieleho domu oznámil, že sa s Európanmi dohodol na zmluve o arktickej bezpečnosti, v rámci ktorej Spojené štáty „dosiahli všetko, čo chceli“. Trestajúce clá, ktoré mali vstúpiť do platnosti od 1. februára, zrušil. Na európskej strane sa takisto rozmrazil proces prijatia obchodnej dohody.
Európa a jej outsourcing
Napriek tomu, že vzťahy s USA neostali na bode mrazu, sa EÚ z dôvodu udržania svojho blahobytu a potreby diverzifikovať riziko jednostrannej závislosti obracia aj na iné regióny sveta. Musí.
Za masívnych protestov francúzskych či poľských farmárov schválil Brusel dohodu s juhoamerickou obchodnou úniou Mercosur, ktorá otvára európsky trh štyrom hispánskym štátom – Argentíne, Brazílii, Paraguaju a Uruguaju.
Cieľom dohody, na ktorej spečatenie čakali Brusel a Montevideo 25 rokov, je vytvorenie jednotného trhu so 700 miliónmi spotrebiteľov na dvoch kontinentoch.
Podľa protestujúcich farmárov to pôjde na úkor potravinovej sebestačnosti. Hoci sú ich obavy pochopiteľné, na európsky trh poputuje len taká produkcia, ktorá spĺňa tunajšie normy. Plodiny či mäso majú podliehať na hraniciach kontrolám, pričom nízke dovozné clá sú určené len pre isté množstvá. Prílev lacnejších potravín je pri mnohých kľúčových položkách limitovaný kvótami.
Týždeň po zelenej pre Mercosur vycestovala predsedníčka eurokomisie Ursula von der Leyenová do indickej metropoly Naí Dillí, aby uzavrela „matku všetkých dohôd“ – obchodnú dohodu, ktorá bude predstavovať štvrtinu svetového HDP, ako povedal tamojší premiér Naréndra Módí.
Tá obsahuje okrem iného aj špecifickú doložku o mobilite, ktorá uľahčuje „študentom, výskumníkom, sezónnym a vysokokvalifikovaným pracovníkom“ migráciu do Európy, ktorá pre zlú demografickú situáciu potrebuje kvalifikovaných ľudí. Brusel má v Indii otvoriť aj prvú migračnú kanceláriu EU Legal Gateway Office.
Pri plyne je komplikovanejšie nájsť partnera
Jeden z najpálčivejších problémov však Únia ešte len musí vyriešiť. Dlhodobo hľadá alternatívy, ktorými by nahradila fosílne palivá či suroviny z Ruskej federácie. Hlavným problémovým artiklom je plyn.
Ruské dodávky mal totiž podľa plánu nahradiť americký skvapalnený plyn. To sa v priebehu posledných rokov naozaj dialo.
S ním sa však spája viacero problémov. Okrem toho, že je pre náročnú logistiku drahší, Trump v Bielom dome ním môže po vzore Ruska tlačiť na Európu.
Tej dnes priťažuje, že hoci sa zbavila závislosti od ruského plynu, na kontinente ho nechce vôbec. V súčasnej pozícii, keď rastie jej závislosť od nevyspytateľných USA, tým však narúša svoju energetickú bezpečnosť.
Paradoxom je, že to boli práve Američania, kto rozdúchaval medzi európskymi elitami tento postoj. Rusko dlhodobo vnímali ako strategického oponenta a európskych spojencov v NATO často kritizovali za pestovanie kladných vzťahov. Predovšetkým Nemecko, ktoré sa snažilo plynovodom Nord Stream obísť Poľsko a Pobaltie, sa stalo terčom kritiky Donalda Trumpa ešte v prvom funkčnom období.
Trumpov nástupca Joe Biden sa začiatkom februára 2022 vyhrážal, že ak Rusko napadne Ukrajinu, „nebude žiadny Nord Stream 2“. V septembri toho istého roka neznámi páchatelia odpálili plynovody v Baltskom mori.
Chce Trump naozaj prinavrátiť ruský plyn do Európy?
Bidenov nástupca Trump, ktorý sa vlani v januári vrátil do Bieleho domu, však zrejme časom zmenil svoj postoj voči ruskému plynu. V decembri 2025 totiž podľa dostupných informácií navrhol, aby súčasťou mierovej dohody medzi Ukrajinou a Ruskom bol aj návrat ruských energonosičov do Európy.
Hoci ich krátko nato – v januári tohto roka – členské štáty kvalifikovanou väčšinou úplne zakázali [posledné dodávky musia skončiť do 1. novembra 2027, pozn. red.], v prípade uzavretia mieru si ich návrat nie je až také náročné predstaviť. Najmä ak by na to naďalej tlačil aj Donald Trump – napríklad s cieľom obmedziť zbližovanie Ruska a Číny, ktorá sa formuje ako hlavný súper USA, a rehabilitovať vzťahy s Moskvou.
Navyše nielen v Maďarsku či na Slovensku, ale napríklad aj v severných častiach Nemecka má táto myšlienka pomerne veľa podporovateľov. Tieto špekulácie vlani nabrali na sile.
Sú však aj argumenty proti danému scenáru. Trump túto časť kariet ukázal počas uzatvárania spomínanej obchodnej dohody s Európskou úniou. Von der Leyenová mu v lete v Škótsku pod tlakom sľúbila, že členské krajiny budú odoberať od Američanov ešte viac LNG než doposiaľ. Pritom už vtedy odoberala Európa zo zámoria zhruba pätinu potrieb.
Nahráva tomu, samozrejme, aj biznisová logika. Američania predsa už dnes predávajú Európe skvapalnený plyn za miliardy dolárov.
Na druhej strane, návrat väčšieho množstva ruského plynu na trh by šiel zrejme ruka v ruke s pádom cien, pričom boj s drahými energiami bol jedným z Trumpových predvolebných sloganov.
V tomto momente sa tak nedá jednoznačne odhadnúť cieľ, ktorý Trump v skutočnosti sleduje. Bude záležať na tom, či prevážia strategické a politické priority alebo skôr biznis a lobing energetických gigantov.
Tí však podľa odborníkov vedia pomerne jednoducho presmerovať svoju ponuku k ochotným kupcom v Ázii. Ruský plyn tak naozaj nemusí mať európske dvere zatvorené nadobro.